Tri bodky za životom

 

 

Ľudia miznú každý deň. Niektorých zasiahne prírodná katastrofa, iní sa stanú obeťou únosu, nehody alebo odídu dobrovoľne niekam, skadiaľ niet návratu. Ostane po nich množstvo otáznikov, veľa bolesti a silná viera najbližších, že sa predsa len jedného dňa objavia medzi dvermi. Na konci ich života nezazvonil zvonec, ostali tam visieť len tri bodky nádeje…

 

 

Sean Flynn (1941)

… a príbeh nájdeného fotoaparátu

Kto bol Sean Flynn: Vojnový fotograf a dokumentarista.

Ako ho poznal svet: Ako syna hollywoodskej hereckej superstar.

Kedy sa po ňom zľahla zem: Pred 50 rokmi, 6. apríla 1970, keď v Kambodži fujazdil na motorke prázdnou diaľnicou.

 

Sean Flynn a jeho otec Errol Flynn mali čosi spoločné: obaja boli vysokí, krásni muži, ktorých charizma pôsobila na ženy ako magnet. Seanovu tvár zdobilo husté obočie a zvodný pohľad orieškovohnedých očí, na rozdiel od otca však zvodcom vôbec nebol, nebehal za sukňami, nesedával v baroch, nenadával. Sean vlastne z duše neznášal, keď mal byť stredobodom pozornosti.

 

Detstvo v tieni superstar

Jeho matkou bola francúzska tanečnica a herečka Lili Damita, známejšia skôr pre faktto, koho si vzala za muža, ako pre svoje filmové úlohy. Eroll Flyn bol hereckou ikonou svetového formátu, hviezdou filmu Captain Blood, takže keď sa tí dvaja vzali, Lili už nikto nenazval inak, len Flynnovou manželkou. Nebola z toho nešťastná, mala plné ruky práce s materstvom a jediným synom Seanom, ktorý prišiel na svet v roku 1940. Keď sfukoval na torte prvú sviečku, rodičia už nevraveli o ničom inom ako o rozvode. Lily sa zabývala na Palm Beach, v malom dome, na ktorého pozemku stála aj chatka. V tej od začiatku našiel svoje útočisko malý Sean. S otcom sa nestretával, nebolo kedy, herec si založil novú rodinu, mal kopec ďalších detí, jachtu, honosnú vilu v Los Angeles, kde tiekol alkohol potokom a drogy sa podávali ako dezert, nečudo teda, že mnoho peňazí Sean od otca nedostával. A zatiaľ čo vzťah so slávnym tatkom ostával na bode mrazu, s matkou si mimoriadne rozumel. „Chcem, aby sa z teba stal muž, o akom som vždy snívala,“ často zdôrazňovala svojmu synovi.

 

Hľadanie vlastnej cesty

Palm Beach na Floride, to bolo ideálne miesto pre chlapca ako on: vyrastal s deťmi z najlepších rodín, navštevoval súkromné školy a učitelia ho mali za milého chlapca s perfektnými maniermi. Vyrástol z neho mladý gentleman, ktorý však okrem rýchlych áut stále nenašiel zmysel svojho života, akurát radšej by stokrát „pracoval na stavenisku, ako šiel do Hollywoodu“. Napokon svet filmu predsa len okúsil, ale žiadne veľké úspechy mu tento pokus nepriniesol. Objavil sa v niekoľkých filmoch, pohyboval sa však na vratkej pôde, kde každý očakával súboj mladého, neznámeho Seana Flynna so starším a obdivovaným Errolom Flynnom. Sean však o súboj nemal záujem a ešte kým k nemu mohlo vôbec dôjsť, zbalil sa a Hollywoodu ukázal svoj chrbát. Snažil sa vytvoriť si vlastnú kariéru, dosiahnuť úspech tam, kde nemá vyšliapaný žiaden chodníček, a tak desať rokov po náhlej otcovej smrti (Errol podľahol infarktu srdca vo veku 50 rokov), zbalil si zopár nevyhnutných vecí, schytil fotoaparát, o ktorého funkciách mal iba letmé tušenie a vytratil sa do Vietnamu. „Cítil som sa tam ako doma,“ priznal sa spravodajcovi, ktorému poskytol jeden z mála svojich rozhovorov. „Hneď som vedel, že sa mi to páči. Je zvláštne, že sa niekto cíti dobre vo vojne, no ja som mal od začiatku rád to vzrušenie…“

V januári 1966 Sean a jeho Leica vstúpili na scénu, presnejšie na pôdu južného Vietnamu a mladý, neopozeraný reportér a vojnový fotograf, začal svoje snímky posielať najskôr francúzskemu časopisu Paris Match a neskôr týždenníku Time či spoločnosti United Press International. Jeho fotografie sa  rozleteli do celého sveta a čitatelia vedeli, že ak je pod nimi podpísaný Sean Flynn, istotne urobil čokoľvek, aby pre nich získal čo najlepšie zábery – vrátane nasadenia vlastného života.

