Katarína Stupavská – Steny vnímam ako ženské krivky

 

Jediný pohľad na veľkoplošné tapety z dielne Kataríny Stupavskej nás okamžite prenesie do iného sveta, v ktorom sa mieša staré s novým, prírodné s mestským, elegantné s avantgardným a reálne s fantazijným. Úspešná dizajnérka, ktorá našla svoj druhý domov v Holandsku, pritom pôvodne snívala o kariére v módnom biznise. Bezohľadné obrátky módneho zákulisia jej však ukázali inú cestu. Hotely, ktoré medzitým zmenila na hotové galérie, domy, ktorým vdýchla dušu domova a podmanivé tapety, ktoré rozprávajú fantastické príbehy, dokazujú, že zmena smeru bola správna voľba.

 

Keby ste mohli cestovať v čase, do akého obdobia z hľadiska módy a dizajnu by ste si najradšej odskočili?

Rada by som sa prechádzala v zámockom parku Versailles so ženami v krinolínach a korzetoch v 17. storočí. Vyzerali úžasne a hoci príliš stiahnuté korzety obmedzovali ich pohyb a tiež reprezentovali ženy ako majetok mužov, bol to vzhľad pre potešenie. Bohatstvo sa odzrkadľovalo vo veľkom množstve výšiviek, vyšších podpätkoch a viacerých vrstvách sukní. Pomocou vejárov flirtovali s mužmi na francúzskom dvore a mali aj svoju tajnú neverbálnu vejárovú reč. Viazanie na zadnej časti odevov naznačovalo, že majiteľka má služobníctvo, ktoré ju oblieka – opäť jeden z prejavov sociálneho statusu, ktorý móda odzrkadľuje dodnes, hoci už v menšej mierke.

V dizajne ma zasa vždy fascinovali ornamenty a vitráže v zhorenom Notre Dame, ktoré sa kedysi robili detailne a ručne. Od roku 1920 sa vďaka technológiám všetko zjednodušilo. Podľa architekta Adolfa Loosa odzrkadľuje zánik ornamentov posun a vývoj ľudstva. Ja sa minulosťou len inšpirujem, nemám k nej sentimentálny vzťah. Najradšej by som nahliadla do módy a dizajnu budúcnosti, povedzme v roku 2122. Som zvedavá, ako budú vyzerať nové „smart“ látky, 3D tlač alebo kozmické uniformy.

 

Máte umenie v rodine?

Len nedávno som sa dozvedela, že moji predkovia vlastnili okolo roku 1920 kožušinový obchod vo Zvolene a sami si modely aj vyrábali. Boli to dvaja svatkovia, jeden predával kožušiny a druhý kabáty. Spojili sa a otvorili si luxusný obchod, kde šili kabáty z flaušu a vystužovali ich látkou z konskej srsti, aby boli teplé a úhľadne držali tvar. Všetko muselo byť na milimeter presne, inak začali odznova. Obchod počas komunizmu znárodnili. Tú precíznosť som asi zdedila. Aj ženy z mojej rodiny sa vždy krásne obliekali. Často obdivujem na fotkách ich vkus a štýl. Keď som bola malá, šila mi mama šaty z Burdy, kreativita je teda asi dedičná (úsmev). Kreslila som, odkedy som prvýkrát chytila ceruzku do ruky. Ako dieťa sa ma raz otec opýtal, čím by som chcela byť, keď vyrastiem. Odpovedala som, že umelkyňou. Otec na to, že je to krásny koníček, ale čím by som sa naozaj chcela stať? Táto veta sa stala mojím hnacím motorom do tridsiatky. Nedokážem byť nikým iným, lebo som sa už ako umelkyňa narodila.

 

Vyše 17 rokov žijete v Holandsku, čo vás tam zavialo?

Mala som necelých pätnásť rokov, keď sme sa s bratom presťahovali do Amsterdamu za mamou, ktorá tu nastúpila na pozíciu manažérky Slovenskej agentúry pre cestovný ruch. Začiatky neboli ľahké. Už len nájsť školu, ktorá učí deti bez znalosti holandčiny, bolo takmer nemožné. Holandsko má navyše iný školský systém, deti idú na základnú školu už ako štvorročné a v dvanástich odchádzajú na strednú. S ohľadom na môj vek som sa za tri mesiace musela naučiť po holandsky a následne v prvom ročníku vyštudovať dve triedy.

