Tento film je dokument. Z toho sa štyri pätiny odohrávajú pod vodou. A hlavná hrdinka je chobotnica. Podmorská príšerka, ktorá v nás práve nevyvoláva dojemné city. Láska však môže mať mnoho podôb. „Zamiloval som sa do nej,“ spomína Craig Foster, „ale aj do tej úžasnej podmorskej divočiny, ktorú predstavovala a do spôsobu, ako ma to zmenilo.“ Juhoafrický filmár neskôr ten prchavý čas strávený objavovaním jej sveta zvečnil v Oscarom ovenčenom filme Moja učiteľka chobotnica.
Zachránila mu život, dá sa povedať. Úplne na počiatku ho však k životu prebrala studená voda. A to v pravom význame tohto slova. Craig Foster od mladosti nakrúcal dokumenty o prírode. Pred desiatimi rokmi však vyhorel. Dvadsať rokov sa hnal šialeným tempom vpred, len nič nezmeškať, pracoval do úmoru, chytal sa každej príležitosti, nepoznal víkendy, sviatky, nemal čas oddychovať… Dvadsať rokov v permanentnom švungu z neho spravilo ľudskú trosku. Nemohol spávať, prepadal depresiám, keď mal do rúk zobrať kameru, robilo sa mu zle. A k tomu všetky tie výčitky svedomia – kvôli rodine, umáral sa, že svojmu dospievajúcemu synovi Tomovi nie je dobrým otcom. Aký bol on v jeho veku? Keď sa ponoril do spomienok na svoje detstvo, vždy sa mu v mysli vynoril jeden a ten istý obraz: malá chatka rodičov prikovaná ku skalám priamo na brehu Atlantického oceánu. Bol to bláznivý nápad postaviť ju takmer zarovno s úrovňou morskej hladiny, áno za pokojných dní im oceán ležal pod nohami, ale keď prihrmela búrka, vzdúvajúce sa vlny im neraz zatopili celú terasu… Ako malý sa veľa potápal, oceán mu bol tým, čím je pre iné deti ihrisko s preliezačkami. „Pre moje detstvo bolo neuveriteľne vzrušujúce žiť v zajatí moci obrovského Atlantického oceánu,“ vyznal sa po rokoch. V dospelosti na to všetko zabudol. Síce nakrúcal dokumenty, ale stojac za kamerou hľadel na prírodu ako na objekt, bol to pohľad zvonka, s odstupom a často s nadhľadom pána tvorstva. Necítil to živelné puto a bezprostredné prepojenie ako za detských čias, keď bol jej súčasťou. Čosi ho mocne volalo späť. Začal sa opäť potápať, a to na jednom z najnebezpečnejších a najdivokejších miest na planéte. Mys dobrej nádeje, ktorý sa označuje (síce nesprávne) za najjužnejší cíp Afriky, objavil v roku 1488 portugalský moreplavec Bartolomeo Dias. On sám však tomuto miestu dal názov Cabo das Tormentas, Mys búrok, aj kvôli gigantickým vlnám, ktoré nepretržite bičujú pobrežie a hnané silnými juhovýchodnými vetrami vytvárajú najsilnejší morský príboj na svete. Craig spomína, že aj on sám mal párkrát namále – aby ho rozbúrené more nezomlelo ako mlynček na mäso a desivé vlnobitie neoplieskalo o skaly… Teplota vody na týchto miestach klesá pod 10 °C (môže za to studený Benguelský prúd), ale aj keď si to sprvu žiadalo tréning odolnosti, Craigovo telo začalo postupne ožívať. Studená voda mu hojila rany na duši a nielen to: „Ten chlad vám bystrí mozog.“ Potápačský prístroj zavrhol hneď (náklad na chrbte by pociťoval ako zbytočnú záťaž a s kyslíkovou fľašou by sa nemusel dostať cez rôzne podmorské úžiny), takže trénoval ponor na jeden nádych. A rovnako tak sa nikdy nepotápal v neopréne – inštinktívne cítil, že medzi ním a vodnou ríšou nesmú byť žiadne bariéry. Jediné jeho vybavenie tvorili potápačské okuliare a šnorchel. Pomaly sa menil na obojživelníka…
V lese, kde sa dá lietať