 

Predposledné dejstvo

Ako každý fotograf vo vojne, aj on neustále bojoval súčasne na dvoch bojiskách: na prvom sa snažil získať zaujímavú snímku a na tom druhom prežiť. A popritom robil všetko, aby sa nestal kópiou hviezdneho Errola Flynna. Zvolil si na to nepochybne jedinečný spôsob, pretože kým otec vo filmoch prežil niekoľko fingovaných výbuchov, syn sa naučil žiť s tými skutočnými. Matke posielal listy ako z dovolenky, ubezpečoval ju, že žije „v milej prenajatej vilke so štyrmi priateľmi“ a užíva si to. Iba raz sa jej zmienil, že svojho dobrého priateľa Tima Pagea odniesol do nemocnice, keď bol príšerne zranený počas mínometného náletu.

Vo Vietname rád cestoval, rád zvečňoval obyčajné momenty vojny, ale i života civilistov, obyčajných ľudí, ktorých vojna držala pod krkom, naozaj ctil a miloval. Po roku strávenom vo Vietname si vzal pauzu na návštevu matky, priateľov v Palm Beach a svojho parížskeho bytíku, zároveň sa rozišiel s francúzskou priateľkou. „Vietnam ma donútil robiť rozhodnutia a manželstvo by pre mňa znamenalo smrť, pretože by som sa musel vzdať svojho vandrovania po svete. Neboj sa o vnúčatá, to sa dá vždy nejako zariadiť, písal matke Lily. Po návrate do Saigonu okúsil drogy, nespútaný sex, mystické zážitky, no iba výbuchy mín a piskot striel sa pre neho stali rizikom, ktoré ho uspokojovalo. V roku 1969 však vo Vietname došlo k nečakanému zvratu: v susednej Kambodži sa o slovo prihlásili Červení Khméri – stúpenci Komunistickej strany Kambodže. Počas neprítomnosti kráľa Sihanuka v krajine uskutočnili prevrat, obsadili a zdemolovali vietnamské ambasády a vzťahy medzi Vietnamom a Kambodžou sa mimoriadne vyostrili.

 

Bez jasného konca

Fotograf Tim Page sa ešte stále zotavoval z vojnových zranení, keď sa mu doniesla správa, že Sean Flynn a jeho kolega Dana Stone zmizli. Naposledy ich videli fujazdiť na prenajatých motorkách po autostráde číslo jeden z Kambodže do Vietnamu a posledné svedectvo o nich pochádza z kontrolného stanovišťa len kúsok od vietnamskej hranice. Page sa neskôr dozvedel, že presne na tom istom mieste ozbrojené jednotky v krátkom čase zajali alebo zabili desať jeho kolegov a kamarátov. Kde teda skončili Sean Flynn a Dana Stone? A čo sa s nimi stalo? Page sa po zotavení pustil do pátrania po kamarátoch, no ani po päťdesiatich rokoch nemá v rukách žiadne dôkazy. Zhromažďuje úlomky chabých informácií, spovedá starých svedkov, dedinčanov a bývalých väzňov, ba v roku 1990 uveril, že konečne objavil pozostatky svojich nezvestných priateľov. Nové spôsoby testovania DNA však jeho domnienky vyvrátili. Sean po sebe zanechal množstvo fotografií, zachytávajúcich obrazy obzvlášť brutálnej vojny, útržky listovej korešpondencie a parížsky byt so všetkými osobnými predmetmi vrátane zachovalej Leicy M2 s remienkom, vyrobeným z padáka a s kovovým krúžkom z ručného granátu (dnes je v rukách japonského zberateľa). Lili Damita, ktorá vynaložila nesmierne finančné prostriedky na vypátranie syna, zomrela so zlomeným srdcom v roku 1994, desať rokov po tom, čo Seana Flynna nechala oficiálne vyhlásiť za mŕtveho. Jeho ostatky sa nikdy nenašli…

 

 

Glenn Miller (1904 – 1944)

… a príbeh strateného lietadla

Kto bol Glenn Miller: Osobnosť éry swingových kapiel.

Ako ho poznal svet: Ako jednu z najväčších hudobných celebrít 20. storočia.

Kedy sa po ňom zľahla zem: Zmizol kdesi nad kanálom La Manche na Vianoce v roku 1944.

 

„Oslovenie Alton som z celej duše nenávidel. Doteraz počujem, ako ma matka cez celý dvor volá Al-ton! Nenávidím zvuk toho mena, a to je aj dôvod, prečo odjakživa používam Glenn.“ Takto nejako vysvetlil jeden z najlepších hudobníkov krajiny, prečo sa jeho legendárny swingový orchester volá Orchester Glenna Millera.