 

To nebol práve jednoduchý štart…

Je pravda, že sa mi ťažko zvykalo na nový jazyk a prostredie, na druhej strane som sa však cítila ako ryba hodená do oceána nekonečných možností. Mohla som plávať, kam som chcela! Táto zmena ma prinútila dospieť rýchlejšie ako moji rovesníci, naučila ma tiež veľkej prispôsobivosti rôznym okolnostiam. Musím úprimne povedať, že na slovenskej škole som sa s mojou kreatívnou povahou necítila pochopená a akceptovaná. Učiteľky navyše v mojom správaní často hľadali prvky psychickej poruchy (úsmev). V holandskej škole som mohla byť sama sebou. Mať vlastný názor a vyjadriť ho je v Holandsku vysoko cenené. Trvalo mi dlho preorientovať sa z módu  „drž ústa a počúvaj“ na „povedz, čo si myslíš“. Na Holandsku milujem, že nezáleží na rase, náboženstve či farbe vlasov, každý má právo byť tým, kým je. Holanďania sa nevyťahujú tým, koľko zarábajú, ale nezabudnú sa pochváliť tým, čo vedia a čo dokázali. Vždy ma fascinovalo, ako sa vedia presadiť, niekedy dokonca aj bez objektívnej kvality. Školy nás učili myslieť pre blaho spoločnosti, z čoho potom logicky vyplýva osobný profit za odmenu. Je fascinujúce, koľko nezvyčajných inovácií prichádza práve z takej malej krajiny. Priestor a sloboda sú ako výživná pôda pre rast.

 

Aká bola vaša cesta k módnemu návrhárstvu?

Na strednej škole som si počas víkendov začala privyrábať v prestížnom módnom butiku Van Ravenstein so známymi značkami ako Givenchy, Viktor & Rolf a Dries van Noten. Tam som zažila presne ten pocit ako vo filme Diabol nosí Pradu, keď sa na mňa majiteľka pozrela pohľadom „preboha, čo to máš na sebe?”. Každú sobotu som tam za minimálnu mzdu vypomáhala a učila sa štýlu nielen z pozorovania exkluzívnych módnych kúskov, ale aj od náročných zákazníkov. Táto práca sa stala mojou vstupenkou do sveta módy. Ako sedemnásťročná som dostala možnosť zúčastniť sa fashion weeku v Amsterdame. Pamätám si, že som vtedy mala slzy v očiach od šťastia a vzrušenia a vedela som že, iná cesta už pre mňa neexistuje.

 

A tak ste sa vrhli na štúdium módy …

Na vysokú školu Amsterdam Fashion Institute (AMFI) ma na základe môjho portfólia bez váhania prijali. Mali sme vytvoriť tri outfity na vlastnoručne vyrobenú bábiku. Inšpirovala som sa indonézskou bábikou, ktorú som vyrobila z papiera, na mieru som jej ušila farebné šaty á la John Galliano a nafotila ju na rôznych miestach. Moja práca upútala, dokonca si na škole niektoré práce ponechali ako príklad pre nových študentov. Musím však priznať, že som vtedy vôbec netušila, aká drina ma v nasledovných štyroch rokoch štúdia čaká. Vďaka dobrým výsledkom som už v prvom ročníku obliekala modelky na prehliadke Viktor & Rolf v Paríži. Potom nasledoval letný módny kurz v Paríži, kde som sa učila od najlepších učiteľov a módnych návrhárov ako Dries van Noten, Maison Martin Margiela a Viktor & Rolf.

 

Všetci traja sú známi pre svoj avantgardný prístup k móde. Ako si spomínate na spoluprácu s nimi?

Počas parížskeho fashion weeku som pomáhala v zákulisí Viktor & Rolf. Známa modelka Magdalena Frąckowiak nebola práve v nálade. Na oblečenie druhého outfitu, ktorý som mala na starosti, sme mali veľmi málo času, popri tom sa nevedela vyzliecť z toho predošlého, keďže zips sa zasekol. Jeden z dizajnérov okamžite priskočil k nám a rozstrihal drahý outfit od vrchu až po spodok, len aby sa z neho dostala. Bola som šokovaná, ale zvládli sme to. Show Time! (úsmev)

 