V zálive False Bay, asi 20 km od Kapského mesta, objavil pokojné miesto, chránené približne 200-metrovým pásom kelpového (chaluhového) lesa, ktorý krásne tlmil vzdúvajúcu sa morskú hladinu. Tam nemusel bojovať s každou vlnou. Podvodný kelpový les (kelp označuje pre typ rias patriacich medzi chaluhy) tvorí nepravidelný porast vzpriamene rastúcich obrích hnedých rias (tak trochu pripomínajúcich suchozemské bambusy s večne rozkolísanými korunami dosahujúcimi niekedy až úroveň hladiny a výškou aj desať metrov), kde sa to len tak hemží životom. Okrem rýb a iných morských živočíchov tu nachádza domov množstvo vzájomne prepojených organizmov, sasaniek, morských húb i fytoplanktónu. „V tom trojrozmernom lese v podstate lietate. A možno ste sa ocitli na inej planéte…“ Craig začal fotografovať a nakrúcať život v tomto úžasnom morskom pralese a nestačil sa diviť. Urobil tisíce záberov a nakrútil hodiny filmového materiálu a pri jednom takom ponore…
Blízke stretnutie tretieho druhu
… uvidel pred sebou čupieť na morskom dne prapodivnú vec. Aj ryby plávajúce okolo vyzerali zmätene, poznamenáva filmár, akoby nevedeli, čo si myslieť. Bola to kôpka všakovakých na seba navŕšených mušlí, vskutku efektne vyzerajúca, priam ako nejaký dômyselne prepracovaný artefakt, hoci šlo len o prázdne škrupinky. Craig namieril svoj objektív a vtom sa stalo niečo nečakané: v zlomku sekundy sa kopček rozletel na všetky strany, akoby vybuchol a z neho tryskom vyrazila prapodivná bytosť. Mimozemšťan? Chobotnica! Čosi ju vyplašilo, a tak trieli preč o dušu spasenú, zanechávajúc za sebou, ako súčasť svojej únikovej stratégie, atramentový mrak. Cestou ešte v letku schmatne jedným zo svojich chápadiel chaluhový list a potom to už vyzerá trochu ako baletné predstavenie: nohatá akvabela sa doň v spleti elegantných krúživých pohybov svojich ramien zamotá. A tak tam čučí. Craig vidí len jej oko, ktorým ho uprene pozoruje…
Niečo z tohto divadla ho ohromilo. „Prebudila moju zvedavosť spôsobom, aký som dovtedy nezažil.“ Na druhý deň mieri na to isté miesto. Tretí deň je tam zasa a štvrtý takisto. Už sa nemôže dočkať, kedy sa znova ponorí do studeného chaluhového pralesa. A potom sa jedného dňa rozhodne: bude za ňou chodiť každý deň. A bude ju nakrúcať.
Prvé dni sa mu chobotnica vyhýba, rôzne sa maskuje, skrýva vo svojom podvodnom brlohu… On ju sleduje, samozrejme, z decentnej vzdialenosti, aby zviera necítilo ohrozenie, ale aj tak sa nemôže ubrániť pocitu, že ho osemnohá príšerka stále po očku pozoruje. Skúma. Študuje. Preveruje. Lustruje. Položí kameru na morské dno blízko jej nory a ona sa po chvíľke osmelí, vylieza von, ale pozor, až taká naivná nie je, prísavkami na zadných chápadlách sa drží stien svojho úkrytu, v prípade nebezpečenstva pripravená okamžite sa stiahnuť. Vzduch (berte to ako metaforu) je čistý a keď takto vyhodnotí situáciu, natiahne jedno zo svojich ramien k tej čudnej veci pred sebou a začne ju opatrne ohmatávať, obchytkávať, ovoniavať, ochutnávať… áno, aj to, lebo ako nás to učí zoológia, prísavky chobotníc sú vybavené zmyslovými receptormi chuti i čuchu. Je to niečo nové, táto kamera, s čím sa ešte nestretla, niečo interesantné, čo vzbudilo jej pozornosť. Lenže potom sa filmár musí vynoriť, dochádza mu dych. Predstavenie nemôže trvať dlhšie ako desať, pätnásť minút. Craig Foster je očarený.