 

Detstvo v spoločnosti hudby

Alton Glenn Miller prišiel na svet 1. marca 1904 v Clarinde, malom zapadákove v štáte Iowa. Spočiatku rodina veľa cestovala, presnejšie – sťahovala sa do rôznych kútov Spojených štátov kvôli otcovej práci (snažil sa uživiť rodinu ako potulný stolár), nejaký čas prebývala aj v Missouri, kde Glenn, okrem toho, že zarobil pár drobných ako čistič topánok alebo dojič kráv, kúpil si za vlastné peniaze svoj prvý trombón. „Ten nástroj bol iba jeden krok od trombónového neba, ale tak som ho miloval, že som s ním každú noc spával v posteli a ráno, pred tým, ako som šiel do školy, som ho riadne schoval. Bola to moja prvá láska.“ Keď Millerovci napokon zakotvili v Colorade, mladučký Glenn začal chodiť na strednú. Okrem matiky a latiny ho však učenie veľmi nebralo, radšej kopal do lopty a hrával na trombón. Nezúčastnil sa ani maturitnej ceremónie, pretože v tom čase brázdil cesty s kapelou bez významného mena a úspechu –  Glenn však trpezlivo vyčkával, vedel totiž, že jeho veľká hudobná šanca predsa len príde…

 

Hľadanie vlastnej cesty

A napokon prišla. Práve sa motal v Los Angeles, keď si ho k sebe pozval samotný Ben Pollack, ktorého kapela bola v tom období čosi ako The Beatles v 70. rokoch a ktorý potreboval hráča na trombón. Dohodli sa, Glenn hodil štúdiá za hlavu, pretože pred sebou videl oveľa jasnejšiu budúcnosť: muzicírovanie, kapelu so svetovým menom, koncerty, nahrávanie v štúdiách… no a, samozrejme, Helen. Dávno po nej pokukoval, bol do nej blázon, ale vyzeralo to, že mu ju vyfúkne niekto iný, ak sa nerozhýbe. Vtedy vzal osud do vlastných rúk a svoju vyvolenú požiadal o ruku. Keď sa mladomanželia usadili v New Yorku, Glenn odišiel z Pollackovho orchestra. Chcel byť nezávislý, spolupracovať s nahrávacími štúdiami, s miestnymi rádiami, žiadali si ho aj na Broadwayi a ocitol sa v blízkosti veľkých hviezd ako George Gershwin. A prišla ponuka, ktorá sa neodmieta: spevák a herec Smith Ballew ho požiadal, aby preň zostavil orchester. Glenn naverboval tých najlepších, sám si však popri tom odskočil do Dorsey Brothers Orchestra, kde sa zakrátko stal hudobným riaditeľom. Zásluhu na tom však mala aj Helen, ktorá manžela naučila disciplíne, pomohla mu nájsť vlastný štýl a nasmerovala ho okrem jazzu aj na iné cestičky hudby. Neoceniteľný bol však predovšetkým jej inštinkt a úsudok v súvislosti s obchodnými zmluvami, ale aj novými hudobníkmi v orchestri či tvrdohlavou povahou manžela. Niekedy na prelome rokov 1936 – 37 začal Glenn hľadať nových hudobníkov a viesť s Helen debaty o zmene ich rodinného života pre prípad, že by si založili… vlastný orchester. The Glenn Miller Orchestra.

 

Predposledné dejstvo

Nešlo to ľahko, ale v septembri 1938 podpísal Miller zmluvu s najväčšou nahrávacou spoločnosťou v krajine a týmto podpisom odštartoval jeden z najúspešnejších príbehov hudobnej histórie. Mal financie, rozbehnutý vlastný projekt, vo vačku hudobný kontrakt, bolo ho počuť z rádií a napokon, objavil Marion Hutton – speváčku, akú hľadal už roky a ktorá vniesla do jeho hudobného zoskupenia novú energiu a nadšenie. Hviezda, pod ktorou sa kapela zrodila, svietila čoraz jasnejšie, koncertovala na najlepších pódiách, opájala sa úspechom a popularitou, akej nebolo páru, dala svetu množstvo hitov (In the Mood, Tuxedo Junction, Chattanooga Choo Choo, atď.), dokonca sa objavila vo viacerých filmoch. Takmer ako v rozprávke, ktorá sa však v decembri roku 1941, po útoku Japonska na Pearl Harbor, zmenila na napínavú drámu. Glenn Miller sa z pocitu vlastenectva prihlásil do armády, prešiel všetkými previerkami a v deň nástupu sa vzdal svojej funkcie v The Glenn Miller Orchestra. Len o čosi neskôr začali čvirikať vrabce, že „kapitán Glenn Miller sa chystá založiť kapelu vzdušných síl…“ Päťdesiatčlenný Army Air Force Orchestra bol opäť veľkým úspechom: dvíhal náladu vojakom, nahrával v známych londýnskych štúdiách Abbey Road a chystal sa vystúpiť v Paríži…

 

Bez jasného konca

Paríž už dvíhal ruky v oslave oslobodenia, na francúzskych základniach a v nemocniciach  však stále pôsobilo mnoho amerických vojakov, ktorí dychtili po inom vzrušení, ako vojnovom burácaní. A Glenn Miller a jeho hudobníci im ho chceli dopriať. Glenn sa rozhodol, že poletí vopred, aby všetko riadne pripravil, v čom mu mal pomôcť Norman Baessell, podplukovník, ktorý zásobovacím lietadlom pravidelne lietal na európsky kontinent. Traja muži – Glenn, Norman a jeho pilot – mali vyraziť 15. decembra 1944, no v to ráno viseli nad štartovacou dráhou letiska Twinwood Farm ťažké mraky. Obloha bola sivá a zachmúrená aj popoludní, lietadlo však napokon vzlietlo, pretože zdanlivo bolo všetko v úplnom poriadku. Keď potom do Paríža dorazili prví členovia orchestra, písal sa 19. december 1944, avšak po Millerovi sa zľahla zem. Vyšetrovaním sa zistilo, že jednomotorové lietadlo, v ktorom sedela legenda swingovej hudby, od štartu nepodalo žiadne správy a zmizlo pravdepodobne v silnej búrke kdesi nad kanálom La Manche. Trosky lietadla ani telo Glenna Millera sa nikdy nenašli…

 

 

Steve Fossett (1944 – 2007)

… a príbeh večného dobrodruha

Kto bol Steve Fosset: Milionár, ktorý vedel, ako si svoje peniaze užiť.

