Keď v roku 2018 bola prvýkrát v dejinách na Oscara nominovaná žena, americká kameramanka Rachel Morrison, bola to veľká vec. História sa zopakovala tento rok, keď v kategórii najlepšia kamera s filmom Sila psa súťažila Austrálčanka Ari Wegner. Ani jedna z dvoch spomenutých žien síce Oscara nezískala, ale ľady sa pohli a talentovaných žien za kamerou každým rokom pribúda. Na tom sa zhodujú aj všetky štyri slovenské kameramanky.
Denisa Buranová
Z jej filmovej tvorby: Začínala počas štúdia na VŠMU študentskými filmami (Tri týždne slobody, Stratené deti, Momo), na svojom konte má aj viaceré dokumentárne filmy ako Hodina dejepisu, Zatopené či Cukrovar v Šuranoch. Za prácu kameramanky vo filme Piata loď získala filmové ocenenie Slnko v sieti, v roku 2019 nakrútila svoj druhý celovečerný film Ostrým nožom. Minulý rok mal premiéru československý dokument Na značky! a momentálne má v postprodukcii rozprávku s pracovným názvom Tonda, Slávka a Génius.
Moja cesta ku kamere: Zo začiatku som balansovala medzi fotografiou a kamerou. Na strednej škole som študovala fotografiu, naučila som sa tam veľmi veľa praktických vecí, ktoré využívam dodnes aj ako kameramanka. Počas štúdia kamery na VŠMU som zasa našla cestu na uplatňovanie fotografických výtvarných možností. Hoci som si vybrala kameru, na škole som si k tejto profesii spočiatku hľadala cestu, ale nakoniec si kamera našla mňa a úplne ma opantala. Film sa stal mojím obľúbeným médiom na prenášanie emócií a pocitov. Dnes, keď sa mu venujem plnohodnotne, môžem povedať, že aj keď po filmovačke niekedy prichádza vyčerpanie a únava, už som sa, aspoň dúfam, trochu naučila vyvažovať prácu a súkromie a s rozumom a citom si vyberať, na ktorých projektoch chcem pracovať a do čoho venovať energiu. Keď to všetko do seba správne zapadne, človeku sa tá energia vráti naspäť.
Žena v mužskom povolaní: Osobne to vnímam tak, že celý náš svet je „men’s world“. Ale som možno až prehnane optimistická, lebo si myslím, že sa to mení k lepšiemu. Proste si predstavujem, že ženy budú napredovať! A prezidentky a ženy profesionálky vo vysokých funkciách budú realitou. Ja sama sa nad tým v osobnom i profesionálnom živote zamýšľam, ako ísť príkladom a ako s tým pracovať. Filmový štáb je špecifický živý organizmus, nájdete tam povahovo rôznorodých ľudí a prihodia sa aj vypäté situácie. Samozrejme, ako ľudia reagujeme každý inak a svojsky, no všetko má svoje hranice a netreba sa báť ich pevne zadefinovať, určité medze treba nastaviť a potom niečo menej vážne sa dá zasa s humorom obrátiť na vtip… Mám niekoľko kameramaniek, ktoré sú mi veľkým vzorom – Natasha Braier, Jessica Lee Gagné, Claire Mathon, Autumn Durald Arkapaw, Ari Wegner či Hélène Louvart. Práve Natasha Braier mala skvelý workshop k téme rovnocennosti na pľaci a ako s tým pracovať. Veľmi ma jej slová povzbudili a ovplyvnili, ona totiž tvrdí, že energie ľudí, či už mužov, alebo žien, plynú svojvoľne a len my určujeme, ako budú vyzerať. Nielen na pľaci, ale aj tým, akí ľudia sme v osobnom živote, lebo tak sa prejavujeme aj v práci. Humor je tiež skvelá cesta, ako z niektorých situácií vykorčuľovať. A ako mama jednoznačne teraz doma trénujem trpezlivosť, čo mi skvele pomáha na pľaci (smiech).
Kameramanský talent: Pre mňa to znamená byť pravou rukou režiséra/ky, vytvoriť vizuálnu realitu pre príbeh a podporiť ho obrazom, ktorý zahŕňa riešenie svetla, kompozície obrazu, vnútro záberového pohybu hercov a pohybu kamery. Osobne za dôležitú považujem aj kreatívnu chémiu s režisérmi. Musím vedieť, či k sebe budeme vedieť nájsť cestu aj v horších chvíľach, či sa budeme vedieť porozprávať a podržať, keď sa prestane dariť. Je takmer isté, že sa to počas vzniku filmu stane, vždy prídu okamihy, kedy sa prejaví stres, napätie, rozdielnosti pováh a únava. Takisto považujem za dôležité permanentne sa venovať samoštúdiu, čo, samozrejme, platí aj po škole a aj po nástupe do praxe. Technika je totiž neustále v pohybe a treba byť v obraze, vedieť, čo je nové, aké má človek prostriedky na svoju prácu a čo inovatívne môže použiť v prospech svojich projektov.