Paríž ste čoskoro vymenili za Ženevu a Londýn…

Na Vysokú umeleckú školu v Ženeve som šla cez výmenný študentský program. Zbožňovala som to tam! Mali sme dokonca kľúčik od školy a mohli sme tam prespať, aby sme ráno zasa mohli rýchlo začať s návrhmi. Ženeva je veľmi lukratívne mesto, dostupné ubytovanie pre študentov sa tam hľadá ťažko. Posledné miesto na prenájom som našla v kláštore s mníškami. Izbička v podkroví za asi tisíc eur mesačne nemala ani dvere, ani súkromie, navyše hlavná brána sa zamykala o siedmej večer, bez možnosti neskoršieho vstupu. V poslednom okamihu som cez známych našla normálne ubytovanie, inak by som skončila s mníškami. Priamo na Erasmus nadväzovala stáž u Mary Katrantzou v Londýne. Jej tvorba bola v tej dobe revolučná. Ako jedna z prvých dizajnérok používala digitálnu potlač a extravagantné printy na hodváb. Tam som sa prvýkrát zaľúbila do digitálnej potlače na hodvábe. Šili sme pre princezné, celebrity, všetky outfity sa objavovali v módnych časopisoch. Ale v zákulisí to bolo namáhavé. Tam som si uvedomila, že móda ako celok nie je až taká očarujúca.

 

Čo sa stalo?

Cítila som, že módny svet je na mňa prirýchly a niekedy až povrchný. Takisto je to jeden z najväčších znečisťovateľov životného prostredia. V tej dobe neexistovali smernice, stážistov využívali ako bezplatnú posilu do posledného kúska energie, na red bulle a pizzách sme museli fungovať „na pľaci“ aj viac ako 24 hodín. K tým, ktorí si šli za snami, sa správali až neľudsky. Po takej drine som si povedala, že stačilo. Tiež chcem mať súkromný život, čo je s módou takmer nestotožniteľné. Módu milujem, ale tak, ako v prírode potrebuje kvet čas na rast a rozkvitnutie, tak potrebuje aj moja práca priestor a čas na zdokonaľovanie.

 

Myslíte, že sa tento „rýchlobeh“ high fashion niekedy zmení? Čo by sa muselo stať?

Určite, už teraz si všímam veľký rozdiel v porovnaní s tým, keď som v móde pracovala. Môže za to aj vplyv pandémie a globálneho otepľovania. Spoločnosti začali vyrábať menej kolekcií, museli zmeniť spôsob výroby na ekologickú, ktorá je často pomalšia a tiež zmeniť spôsob správania sa k svojm zamestnancom – vďaka sociálnym sieťam sú zlé podmienky čoraz menej tolerované. Obrovská zmena nastala aj v správaní zákazníkov, ktorí vyberajú produkty nielen podľa estetiky, ale aj podľa vízie firmy. Výborným príkladom je holandská značka Scotch & Soda, ktorá podiel svojho zisku dáva na dobročinné účely a ekologické projekty, spolupracuje s lokálnymi ekologickými výrobcami a informuje zákazníkov, ako im ich módne kúsky vydržia najdlhšie. Ale je veľký rozdiel pracovať pre módnu značku a byť luxusným módnym návrhárom. Mnohí velikáni skutočne oddali celý svoj život móde. Ak chcete byť úspešní, musíte si vybrať, latka je položená vysoko.  

 

Ako ste sa dostali k interiérovému dizajnu?

Často sa mi snívajú sny, ktoré sa neskôr stanú skutočnosťou. Tak to bolo aj pri konci môjho štúdia na AMFI. Prisnilo sa mi, že mi nejaký pán pomôže „otvoriť si vlastný butik“. Krátko na to ma počas záverečnej výstavy oslovil môj učiteľ Marco Bolderheij, či by som nechcela navrhnúť tapety pre jeho klienta, hotelovú sieť Van der Valk. Je to len náhoda, alebo osud? Takmer som to odmietla, ale napokon som s touto obrovskou šancou na štart mojej kariéry súhlasila. Prejsť z módy do interiéru bol obrovský skok. Vidím však steny ako ženské krivky, na ktoré „šijem“ na mieru. Počas prvého projektu som sa všetko učila za behu. Nemala som ani poňatia, ako fungujú dizajnové programy. Učila som sa z vlastných chýb a za počítačom som strávila dni a noci, skoro mi ruka odpadla. Ale veľmi ma to bavilo. Najdôležitejšie je mať odvahu, zvážiť svoje sily, vyplakať sa, keď treba a ísť si za splnením svojich snov. Kto vraví, že je to jednoduché? Mne pomáha – začať každé ráno cvičenie kundalini jogy a meditácia. Taktiež si predstavujem, že dané projekty som šťastne dokončila a všetkým sa páčia. Každý cieľ mi takýmto spôsobom doteraz vyšiel.