Ako ho poznal svet: Ako blázna do vzducholodí, balónov, lietadiel a plachetníc.

Kedy sa po ňom zľahla zem: Vyparil sa 3. septembra 2007 kdesi v Nevade.

 

Narodil sa do vojnových čias, 22. apríla 1944, no hneď po vojne sa rodina presťahovala do kalifornského Long Beach. Otec tam dohliadal na výrobu mydla vo firme Procter & Gamble, matka neustále upratovala ich skromný jednoposchodový dom a Steve s bratom si krátili čas sledovaním lietadiel, ktoré bez prestávky prelietavali nad ich hlavami a pristávali na neďalekom letisku. Ich hluk zakaždým rozvibroval celý dom, predovšetkým ale Steveovu fantáziu: Aké je to vzniesť sa do vzduchu a letieť?

 

Detstvo v znamení dobrodružstva

Keď dovŕšil jedenásť, ihneď sa pridal ku skautom, aby sa mohol šplhať po stupienkoch skautských hodností. Okrem toho šplhal po lane, našiel záľubu v horolezectve, s otcom podnikal rôzne výpravy. Otec ho naučil kráčať do výšav pozvoľna, pomaly, ale bez zastavenia, pretože rozvážnym krokom zdolali za deň oveľa viac, ako keby sa hnali a vynútili si tak častejšie prestávky. Mal iba trinásť a rodila sa z neho individualita, ktorú fascinovali príbehy „uletencov“, dobrodruhov a bádateľov, ktorí zdolali grónsky ľadovec alebo došli až na Severný pól. Steve vynikal v učení, na Stanforde vyštudoval ekonómiu, no už počas študentských rokov zistil, že očakávania, ktoré do školy vkladal, ho celkom nenapĺňajú. Vrhol sa na vytrvalostné plávanie a zistil, že vďaka adekvátnemu tréningu môže doplávať na akúkoľvek vzdialenosť. Či je vo forme, si overoval vskutku originálnym spôsobom: preplával úžinu Golden Gate so silnými prílivovými prúdmi, dokonca doplával až k pevnosti Alcatraz, vzdialenej 2,5 km od pevniny a späť (na stenu Alcatrazu pripevnil stanfordský plagát) a zakrátko sa objavil v novinách po celom svete ako prvý človek, ktorý dobyl Alcatraz. Onedlho si začal plniť ďalšie veľké sny: odletel do Európy, preplával úžinu Dardanely, pokoril aj Bospor, vyliezol na Olymp, presunul sa do švajčiarskych Álp a dostal sa na vrchol hory Eiger, ďalšou zastávkou bol Mont Blanc a výlet na Matterhorn. Keď sa vrátil domov, vzal si vysokoškolskú pôžičku, zaplatil si pilotný výcvik v miestnom aeroklube, cez študentské voľno brigádoval ako programátor v IBM a stretol Peggy, najúžasnejšie dievča pod slnkom!

 

Hľadanie vlastnej cesty

Miloval akčnosť, vzrušenie a adrenalín, dostal sa až na burzu cenných papierov, vymýšľal pre klientov stratégie transakcií a stal sa jedným z najlepších komoditných maklérov sveta. Mal 33 rokov a vo vrecku prvý milión. Peggy bola presvedčená, že je to pre nich dosť peňazí až nadosmrti a manžela presviedčala, že by mal s obchodovaním s cennými papiermi prestať. Poslúchol len čiastočne, založil si totiž vlastnú firmu, ktorá školila mladých a schopných ľudí na pozície maklérov: umožnil vstup do burzového biznisu takmer dvom stovkám ľudí a vďaka nim si mohol dovoliť šesť týždňov v roku nepracovať a plniť si bláznivé sny. A nerúbal vôbec prinízko: zdolal prieliv La Manche (podarilo sa mu to na štvrtý raz), liezol na najvyššie hory sveta, až napokon, tesne pred päťdesiatkou, dostali jeho výzvy celkom novú podobu: sólová plavba na jachte cez Atlantik a prvý sólový let balónom okolo sveta…

 