Príprava na nakrúcanie: Je to moja obľúbená časť, pretože v nej sa kameraman zoznamuje s príbehom (scenárom) a snaží sa od základu vytvoriť nový svet podľa režisérovej vízie a dopĺňa ju aj svojimi nápadmi a špeciálnymi detailmi. A ako kameramanka zodpovedná predovšetkým za vizuálnu stránku filmu musím sa zladiť, farebne i priestorovo s jej ďalšími vizuálnymi zložkami: architektúrou, scénou i kostýmami. Naša kameramanská práca zahŕňa aj výber lokácií na nakrúcanie daných scén. Pri Piatej lodi sme napríklad všetky lokácie hľadali spoločne s režisérkou Ivetou Grófovou a keďže som sa práve v tom čase presťahovala k račianskym vinohradom, našla som množstvo krásnych miest počas ranného behu. Prípravy trvali tri roky, chystali sme si všetky vizuálne podklady, kreslili sme, hľadali na internete inšpiráciu. Na konkrétnych miestach sme potom hľadali zaujímavé svetlo a predstavovali si scény z filmu. Plus, samozrejme, treba následne všetky scény technicky pripraviť aj s podkladmi pre ostatných, aby boli všetci pripravení na výrobu filmu. Záberovanie jednotlivých scén, ktoré sa vo finále spoja do žiadaného príbehu, je ďalšou z dôležitých súčastí príprav na nakrúcanie a sú režiséri, ktorí sa naň pripravujú veľmi svedomito. Treba si uvedomiť, že jeden celovečerný film sa v priemere skladá z približne 1.100 ( plus mínus 300) záberov a každý jeden treba zvlášť pripraviť, mať o ňom svetelnú i pohybovú predstavu. Neskôr prichádza na rad testovacia časť, či to, čo ste si vymysleli s tou-ktorou technikou, je zrealizovateľné a aký to bude mať efekt. Potom nasleduje podrobná príprava so všetkými zložkami, osvetľovačmi a gripom, asistentami kamery, plus VFX príprava, ak sú dáke zábery, ktoré budú potrebovať špeciálnu počítačovú úpravu.
Film náš svetový i slovenský: Ako diváka ma najviac bavia súčasné slovenské dokumenty od našich mladých dokumentaristiek. Momentálne som určite divák artových filmov, no myslím si, že spadám do menšej percentuálnej kategórie toho, čo súčasný slovenský divák pozerá.
Ja ako filmová fanúšička: Filmov a seriálov pozerám veľa, mám to ako formu oddychu, ale som veľmi vyberavá. Spomeniem také, čo na mňa zapôsobili nielen po vizuálnej, ale i obsahovej stránke. Seriál Príbeh vdovy Lesey na Apple TV má nádherný vizuál a skvelú zápletku. Na tejto platforme ma veľmi oslovila aj séria Pachinko, úžasný príbeh naprieč generáciami jednej kórejskej rodiny a tiež seriál Severance (Oddelenie), ktorý nakrútil a produkoval Ben Stiller a točila ho jedna z mojich obľúbených kameramaniek Jessica Lee Gagné. Veľmi ma zaujal aj Najhorší človek na svete, ktorý podľa mňa napĺňa význam a poslanie filmu ako takého, kedy obraz, zvuk a nesmierne inšpiratívny scenár dokážu v človeku vyvolať množstvo emócií, ale vyprovokovať aj more otázok. Rovnako aj čiernobiely C’mon C’mon zanechal v mojej duši veľmi intenzívny pocit. A ešte spomeniem dve snímky ocenené minulý rok na festivale v Cannes: Drive My Car a Paríž, 13. obvod, ktoré zaujímavo vykresľujú partnerské vzťahy. A nedávno som bola s dcérkou na novom slovenskom animovanom filme Tvoja zem, ktorý nás tiež potešil.