Dvetisíc prstov
Chobotnice alebo oktopusy (po slovensky tiež osmonohy) patria do triedy hlavonožcov – z veľkej predĺženej hlavy s pevným zobákom im vyrastá osem nôh. Tieto archaicky vyzerajúce morské potvorky majú za sebou takmer 500 miliónov rokov evolúcie (na Zemi sa objavili dávno pred dinosaurami) a keďže o ich krátky život usiluje množstvo predátorov, za milióny rokov, čo ich tu niekto zlupol – tam prehltol, museli vymyslieť množstvo spôsobov, ako oklamať nepriateľa. Milióny rokov sa učili, ako byť neviditeľné. Keďže ich príroda neobdarila kostrou, dokážu so svojím mäkkým telom stvárať divy: vedia sa predĺžiť, stiahnuť, ohýbať, skrútiť, vedci dokonca zistili, že im nerobí problém vopchať sa do dierky s priemerom približne 2,5 cm! Podľa potreby menia nielen farbu, ale aj textúru kože, a to vďaka špeciálnym kožným bunkám, ktoré za zlomok sekundy premenia hladkosrstú osminožku na morského dikobraza s kožou pokrytou špicatými výbežkami sťaby hrboľatý povrch nejakého skaliska. Raz teda vyzerá ako kus koralu, inokedy ako kameň strnulo ležiaci na morskom dne, keď sa tu zrazu postaví, roztiahne chápadlá, dve z nich použije ako nohy a začne sa mátožne valiť po morskom dne, pripomínajúc starú babizňu, za ktorou vejú cípy jej dlhého plášťa… Osem ramien je vybavených dvoma tisíckami prísaviek, pričom každá z nich pracuje samostatne. „Predstavte si, že máte 2.000 prstov,“ komentuje tento pozoruhodný jav Craig Foster. Kapitolou samou o sebe je nervový systém chobotníc, taký zložitý, že sa ho vedcom ešte nepodarilo dokonale preskúmať a porozumieť mu do všetkých podstatných detailov: chobotnice dokážu z dvoch tretín poznávať mimo svoj mozog, keďže väčšinu neurónov majú umiestnených v nervových šnúrach ôsmich ramien. Na ich mimoriadnu inteligenciu poukazuje každá vedecká štúdia, Craig ju prirovnáva k inteligencii psa alebo mačky či dokonca k nižším primátom. Inteligencia kráča vždy ruka v ruke so zvedavosťou a chobotnice sú až notoricky zvedavé. A tá, ktorú Craig objavil v kelpovom lese, nebola žiadnou výnimkou. Chvíľkami mal dokonca dojem, že fungujú v obrátenom garde. Kto koho skúma viac? On ju, alebo ona jeho?
Tekuté stopy v morskom lese
A potom sa to stalo. Na 26. deň sa Craig práve ponoril, aha, zasa on, hovorí si ona a vylieza nenútene von. „Trochu som natiahol ruku…“ filmár zmĺkne, slová sú v túto chvíľu zbytočné a my užasnuto sledujeme, ako sa chobotnica jedným zo svojich chápadiel, ktoré nám v tú chvíľu pripadá ako tá najpôvabnejšia vec na svete, nežne dotkne jeho ruky. Je to najmagickejší moment filmu, E.T. mimozemšťan aj Spielbergovo Blízke stretnutie tretieho druhu sú oproti tomuto výjavu šuviks! Ten zázračný dotyk priam vesmírneho zblíženia dvoch bytostí, ktoré sú si tak nekonečne vzdialené, a predsa blízke. Človek a príroda, akoby navzájom v sebe zažínali život… Máte pri sebe servítky? Ak nie, hybajte po ne, lebo od tohto momentu ich budete potrebovať na kilá!