Predposledné dejstvo

Najskôr si zaobstaral loď s francúzskym pôvodom a najlepším rodokmeňom, pomenoval ju  Lakota a o pár týždňov s ňou absolvoval krst vodou, keď sa prihlásil na plavbu dvojčlenných posádok okolo Británie a Írska. Šanca na sólo plavbu cez Atlantik sa naskytla v novembri 1994 spolu so závodom Route du Ruhm, kde osamelí moreplavci štartujú zo severu Francúzska a snažia sa dostať cez šíry oceán do Guadeloupe v Karibiku. Steveovi sa však preteky zmenili na boj o prežitie a zdalo sa, že všetko vrátane prudkých búrok a silnej víchrice sa spolčilo proti nemu. Po sedemnástich dňoch (tri dni po príchode víťaza) ho dovialo do cieľa a odvtedy vyhlasoval, že dokiaľ bude mať v plachtách vietor, bude usilovať o svetové rekordy (veľmi systematicky sa mu tento sľub podarilo plniť). Aj príprava na balónové lietanie bola dlhá a systematická: vybavil si licenciu, strávil niekoľko dní v továrni na výrobu balónov a nadviazal spoluprácu s najlepšími ľuďmi z oblasti meteorológie. Študoval príručky, absolvoval množstvo tréningov s elitnými pilotmi balónov a v roku 1995 sa jeho meno objavilo v historických tabuľkách ako meno prvého človeka, ktorý sám v balóne preletel cez Tichý oceán. Svet sa mu podarilo obletieť až na šiesty pokus v roku 2002. Na svoju nebeskú púť odštartoval balón Bud Light Spirit of Freedom z northamského letiska v Austrálii 19. júna a do cieľa doletel o 13 dní, 8 hodín a 33 minút. Stal sa prvým človekom, ktorý sám obletel svet balónom, dosiahol absolútny rýchlostný rekord a prekonal vzdialenosť 33.195 km. „Sólovým letom okolo sveta som si splnil všetko, čo som si zaumienil v balóne dosiahnuť,“ vyhlásil.

 

Bez jasného konca

Keď už bol takto pekne rozbehnutý, otvoril ďalšiu kapitolu svojho života: lietanie v plechových vtákoch. V roku 2003 spolu s priateľom a sponzorom Richardom Bransonom predstavil svetu nové lietadlo Virgin Atlantic GlobalFlyer a úmysel preletieť na ňom svet bez tankovania a medzipristátia. 28. februára 2005 nastali priaznivé podmienky a po vyše 67 hodinách letu sa Fossett stal majiteľom certifikátu „prvý sólo pilot, ktorý obletel našu planétu bez medzipristátia“. Zoznam rekordov 63-ročného dobrodruha sa napokon uzavrel 3. septembra 2007, keď sa z letiska Flying M Ranch v Nevade vydal na bežný rekreačný výlet ponad púšť. Nevypísal však letový plán, nevzal si padák, mobil, GPS ani satelitný telefón. Keď sa jeho jednomotorové lietadlo nevrátilo v predpokladanom čase, vyhlásili po ňom pátranie. Okrem profesionálnych záchranárov a pilotov sa do hľadania zapojili aj amatérski letci, ale napriek veľkému úsiliu bolo pátranie bezvýsledné. Médiá špekulovali, že „zmizol“ a že sa jednoducho zatajuje, pretože má finančné problémy a nezhody v manželstve. Oficiálne pátranie skončilo bez úspechu a zdalo sa, že zmizol tak, ako mnoho iných dobrodruhov pred ním: bez stopy. Až na jeseň 2008 bola neďaleko lyžiarskeho strediska Mammoth Lakes v pohorí Sierra Nevada objavená jeho pilotná licencia, vodičský preukaz, roztrhaný sveter so zvyškami zvieracích chlpov a tisíc dolárov v stodolárových bankovkách. Testy DNA napokon potvrdili, že predmety patrili americkému dobrodruhovi a že o jeho pohreb sa pravdepodobne postarali divé zvieratá…

 

 

Jim Thompson (1906 – 1967)

… a príbeh muža, čo sa už našiel

Kto bol Jim: Nádejný dizajnér z dobrej rodiny.

Ako ho poznal svet: Ako „thajského kráľa hodvábu“.

Kedy sa po ňom zľahla zem: Nezvestný je od marca 1967. Posledné stopy vedú do džungle.

 

Vášeň pre thajský hodváb dopomohla k oživeniu starej tradície jeho výroby v krajine a ku zvýšeniu záujmu o vzácnu komoditu po celom svete. Založenie Thai Silk Company odštartoval príbeh Jima Thompsona ako úspešného podnikateľa, to však nijako neovplyvnilo jeho nehynúcu vášeň v pátraní po starožitnostiach z chrámov Thajska. Vystavoval ich vo svojom dome, kde neustále prúdil dav hostí. Ten dom v centre Bangkoku je dnes múzeom Jima Thompsona.