Momentálne pracujem na: Momentálne je v postprodukcii animovaná rozprávka, na ktorej som rok a pol pracovala so skvelým českým režisérom a ilustrátorom Filipom Pošivačom. Filip je ambiciózny výtvarník a bol to pre mňa zážitok pracovať v takom kreatívnom prostredí. Ide o rozprávku pre deti aj rodičov o jednom špeciálnom chlapcovi, zatiaľ s pracovným názvom Tonda, Slávka a Génius. Tiež intenzívne pripravujeme film s režisérkou Zuzanou Kirchnerovou Karavan – o mame, ktorá sa s mentálne postihnutým synom vydá na cestu po Taliansku. A do tretice s režisérkou Miladou Tešitelovou sa nachádzame v úvodných prípravných fázach jej príbehu, z ktorého by mal vzniknúť hororový film o materstve.
Veronika Donutková
Z jej filmovej tvorby: V roku 2019 nakrútila a zrežírovala dokument Displace – echoes of a vibrant space o jamajskej kultúre dancehallu. Nakrútila tiež niekoľko fashion videí a reklám pre rôzne značky, na svojom konte ma niekoľko úspešných videoklipov, klip speváčky Annet X Bylo Nebylo získal tento rok cenu Anděl za videoklip roka. Na jar nakrúcala v Afrike dokument o vedeckej expedícii na ľadovec v Ugande.
Moja cesta ku kamere: Nepochádzam z umeleckej rodiny, takže, žiaľ, nemôžem povedať: „Môj dedko mal doma 8-mm kameru a ja som ju od mala držala v ruke.” V rodine som jediná, kto sa zaujímal o umenie a v čase dospievania sa to u rodičov nie vždy stretlo s pochopením. Bola som celkom všestranné dieťa a okrem tanca, ktorý hral v mojom živote zásadnú rolu, som aj písala a zúčastňovala sa rôznych literárnych súťaží a tiež som maľovala. Na strednej som študovala grafický dizajn a tam som sa začala viac zaujímať o fotografiu a popri tom som stále tancovala. Zásadný moment v mojom živote nastal, keď sa mi zo zdravotných dôvodov nepodarilo dokončiť prijímačky na VŠMU na tanec – vtedy som si uvedomila, že si musím v živote hľadať inú cestu. Nastúpila som na masmediálnu komunikáciu, čo bolo pre mňa nútene zlo, ale u nás v rodine neexistovalo nejsť na vysokú školu. Nakoniec som tam začala rozvíjať písanie a fotografiu a keď som po dvoch rokoch odišla na pol roka do Zlína na Univerzitu Tomáše Bati, kamarát, ktorý tam študoval film, mi dal do ruky kameru a odvtedy som ju už nepustila (smiech).
Žena v mužskom povolaní: Kamera je z veľkej časti technická profesia a kým sa človek dostane k pozícii „director of photography“, prechádza cez náročné hodiny a hodiny na pľace, kde môže iba nosiť ťažké debny a kopu „železa”. Je to stále prioritne technická profesia, a tak k nej majú muži asi prirodzene bližšie. No za posledné roky sa to radikálne mení a žien za kamerou pribúda. Takže zaužívané predstavy typu „kamera je fyzicky náročná práca, ktorú zvládnu len chlapi“, už neplatia. Príkladom sú mnohé ženy kameramanky, ako prvá mi napadá moja kamarátka, Američanka Kate Arizmendi, ktorá pracovala v druhom štábe napríklad aj pri slávnom filme Duna, ďalej Švédka Maria Von Hausswolff, Japonka Rina Yang, Talianka Daria D’Antonio alebo skvelá Ksenia Sereda z Ruska. Čo sa šovinizmu týka, myslím, že to nie je otázka pohlavia, ale jednotlivca ako takého. Ak sa niekto správa nevhodne alebo podceňuje kameramanku kvôli tomu, že je žena, asi má predovšetkým problém sám so sebou. Áno, je pravda, že ženy sú omnoho častejšie vystavené predsudkom a stále sa nájdu ľudia, ktorí si myslia, že kamera je čisto mužské povolanie, a áno, stalo sa aj mne, že sa ma klient spýtal, či „také pekné dievča nie je škoda za kamerou“, ale rovnako tak sa nájdu aj ženy, ktoré vám neprajú. Bolo by krásne, keby sme sa všetci správali k sebe slušne, ale tak, žiaľ, svet nefunguje.