Na 52. deň Craig spraví veľkú chybu. Teda chybu… Nedopatrením sa mu vyšmykne z rúk kamera, ona sa preľakne a ufujazdí preč. Znamená to koniec? Krehké puto je zničené? Týždeň mu trvá, kým opäť nájde jej noru. Za ten týždeň sa musí naučiť stopovať pod vodou. Aké stopy však môže za sebou zanechávať morský živočích s tekutým telom, ktoré sa prelieva do rôznych tvarov? A tak si spomenie, ako pred rokmi nakrúcal s bratom dokument o ľuďoch z kmeňa San (Krováci) v púšti Kalahari v juhozápadnej časti Afriky. Sledovať týchto mužov, najlepších stopárov na svete, ako „sa vydávajú za neuveriteľne jemnými znameniami prírody, vidia veci, ktoré moje oko ani nepostihne, a potom ich sledujú, niekedy celé hodiny, a nájdu skryté zvieratá v krajine, bolo vskutku výnimočné“.
Z Craiga Fostera sa stáva podmorský stopár. Hľadá ju podľa prázdnych schránok rôznych mäkkýšov a kôrovcov, ktorí padli za obeť jej apetítu. Učí sa, cibrí svoje zmysly, zdokonaľuje svoje pátracie schopnosti. Na ceste k jej skrýši však nie je sám…
Deň, čo mohol byť posledný
Žralok pyžamový, pomenovaný podľa paralelných hrubých pruhov na chrbte, je endemické zviera žijúce výlučne v pobrežných vodách Južnej Afriky. Je malý, meria len okolo jedného metra, o ľudské mäso nejaví záujem, zato pri chobotniciach sa mu zbiehajú všetky slinky. Hlavonožce patria k jeho najobľúbenejším pochúťkam, prečo to tak je, to si treba vybaviť s matkou Prírodou. Má mizerný zrak, ale úžasný čuch a jeden takýto pyžamovec vysnoril a jal sa prenasledovať Craigovu chobotnicu. Ten deň (125. vo filmárových záznamoch) mohol byť jej posledný. Chňapol po nej vo chvíli, keď už-už mizla v skalnej dutine, Craig si vydýchol, je v bezpečí!, ale potom: „jasne vidím jej odtrhnuté chápadlo v jeho tlame“.