 

Detstvo s prstom na mape 

James Harrison Wilson Thompson prišiel na svet v roku 1906 v mestečku Greenville (Delaware), v oblasti nazývanej honosne „chateau country“. Do vienka dostal túžbu po dobrodružstve, zvedavosť a nebojácnosť, túžil prejsť celučičký svet a možno za to mohla dedova cestopisná kniha, ktorú čítal ako malý chlapec, schúlený na zemi pod veľkým, mahagónovým stolom. Nemal najmenšie poňatie, čo znamenajú výrazy „Ďaleký východ“ a „Čína“, ale uvedomoval si, že tam raz musí ísť. Dúfal, že bude cestovať vedno so starým otcom, ktorého zbožňoval a ktorého meno nosil, no ten zomrel oveľa skôr, ako sa Jimovo želanie mohlo naplniť. V duši však naďalej pestoval svoju detskú predstavu o krajinách, kde ľudia robia čudesné veci a žijú mimoriadne zaujímavé životy…

Thompsonova rodina netrpela finančnou núdzou, a tak peniaze na prestížnu internátnu školu a neskôr štúdiá na Princetone neboli najmenším problémom. V tom čase sa však už krajina zmietala v hlbokej hospodárskej kríze, ktorá zlomila celý textilný priemysel a s ním aj rodinný podnik Jimovho otca Henryho. Henry mal o synovu budúcnosť nesmierne obavy, a tak Jim, aby udržal v rodine stav pokoja a aby nadviazal na nesmierny talent oboch rodičov v zariaďovaní a dizajne ich obydlia, rozhodol sa, že vyštuduje architektúru. Na univerzite strávil štyri roky, presne ako jeho otec a starý otec. Šlo vlastne o milú rodinnú tradíciu. Vzdelanie ho však nepripravilo na reálny život, ten si na vlastnej koži vyskúšal až v New Yorku: navrhoval domy, byty a priestory pre vyššiu triedu…

 

Hľadanie vlastnej cesty

V 30. rokoch nebol Jim jediným Američanom, ktorý cítil prázdnotu, chaos a beznádej, vyplývajúcu zo spoločenských udalostí tej doby. „Tento mladý muž sa ešte nenašiel,“ vravieval jeho otec a Jim tušil, že musí niečo urobiť, aby neostal načisto stratený ako jeho rodičia a ich generácia. Túžil po nezávislosti. Kreativite. A tú mohol nájsť iba v divadle, na mieste, kde je všetko dovolené, kde sa prekračujú hranice konvencií a každý sa môže prejaviť. Fascinovali ho kostýmy, farby, oblečenie, ktoré pôsobilo ako „obrovské krídla exotického motýľa“. Spriatelil sa s renomovaným súborom Ballet Russe de Monte Carlo, ktorého javiskom bol v tom čase New York City Ballet a tam nachádzal inšpiráciu. Postupne to dotiahol až na kostyméra s dielničkou hneď vedľa hlavnej šatne a nadšene vytváral najskôr skice (bol predsa architekt) a potom celé sady kostýmov a scén. Aj pre Veru, prvú nenaplnenú lásku, tanečnicu s prekrásnymi ramenami, vlniacimi sa ako kobra a chodidlami drobnými ako nohy dieťaťa.

Pod vplyvom udalostí druhej svetovej vojny sa Jimov pobyt v New Yorku blížil ku koncu a rozhodol sa celkom zmeniť svoje smerovanie. Vstúpil do armády, v roku 1941 nastúpil do Úradu strategických služieb (OSS, neskôr CIA) a ocitol sa v Taliansku, Francúzsku či na severe Afriky. Keď sa v roku 1944 ocitol v Thajsku, od prvej chvíle cítil s touto krajinou zvláštne prepojenie. Po skončení vojny sa stal americkým vyslancom v Bangkoku (v tom období ho opustila manželka, ktorú nechal v Spojených štátoch) a tam sa spolu s niekoľkými zámožnými priateľmi pustil do rekonštrukcie orientálneho hotela The Oriental z 19. storočia (po nezhodách sa stiahol, ale z rekonštrukcie vzišiel jeden z najslávnejších hotelov na svete). Sám si pomocou tradičných materiálov a postupov zrekonštruoval vlastný dom, v ktorom onedlho začali pribúdať starožitné skvosty ázijského umenia. Nadšenie z neho zdieľal s mnohými priateľmi, medzi inými aj s Lisou Lyons, ktorá pôsobila ako kurátorka umenia v južnej a juhovýchodnej Ázii. Od prvého momentu sa stali priateľmi, od druhého milencami. Vzájomné sympatie a láska k umeniu napokon vyústili do spoločného projektu – otvorenia národného múzea v Bangkoku.

 

Predposledné dejstvo

Potulkami po miestnych trhoch neobjavoval len milované umenie, ale aj nenápadné artefakty ručne tkaného hodvábu, kedysi slávneho remesla, ktoré však bolo v krajine na ústupe. Došlo mu, že v dôsledku vojny miznú vzácne zručnosti, že po thajskom hodvábe nemilosrdne „šliape“ hodváb z Číny, a tak sa začal v tejto oblasti neúnavne vzdelávať. Zatvoril sa do Národného múzea, hľadal dokumenty, pátral po starých tkáčoch, len aby ich naverboval a stiahol k sebe. V roku 1948 založil spolu s ďalšími podielnikmi spoločnosť Thai Silk Company a staré umenie výroby hodvábu v Thajsku opäť postavil na nohy. Vedel, že sa mu pod rukami rodí úspech, keď posielal do New Yorku svoje prvé portfólio ručne tkaných látok. Použil exotické farby, vyzývavú ružovú, bláznivú žltú, neskrotnú karmínovú, purpurovú a fuksiovú, mixoval ich takým spôsobom, že to neuniklo ani módnym časopisom a svetovým módnym domom. Krátko nato si jeho látky vybrala slávna kostýmová návrhárka Irene Sharaff pre jeden z muzikálov na Broadwayi a taktiež pre film Kráľ a ja – herec Yul Brynner ako siamsky kráľ Mongut navlečený do lesklej rozhalenky so zlatistými flitrami a s náušnicou visiacou z jedného ucha pôsobil v ére drsných filmových hrdinov v klobúkoch, džínsoch a kovbojských čižmách ako zjavenie… Ako sa dalo očakávať, Thompsonov hodvábny podnik vytvoril dopyt po thajskom hodvábe doslova po celom svete.