Kameramanský talent: Kamera je z veľkej časti o technických vedomostiach. Čím lepšie poznáte jej technické špecifikácie, svetlá, gripovú techniku, objektívy a ich vlastnosti, tým je jednoduchšie dosiahnuť na pľace to, čo chcete a takisto vám to výrazne uľahčuje komunikáciu so štábom. No osobne považujem za omnoho dôležitejšie „to niečo”, čo nemá každý kameraman a čo ani neviem presne definovať. Asi cit a emóciu v obraze? To sa nedá naučiť, to musíte v sebe mať. Kameru som neštudovala, a tak na sebe cítim, že technicky ešte mám čo doháňať. Klip Bylo Nebylo pre Annet X bol môj prvý projekt, pri ktorom som mala štáb, rozumej asistenta, osvetľovačov a grip. A, samozrejme, bola som z toho nervózna, pretože som dovtedy šla „one man show“. Chalani ma však podržali a veľa naučili. Takže si myslím, že celá naša práca je z veľkej časti o štábe, ktorý stojí za vami a vy sa môžete naň spoľahnúť aj vo veciach, v ktorých si nie ste istý.
Za dosiaľ najnáročnejšiu prácu považujem dokument o vedeckej expedícií na ľadovec v Ugande, kde skupina vedcov odoberala vzorky z ľadu a prevážala ich na výskum do Čiech. Celá expedícia trvala 16 dní, 5 dní sme stúpali do výšky 4.500 – 5.000 m. Prechádzali sme džungľou, kde bola 90 % vlhkosť, brodili sme sa blatom cez močiare až na ľadovec a tam zasa bola zima. Museli sme byť naviazaní a pohybovať sa s mačkami na nohách a dávať pozor na trhliny. Do toho všetkého človek bojuje s výškovým rozdielom a obmedzeným kyslíkom… Náročne sú vždy aj low budget zadania, keď točím sama s foťákom a musím robiť prácu za päť ľudí. Tak napríklad dokument Displace sme na Jamajke točili na foťáky, pretože sme tam nemohli používať veľké kamery. Okrem kamery a réžie, ktorú som mala na starosti, som následne dokument aj strihala, farbila a spolu s Radimom, ktorý so mnou robil zvuk a réžiu, sme ho celý dávali dokopy od prekladu až po usporiadanie premiéry a proma. A potom tanečné projekty, ako napríklad Caldera pt. II., ktorý som robila s tanečníčkou Chili, alebo klip pre Annet X Spicylicious, to sú projekty, ktoré som sama točila bez štábu a produkcie, takže všetko bolo prakticky v mojej v réžii: od vymyslenia konceptu cez lokácie, kostýmy, choreografiu, samotné nakrúcanie, kedy svietim, ostrím, operujem kameru, režírujem a potom to celé sama postprodukujem, strihám a farbím.. Po takejto práci si vždy poviem, že poslednýkrát, no ono vyčerpanie sa mi následne vráti tisíckrát, keď má moja práca úspech…
Príprava na nakrúcanie: To, samozrejme, veľmi záleží od projektu a od režiséra. Napríklad spomínaný videoklip Bylo Nebylo sme dávali dokopy s Járom asi päť mesiacov. Pokiaľ daný projekt sčasti aj režírujem, tak mám na starosti skutočne všetko. Pri tanečných projektoch, ktoré točím s Chilly, často riešim aj pohybovú časť. Za kameramanskú prípravu je to výber techniky – predovšetkým kamery a objektívov, vymýšľanie pohybu kamery, svietenie atď. Vlastním malé kamery (DSLR fotoaparáty, na ktoré sa dá točiť) a tiež nejakú techniku (svetlá, stabilizátory, objektívy…), ale väčšie kamery ako Alexa, Red, Sony sa požičiavajú z rentálov. To sú kamery a objektívy za státisíce eur a nepoznám veľa kameramanov, ktorý by ich vlastnili. Výber kamery závisí aj od projektu a od toho, čo a ako chcete točiť. Napríklad na Jamajku by som nešla s kamerou za pol milióna, pretože sme točili primárne v getách a s Alexou na ramene by som tam kvôli bezpečnosti behať nechcela…
Film náš svetový i slovenský: V poslednom čase ma veľmi bavia slovenskí filmári. Nedávno som si pozrela seriál Podezření, ktorý režíroval Michal Blaško a točil Adam Mach a bola som z neho úplne unesená! Tiež študentské filmy z VŠMU sú na vysokej úrovni. Osobne asi nie som ideálny človek, ktorý môže posudzovať slovenského diváka, pretože jednak už roky žijem v Prahe a jednak nechodím do komerčných kín. No vnímam ako veľký nedostatok, že komerčné kiná, ktoré vychovávajú bežného diváka, neuvádzajú artové filmy. Vo Francúzsku, napríklad, je úplne bežné, že na artový festivalový film si môžete zájsť aj do multiplexu. U nás distribútori už vopred diváka podceňujú a servírujú mu treťotriedne filmy. Na druhej strane je asi prirodzené, že väčšina divákov ide do kina vypnúť. Americké filmy a seriály som v poslednej dobe obmedzila, pretože obrazovo na mňa pôsobia až príliš neautenticky. Veľa filmov a seriálov z USA začalo svietiť ako reklamy a uniká im autentickosť. Scény sú dokonalé a „vyžehlené“ a ja mám rada prirodzené svetlo a trochu „špiny“ a tiež tzv. handheld, teda kameru z ruky, nevadí mi ani neostrosť. Európsky film na mňa vždy pôsobil a pôsobí prirodzenejšie, a to je mi osobne bližšie.