To zranenie jej dalo zabrať. Po útoku sa ledva vlečie, je na smrť vysilená, len sa tak kĺže, akoby zo zotrvačnosti, krváca, vidíme jej zohyzdenú pažu. „Je taká slabá, že nedokáže vytvoriť živé farby zdravej chobotnice… je mdlá a biela.“ „Zasahovanie do života divokých zvierat mi vždy prišlo cez čiaru,“ hovorí Craig, ale vlastné city ho premohli, a tak sa jej niekoľko dní stará o proviant: otvorí pár mušlí a nechá ich pred skrýšou… Ona však o ne nejaví záujem, iba leží hlboko vzadu v skrýši a skoro sa nehýbe. Craig sa každý deň ponára s hrôzou, či ten predošlý nebol jej posledný. Uvidí ju ešte? Objavia sa ďalšie žraloky a dorazia ju úplne? Už by im neušla, nezvládla by to. Po týždni však prichádza úľava, keď chobotnica trochu vypláva z nory a on na mieste tej škaredej rany zbadá síce malilinké, ale dokonale vyformované nové chápadielko. Trvá zhruba tri mesiace, kým jej dorastie na normálnu veľkosť…
Hry o život
Ľudia sa ho vraj často pýtajú, prečo sa chodí potápať na jedno a to isté miesto každý deň, desiatky, stovky dní? Čo ho na tom baví, veď to musí byť po čase príšerná nuda. Naopak, oponuje. Len tak môžete začať poznávať do hĺbky, rozoznávať detaily, všímať si aj tie najmenšie nuansy… V šťastné bezstarostné dni pozoruje chobotnicu, ako loví, ako sa pri chytaní krabov a homárov učí na vlastných chybách, ako mení stratégie lovu a rýchlo a pohotovo vymýšľa nové spôsoby na prekabátenie nepolapiteľnej koristi. Skutočnosť, ako rýchlo a efektívne je schopná sa učiť, v ňom vzbudzuje úžas a rešpekt. „V tých časoch som dokázal myslieť len na ňu, vo vode i na súši. Stala sa z toho tak trochu posadnutosť. Chcete ju vidieť každý deň a zistiť, ako sa má. Nemôžete sa dočkať, až sa znovu ponoríte…“ Na 304. deň dôjde opäť k desivému stretu so žralokom – ona si najskôr nájde skrýšu v listoch chalúh, ale on ju tam cíti, doslova loví jej pach, tak mení stratégiu a v nestráženej chvíli nahádže na seba desiatky prázdnych ulít a kamienkov, chápadlami si bleskurýchle prekryje hlavu, najzraniteľnejšiu časť tela a znehybnie ako kus skaly, ale prenasledovateľ už je tam, hrôzyplná naháňačka pokračuje a potom ju zrazu vidíme cválať na žralokovom chrbte (ako sa jej podarilo naň vysadnúť?!), beštia sa pokúša jej striasť, ale márne, i Craigovi chvíľu trvá, kým pochopí, kto tu, došľaka, má navrch! Žralok sa nervózne ženie popri hustom poraste chalúh a vtedy sa ho ona nebadane pustí a zmizne v lese…
Smrť v prospech nového života
Deň 324. – chobotnica má návštevu, vedľa nej sa vlní druhý, o niečo menší osmonoh (samce sú vždy menšieho vzrastu), je to veľmi zriedkavé, lebo chobotnice žijú samotárskym životom, hovorím si, čo sa deje? – pýta sa Craig sám seba, ale je to len taká otázka naoko, lebo veď, aký by to bol zoo amatér, keby nepoznal správnu odpoveď. Nastal čas párenia. Spontánnu radosť, že je všetko tak, ako má byť, vystrieda zdesenie. „Od strachu mi zovrelo žalúdok.“ Craig vie, čo bude nasledovať a chobotnica mu každým dňom potvrdzuje správnosť jeho poznania. Už nechodí vôbec von, neloví, prestala jesť a enormne chudla. Zaujímajú ju len nakladené vajíčka, ktoré skrýva v najzadnejšej časti nory a pozorne omýva vodou, aby sa im dostávalo životodarného kyslíka. (Počet vajíčok je ohromujúci, vo všeobecnosti ich chobotnice nakladú 100 až 500 tisíc). Celé to trvá asi mesiac, Craig ju navštevuje každý deň, každý deň je svedkom, ako z nej pomaly prchá život, „časuje svoju smrť presne na vyliahnutie vajíčok“. Umiera vyčerpaním, tak to zariadila príroda, že sa obetuje pre potomstvo. A potom ju vidí naposledy, viac mŕtvu ako živú, voda ju vyplavila z nory, už sa do nej pustili ryby žerúce mrciny… „Bolo to srdcervúce,“ hovorí tento veľký chlap na kameru a hlas sa mu láme… Ďalší deň pripláva veľký žralok a odtiahne jej nevládne biele telo do hmlistého chaluhového lesa…
Simonetta Zalová
foto © The Sea Change Project, © Ross Frylin, Profimedia
Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2022)