 

Bez jasného konca

Na veľkonočný deň, 26. marca 1967, trávil Jim dovolenku v Malajzii. Býval v chate Moonlight v Cameron Highlands, spolu so svojimi hostiteľmi, pani a pánom Ling. Po rannej návšteve kostola sa vrátil do chatky, aby si oddýchol. Popoludní počuli jeho hostitelia kroky vedúce od chodníka smerom k džungli a predpokladali, že sa ich priateľ vybral na prechádzku v džungli. Nebolo to nič neobvyklé, robil to pravidelne, aj v predošlý deň sa túlal po okolí v sprievode pána Linga a spolu sa bavili na tom, ako zišli na okamih z cesty a takmer sa stratili. Namierené mali na neďaleké golfové ihrisko, napokon sa naň dostali až po štyroch hodinách. Pán Ling bol po zvyšok dňa podráždený a bolelo ho celé telo, Jim mal skvelú náladu, pretože jeho dobrodružná povaha dostala presne to, čo chcela. Zvuky krokov smerom od kuchynských dvierok po chodníku, ktorý dnes nesie názov „Jim Thompson Trail“, boli posledným dôkazom jeho života. Do pátrania po kráľovi hodvábu sa pustilo viac ako 300 príslušníkov malajskej polície, britskí vojaci, domáci pátrači a všakovakí dobrovoľníci, snažiaci sa na nezvestného muža mentálne napojiť na diaľku. Sedeli na verande chatky, držali v rukách jeho predmety a… nič. Jim sa nikdy viac nenašiel. Existuje viacero teórií, čo sa v ten osudný deň mohlo na okraji džungle stať. Niektoré tvrdia, že bol unesený komunistami, iné zasa, že ho zabila jednotka tajnej služby CIA počas svojej misie, alebo ho jednoducho zožral tiger. Dodnes však nik nedokázal vysvetliť, prečo opustil chatu, vzdialil sa od ostatných, nevzal si cigarety, peňaženku ani lieky na boľavý žlčník a vydal sa ktovie kam…

 

 

Richey Edwards (1967 – 1995)

… a príbeh ostrej žiletky  

Kto bol Richey: Gitarista a textár rockovej kapely Manic Street Preachers.

Ako ho poznal svet: Ako nesmierne talentovaného, charizmatického umelca.

Kedy sa po ňom zľahla zem: 1. februára 1995 alebo neskôr.

 

Keď v roku 2008, štrnásť rokov po jeho smrti, ho rodičia vyhlásili za mŕtveho, mnohých jeho fanúšikov to zasiahlo s rovnakou bolesťou, ako keď sa jedného dňa z tohto sveta bez stopy vyparil. „Rozplakal som sa,“ vyjadril sa jeden z nich. „Vždy som si myslel, že z toho mosta nakoniec skočil, ale táto správa mi úplne zlomila srdce…“

 

Detstvo v kruhu kamošov

Richey zvykol vravievať, že ak by z mestečka Blackwood, v ktorom vyrastal, spravili jedného dňa múzeum, bolo by zaiste plné „sutiny a hovien“. James Dean Bradfield, neskorší spevák a gitarista, Nicky Wire, budúci hráč na gitaru a textár, Sean Moore, v budúcnosti bubeník a Richey Edwards, textár a gitarista budúcej skupiny Manic Street Preachers, vyrastali takpovediac cez ulicu. Ich mesto bolo, podobne ak mnohé ďalšie mestečká vo Walese v 80. rokoch, plné baníkov a ich rodín, chlapi holdovali alkoholu a ženy sa modlili v kostole za lepšiu budúcnosť svojich detí. A tie deti postávali len tak naverímboha niekde na ulici, tlačili sa v rozpadlinách, dívali sa jeden cez druhého a tápali. Dlhé chvíle si krátili fľašou niečoho ostrého a zatiaľ čo svoje detstvo a dospievanie pokladali za totálnu nudu, Sean, James, Nicky a Richey, kreatívni a bystrí chalani s hlbokým záujmom o hudbu, nevychádzali z domu. Vždy sa u niekoho zašili, aby mohli celé dni počúvať hudbu, dívať sa na filmy, alebo čítať. Nepotrebovali hľadať iných priateľov. Mali jeden druhého, a to im stačilo. Ako tínedžeri boli doslova neoddeliteľní. Obliekali sa celkom inak ako zvyšok rovesníkov, navliekali sa do rovnakých bielych džínsov, farebných ženských blúzok a keďže ich hudba nesmierne bavila, založili si kapelu. Nie pre slávu, ani pre peniaze. Chceli svetu povedať niečo veľké a vedeli, že hudba je ich jazykom. Richey svoj úlohu v kapele bral od začiatku smrteľne vážne, dokonca až tak, že odmietol odísť na prestížnu internátnu školu, len aby nenechal kamošov v štichu. Jeho odhodlanie bolo také pevné, že hoci vyštudoval na univerzite politológiu a hoci bol mizerným gitaristom, rodičom oznámil, že svoju budúcnosť vidí iba v kapele.