Ja ako filmová fanúšička: V súčasnosti vzniká toľko dobrých filmov, že ani neviem, čo spomenúť skôr. Nedávno som videla film This is England, skvelú sociálnu drámu, ktorá poukazuje na frustrovanosť 80. rokov v Anglicku v čase veľkej nezamestnanosti, keď sa decká potrebovali niekde zaradiť a často sa radikalizovali. Alebo posledný Sorrentinov film Božia ruka ma úplne ohromil. Jeho kamera bola taká nádherná a poetická, že doslova hladila oči.
Momentálne pracujem na: Nakrúcanie v Ugande ma zdravotne trochu rozhodilo, takže v lete by som chcela zvoľniť tempo, pretože od septembra ma čaká 60 dní práce na seriáli Vedma, ktorý pripravujeme s režisérom Jakubom Kronerom. Medzitým pracujem ešte na jednom krátkom filme s českou režisérkou Eliškou Kovařikovou, ktorý chceme točiť toto leto. No a súčasne s tým robím na dvoch dokumentoch plus nakrúcam nejaké menšie reklamy…
Simona Weisslechnerová
Z jej filmovej tvorby: Spolupracovala na viacerých medzinárodných filmových produkciách ako napríklad Whiskey Cavalier, Xia dao lian meng či Drakula, pre HBO nakrúcala český seriál Terapie. Často pracovala v tandeme s kameramankou Denisou Buranovou a dokumentaristkou Maiou Martiniak. Momentálne je v postprodukcii jej film Hrdinka režisérky Miry Fornay.
Moja cesta za kameru: Vyrastala som v umeleckej rodine, s rodičmi sme večne chodili po vernisážach a výstavách, do divadla… bola som permanentne obklopená ich priateľmi z branže. Už v predškolskom veku som chodila na výtvarnú výchovu, ale najviac som si obľúbila hodiny fotografie u dokumentárneho fotografa Pavla Breiera, ktorý ma naučil aj klasický čiernobiely fotografický proces. V šľapajach rodičov a sestry som nastúpila na Strednú školu umeleckého priemyslu, tzv. šupku, na odbor fotografie. Obľúbená pani profesorka Judita Csáderová nám venovala veľa času, aj vďaka nej som si ešte viac obľúbila vizuálny spôsob vyjadrovania. Popri škole som si privyrábala modelingom a hraním v reklamách, ale vždy som bola viac zvedavá, čo sa deje za kamerou. Po roku v USA, kde som opatrovala deti a zároveň trávila hodiny v newyorských galériách, som sa vrátila na Slovensko. Popri fotografovaní a štúdiu kamery na bratislavskej VŠMU som pracovala ako koordinátorka kópií na filmových festivaloch. Začínam si pripadať už ako pamätníčka, lebo tam som sa ešte naťahovala s ťažkými 30-kilovými krabicami s klasickými 35 mm filmovými kotúčmi. Tiež nezabudnem, ako sme sa na školení v českej pobočke Arri Rental so spolužiakmi fotili s prvou digitálnou kamerou, čo je dnes už absolútny normál. Dodnes čerpám z hodín svietenia, ktoré som na škole stihla zažiť ešte s kameramanskou legendou Stanislavom Szomolányim.
Žena v mužskom povolaní: V Prahe som dostala ponuku na pozíciu prvej asistentky kamery, tzv. ostričky od kameramana Sašu Šurkalu na projekte HBO Terapie. Nemala som poňatie, čo si tá pozícia vyžaduje, bola som doslova hodená do vody. Ak by som povedala, že ako jediná žena v tíme spolu s o 10 až 30 rokov staršími mužmi som sa cítila ako ryba vo vode, klamala by som. Radosť z toho, čo všetko sa naučím v praxi, plus adrenalín, ktorý k filmovačkám patrí, ma vždy hnali dopredu, takže som si nič z tohto dominantného mužského sveta nepripúšťala. Preto ma nesmierne teší, že dnešná doba ženám vo filme praje, hoci ešte máme čo doháňať a treba robiť osvetu, hlavne tu, v „east bloku“. S Denisou Buranovou sa už niekoľko rokov zúčastňujeme na kameramanskom festivale Cammerimage v Poľsku. Sprvu tam bývalo iba zopár známych kameramaniek ako Reed Morano, Ari Wegner, Rachel Morrison, Ellen Kuras, no každým rokom ich pribúda viac a viac, rovnako ako študentiek kamery z filmových škôl.
Kameramanský talent: Ako ostrička som mala šťastie asistovať popredným, aj oscarovým kameramanom. Odpozorovala som, že na pľaci je dôležité byť v prítomnosti a zároveň vedieť myslieť dva-tri kroky dopredu. Zvládnuť tlak a nenechať sa vykoľajiť okolím, štáb zvyčajne čaká odpovede na otázky: kde presne sa bude točiť, čo bude / nebude v zábere, z ktorého uhla sa bude točiť, koľko bude trvať scénu nasvietiť / naskúšať, koľko času treba na prestavenie kamery, aký objektív, aký filter, aká clona sa použije, kde bude video odkuk, atď., atď. Zároveň sa stretnúť v predstavách s režisérom a zmestiť sa do rozpočtu produkcie. Vedieť promptne riešiť kopiace sa problémy počas celého dňa: od nepriaznivého počasia až po útek zvieracích hercov, vlkov do lesa, lebo zavetrili moje sušienky v taške (áno, porušila som zákaz potravín na pľaci), a tým pádom už nechceli bežať po naučenej trase. Bol to našťastie posledný záber, ale už sa nedal natočiť…
Príprava na nakrúcanie: Takto pred rokom sme s režisérkou Mirou Fornay začali pripravovať film Hrdinka. Prešla som si scenár, pozrela som si filmy, ktoré mi pre predstavu odporučila Mira. Potom som pre ňu zhotovila tzv. moodboard. Prostredníctvom fotografií a foto záberov z filmov tak viem režisérovi či režisérke priblížiť moju predstavu, aby sme sa zhodli na spoločnom vizuále – farebnosť, svetlá, kostýmy… Príbeh filmu sa odohráva v Bratislave a okolí. Na bicykli sme objavili mnoho fotogenických lokácií, o ktorých som ani netušila, že sa v mojom rodnom meste nachádzajú. Aby sa hlavná postava šesťročného dievčatka cítila komfortne, natáčali sme vo veľmi malom štábe. Hrdinka je nízkorozpočtový film. Po testoch niekoľkých kamier som zvolila malú skladnú kameru Canon, aby som si ju mohla ovládať sama a v dokumentárnom štýle zachytávať prirodzenosť a autenticitu detí. Následne sme hodiny sedeli nad storyboardom, teda „rozzáberovaním“ filmu. Mira si rada maľuje záber po zábere a mne pomohlo napojiť sa prostredníctvom týchto malieb na jej predstavy. Teraz ma čaká ešte postprodukcia, také doťuknutie vizuálu filmu, jeho farbenie, tzv. grading v štúdiu.
Film náš svetový i slovenský: Čísla návštevnosti klubových filmov sú na Slovensku na zaplakanie nízke. Mrzí ma, že príbehy komerčne úspešných slovenských televíznych seriálov nejdú so súčasnou dobou. Akoby filmári nedôverovali svojmu divákovi, podceňovali ho, že nedokáže pochopiť reálnejšie zápletky, inteligentnejší humor a silných hrdinov s názorom. Veľmi sa teším, že moje obľúbené pražské butikové kino spojené s kaviarňou Edison hub sa čoskoro otvorí aj v Bratislave pri Michalskej bráne. Konajú sa v ňom zaujímavé filmové prehliadky a diskusie. Nedávno tematicky premietali diela od tvorcov z rodiny amerického režiséra Francisa Forda Coppolu – film Maria Antoinetta od jeho dcéry Sofie a Palo Alto od vnučky Gie Coppoly som si vychutnala pri víne z Coppolových viníc. Teraz sa teším na dokumentárny snímok Denisa Dobrovodu Katedrála, ktorý práve vyhral hlavnú cenu na Festivale v Krakove.