 

Hľadanie vlastnej cesty

Keď sa kapela Manic Street Preachers formovala, jeho úloha bola jasná: budeš textár, poet, hovorca a filozof, budeš brnkať na gitaru, ale len máličko, lebo ti to, popravde, veľmi nejde. Na pódiu bol dobre že nie na okrasu, ako chlapík, na ktorého sa dobre pozerá. Štíhly, s čiernymi linkami okolo očí, vystúpenými lícnymi kosťami a vlasmi ako vtáčie hniezdo, s provokatívnym výrazom v tvári a charizmou, ktorej mal na rozdávanie – on nespieval, nehral, vlastne hru na gitaru len imitoval. Kapela si fanúšikov získavala len veľmi pomaly. „Začali sme hrať v čase, keď bol rock´n´roll mŕtvy, všetci počúvali house a rap. Priatelia sa nám smiali, že pre nás neexistuje žiadne publikum, ale my sme vedeli, že chcem rock´n´roll vrátiť späť. Preto vznikli Manic Street Preachers.“

Richey sa však začal záhadne meniť. Z bezstarostného chlapca, ktorý bol podľa vlastných slov „do trinástich rokov šťastný, lebo ho vychovávala milovaná babička, mal svojho psa a ľudia sa k nemu správali pekne,“ sa stal mladý muž s čiernou dušou, ktorý v „dvadsiatich zistil, že nič nie je také úžasné“. Spoluhráčov trápilo, že je pre tento svet príliš krehký a citlivý, avšak nevedeli mu pomôcť. A medzitým kapela šliapala ďalej ako hodinky. Prešla niekoľko festivalov, vydala zopár singlov a vďaka povesti rebelov a kontroverznému správaniu sa štvorica hudobníkov veľmi rýchlo stala vďačným objektom médií a novinárov. Podpísali zmluvu na debutový album Generation Terrorists (1992) a divoká jazda mohla začať…

 

Predposledné dejstvo

Dva roky nato sa už Richeyho osobné problémy nedali prehliadať a on sám sa o ne delil s okolím prostredníctvom textov: tretí štúdiový album The Holy Bible pôsobil najmä vďaka nemu ako trpká spoveď u terapeuta, plný depresie, prostitúcie, konzumného života, holokaustu, vrahov a vrážd, anorexie a smutnej rezignácie. Fanúšikom spôsobil šok a vo vzduchu jasne visela obava o Richeyho duševné zdravie. Znepokojenie ešte viac vyhrotil, keď si po jednom z koncertov vyryl žiletkou do kože nápis 4real. Kým poskytoval interview, tváril sa, akoby sa nič nedialo, lenže ruka mu krvácala a po rozhovore si vyžiadala ošetrenie v nemocnici a niekoľko stehov. Bolo jasné, že príliš veľa pije, nemá pod kontrolou vlastnú hmotnosť a zápasí s poruchami príjmu potravy. Zdalo sa, že by mu mohlo pomôcť liečenie, na ktoré aj dobrovoľne nastúpil, avšak priepasť medzi ním a priateľmi z kapely, medzi Richeym a rodinou, medzi rockovou hviezdou a fanúšikmi sa neustále prehlbovala. Vo svojich posledných rozhovoroch zdôrazňoval, že je odsúdený na samotu bez lásky. „Nikdy som neprežil žiadny dlhodobý vzťah. Ten najdlhší trval asi štyri dni, a to som bol ešte mladý.“

 

Bez jasného konca

Prvý februárový deň roku 1995 mali Edwards a Bradfield odletieť za oceán, aby v Amerike spravili kapele počas veľkej propagačnej cesty dobré meno. Richey sa však k lietadlu nedostavil a akoby sa nad ním zatvorila zem. Nik ho nevedel nájsť, nikomu sa neozval, ani najbližším, ani rodine. Krátko pred odletom vybral zo svojho účtu väčší obnos peňazí, ubytoval sa v hoteli, z ktorého sa v to ráno recepčnej odhlásil, kam však došiel a či je stále živý, to je pre všetkých záhadou. Približne dva týždne po tom, čo sa na uliciach objavili prvé plagátiky, hľadajúce slávnu rockovú hviezdu z Manic Street Preachers, našlo sa opustené Richeyho auto v blízkosti známeho mosta samovrahov Severn Bridge. Zmizol bez stopy vo veku 27 rokov. Ešte dnes sa však nájdu takí, ktorí Richeyho svätosväte zahliadli kdesi v dave veľkomesta, na trhu v indickom zapadákove alebo na slnkom vyhriatej pláži malého ostrova…

 

 

Gabina Weissová

foto Sita

 

Článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2020)