Ja ako filmová fanúšička: Počas prvého lockdownu som si snáď ako každý obľúbila sledovanie filmov a seriálov v pohodlí domova. Odvtedy mám predplatené snáď všetky momentálne na Slovensku dostupné zahraničné online vysielacie platformy. Nenechám si ujsť nič z produkcie spoločnosti Hello Sunshine, ktorú založila herečka Reese Witherspoon. Dáva priestor príbehom so ženskou tematikou, spomeniem napríklad mini sériu Veľké malé klamstvá. Tiež sledujem produkciu spoločnosti Hoorae, ktorú založila multifilmárka Issa Rae a LuckyChap Entertainment austrálskej herečky Margot Robbie, ktorá sa tiež zameriava na vykresľovanie silných ženských postáv a príbehov.
Momentálne pracujem na: Toto leto sa potrebujem zastaviť a prehodnotiť, čo a kam ďalej. A tiež si užiť čas s kamarátmi a rodinou. Stále sa učím balansovať medzi prácou a odpočinkom, starať sa o svoje fyzické a psychické zdravie. Mrzí ma, že práve o zdravom životnom štýle sa v našej branži hovorí veľmi málo. Povolanie filmára by som prirovnala k cirkusantskému životu. Keď sa už nakrúca, zvykneme kočovať, každý deň na inej lokácii, stravujeme sa všelijako, v dočasne vybudovaných stanoch, letmý oddych si doprajeme kdesi v kúte nákladiaku na techniku. Alebo presedíme celé hodiny v strižni v postprodukcii, jednému projektu môžeme zasvätiť aj niekoľko mesiacov či rokov života. Pri dvanásť a viac hodinových šichtách sme málokedy schopní dopredu si naplánovať stretnutie s kamarátmi, koncert, divadlo, o víkendoch a dovolenkách ani nehovorím… Do kina chodím veľmi rada, zostávam sedieť na svojom mieste až do úplného konca tituliek. Vážim si prácu každého na sete. Kvôli niekoľkonásobnej infekcii koronavírusom som v poslednom čase navštevovala kiná málo, tak mám čo doháňať…
Anna Smoroňová
Z jej filmovej tvorby: Momentálne dokončila nakrúcanie celovečerného filmu Němá tajemství, ako kameramanka pracovala na filme The Killing of a Journalist o vražde Jána Kuciaka, ktorý mal premiéru na festivale Hot Docs, pracovala na videoklipoch pre Bastille, Diplo i speváčku Katarziu, za jej videoklip Hoří voda bola nominovaná v kategórii Najlepší videoklip na medzinárodnom festivale Camerimage.
Cesta za kameru: Spočiatku som si nemyslela, že by som niekedy mohla skončiť ako kameramanka. Na strednej škole ma bavilo skôr fotenie a tomu som venovala všetok svoj čas. Pôvodne som ani neplánovala študovať film, no nakoniec sa ukázalo, že VŠMU bola jediná škola, na ktorú ma vzali a kde sa dal kameramanský odbor skombinovať s fotkou. Postupne sa môj pohľad na film zmenil. V tej dobe fotil skoro každý, digitálne fotoaparáty sa stali veľmi dostupné a trh bol preplnený množstvom ľudí, ktorí podkopávali ceny. Práca sa hľadala ťažko, a vtedy mi napadlo, že kamera je dosť neštandardný odbor pre ženy a že by som mala robiť niečo, v čom môžem vyniknúť a inšpirovať aj mladšie generácie žien a dievčat. Pamätám si, že som si vtedy predsavzala, že dopomôžem aspoň trochu k tomu, aby táto profesia nebola pre dievčatá taká nedosiahnuteľná.
Žena v mužskom povolaní: Neustále opakujem, že by sa každý z nás mal dostať na pozíciu, pre ktorú si ho vybrali hlavne kvôli jeho schopnostiam a nie preto, či ide o ženu alebo muža. Jeden z hlavných rozdielov medzi nami, ženami kameramankami a mužmi je ten, že ženy niekoľko desaťročí nedostali šancu pričuchnúť k tejto práci, pretože nastavenie spoločnosti to jednoducho neakceptovalo. V tej dobe sa absolútne nehovorilo o co-parentingu a zdieľaní rodičovských povinností. Profesia kameramanky si vyžaduje neustále cestovanie, často aj na dlhšiu dobu. Tento lifestyle jednoducho nebol pre ženy akceptovateľný. Teraz sa situácia trochu zmenila, stále viac žien vidíme v líderských pozíciách a inak to nie je ani vo filme. Súčasné ženy kameramanky sú vzorom pre veľa mladých dievčat, ktoré potrebujú vidieť, že aj niekto iný dokázal to, o čom samy snívajú.
Kameramanský talent: Pri kameramanskej profesii hrá určite veľkú rolu talent a tiež nadobudnuté vedomosti a skúsenosti na pľaci. Je to však aj z veľkej časti šťastie, ktoré vás privedie k vysnívaným projektom. Veľmi dôležité sú určite technické znalosti. Trh ide každým rokom dopredu, kameraman/ka musí poznať techniku, ktorá je dostupná. Koniec koncov, sú to nástroje, ktoré nám uľahčujú prácu a posúvajú našu kreativitu. Pre mňa je tiež veľmi dôležité, žiť život plný podnetov, ktoré stimulujú moju kreativitu. A nemusia to byť len popoludnia strávené v galérii či v kine. David Lynch je známym zástancom tzv. daydreamingu, teda že v tomto stave je naša myseľ unášaná krátkymi odbočkami zo súčasného sveta a uberá sa osobnejším vnútorný smerom. Takáto disociácia vie byť častokrát prospešná a otvára brány našej kreativite. Takže niekedy aj ničnerobenie môže byť prospešné.
Príprava na nakrúcanie: Hlavný kameraman sa spolu s režisérom podieľa na veľkej časti preprodukčného procesu. Od konzultovania návrhov scény cez svietenie, vyberanie materiálov a farieb kostýmov, v tom všetkom sa kameraman musí vedieť orientovať. Ak by som to ako kameramanka podcenila, uškodila by som nielen sebe, ale aj filmu na ktorom všetci spoločne pracujeme. Filmový štáb funguje ako jeden organizmus, ak nejaký článok zaostáva, prejaví sa to na práci všetkých ostatných. Čím väčší štáb, tým väčšia zodpovednosť. Niekedy to býva veľmi náročné, pretože každý z nás si vyžaduje individuálny prístup a komunikáciu. A keďže sa veľakrát učíme priamo na pľaci, je celý tento proces dosť stresujúci.
Film náš svetový i slovenský: Mám pocit, že slovenský divák inklinuje skôr k zábavnejším, ľahším žánrom, nezaujímajú ho umelecké tituly s ťažšími témami. Na Slovensku máme veľa krásnych filmov: Dom, Cenzorka, Eva Nová, Tieňohra, Piata loď, Ostrým nožom, Môj pes Killer, Koza… no nevidelo ich mnoho ľudí, lebo slovenský divák nie je naučený dívať sa na takýto žáner. Dôležité je vzdelávanie. Filmové umenie by sa malo zaradiť do osnov na školách. Tak ako sa učíme o spisovateľoch a literatúre, tak isto by mala byť súčasťou vzdelávania filmová kultúra. Lebo rovnako ako kniha, aj kvalitný film rozširuje naše hranice poznania.
Ja ako filmová fanúšička: Milujem škandinávsky chlad! Mojím najobľúbenejším filmom je A White, White Day, príbeh o policajtovi, ktorý sa vyrovnáva so smrťou svojej ženy. Celý proces zmierenia skomplikuje zistenie, že jeho žena viedla popri ich vzťahu tajný život. Je to „slow burner“ v pravom slova zmysle. Hlavne kvôli surovo-lyrickému zapojeniu úchvatnej islandskej prírody a tiež prirodzenosti hercov. Jedným z mojich obľúbených škandinávskych seriálov je tiež The Investigation (u nás Prípad: ponorka), skutočný príbeh o švédskej novinárke, ktorá nastúpila na palubu súkromnej ponorky, aby s jej majiteľom urobila rozhovor. Ponorka sa potopila, majiteľ sa zachránil a neskôr bol zadržaný, obvinený a odsúdený za jej vraždu.. Páčilo sa mi, že seriál pôsobí veľmi civilne a sústredí sa na prácu investigatívneho tímu.
Momentálne pracujem na: Začiatkom júla na festivale v Karlových Varoch má európsku premiéru celovečerný dokument The Killing of A Journalist, ktorý som točila s americkým režisérom Mattom Sarneckim, ktorý momentálne žije v Rumunsku. Je to film o vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, pracovali sme na ňom niekoľko mesiacov a k dispozícií sme mali celý policajný spis. Vo filme sa objavia zábery, ktoré nikdy pred tým neboli publikované a sú dosť šokujúce. Tento film nastavuje zrkadlo našej spoločnosti ovládanej nielen politikmi, ale aj podnikateľskými magnátmi a oligarchami. Ďalší film, ktorý práve dokončujem, je celovečerák Nemá tajemství o príbehu rodiny bojujúcej s následkami zranenia jedného jej člena. Natočili sme ho spolu s režisérom Tomášom Mašinom.
Simonetta Zalová
foto archívy kameramaniek
Článok si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2022)