 

V čom vám práca v oblasti interiérového dizajnu prináša viac radosti ako v tom módnom?

Navrhovanie tapiet mi dáva viac času sa realizovať. Na rozdiel od módy, ktorá sa navrhuje na jednu sezónu, kvalitné tapety visia na stenách aj desiatky rokov. Páči sa mi táto „trvanlivosť“ a možnosť zakomponovať do práce akékoľvek prvky. Potlače na veľkých interiérových plochách zanechávajú v človeku omnoho silnejší zážitok ako na kúsku oblečenia. Je to spôsobené aj ich veľkosťou a spôsobom, ako ich vnímame. Miestnosti dekorované mojimi tapetami vytvárajú iný priestor. Je to, ako by ste si nasadili virtuálne okuliare, ktoré vás pohltia do iného sveta. Všetky tapety, ktoré som doteraz vytvorila, ešte držia na stenách, ale určite príde raz čas, kedy ich vymenia. Teší ma to, pretože to je kolobeh života. Narodíme sa, niečo tu zanecháme a zomrieme. Tak isto niečo vytvorím, zanechá to zážitok v ľuďoch, inšpiruje ich to a potom sa to strhne z múrov, pretože je čas na niečo nové. Keď sa stará generácia drží zubami-nechtami a nová nedostane priestor na realizáciu, znamená to len stagnáciu.

 

Spomínate si na vašu prvú zákazku?

V dobe, kedy som končila môj prvý projekt, sa mama rozhodla rekonštruovať malý hotel v centre Amsterdamu priamo na Ľaliovom kanáli, ktorý chcela prerobiť na butikový hotel. Je situovaný v jednom z typických holandských domčekov a keďže má 280-ročnú históriu, bolo mi cťou prerozprávať príbeh holandskej tradície pomocou tapiet. Kaviareň zdobia tapety s príbehom obdobia, kedy Holandsko kolonizovalo Indonéziu kvôli čaju, kakau a káve. V hotelových izbách som zakomponovala známych maliarov ako Vermeer, Esher alebo delftskú keramiku. Jednu z izieb som dokonca pretvorila na kráľovskú spálňu, recepciu zasa zdobia tapety s ľaliovými kvetmi a včelami, ktoré poukazujú na Ľaliový kanál. Táto úloha mala celkom iný rozmer. Mama bola klient, ktorý mi dal plnú slobodu na realizáciu a jasný rozpočet. Ľahko sa mi vžilo do kože zadávateľa aj hotelového hosťa. Za takýchto okolností sa tvoria najlepšie majstrovské diela.

 

Koľkým hotelom ste odvtedy dali novú tvár? 

Okrem butikov, nemocnice, bytov či domov som zdobila okolo desať malých aj obrovských hotelov a vytvorila cca štyristo na mieru robených tapiet. Mnohé sú v Holandsku, moju prácu však možno vidieť aj v Bratislave v módnom butiku Envy x Privee Lounge a vo Viedni v pracovnom priestore Telegraf 7. Asi najviac pyšná som na posledný projekt pre hotel Van der Valk Deventer, na ktorom sme pracovali počas pandémie skoro jeden a pol roka. Pretože sa všetko zatvorilo, mala som dosť času sa vyhrať na kresbách. Použila som inšpiráciu starovekých gobelínov – techniky, ktorá bola len pre elitu a ktorú som zmodernizovala a sprístupnila návštevníkom hotela. Čerpala som aj zo škandinávskej histórie v Deventri, ale do tapiet som dostala aj súčasný bežný život ako prechádzky po parku. Pre hotel Die Port van Cleve som sa inšpirovala históriou hotela, ktorá siaha do 19. storočia, kedy si Heineken založil prvú piváreň práve v tejto budove. Bolo inšpirujúce zájsť do archívu v Heineken Experience a čítať o významných ľuďoch. Tieto dokumenty som pretvorila do plagátov, ktoré zdobia vstupnú halu a informujú návštevníkov o histórii budovy. Páčil sa mi i jeden z malých projektov pre taliansku rodinu, ktorá chcela v ich novom holandskom dome čosi sicílske. Vytvorila som pre nich obrazy, vankúše a tapety s námetom z ich detstva a pretvorila ich dom na domov.

 

Ako si v súčasnosti po predošlých skúsenostiach udržiavate rovnováhu medzi prácou a oddychom?

Som neposedná, hyperaktívna a balansovať sa snažím posledných desať rokov. Snažím sa nájsť si čas na súkromný život a na to, čo má baví – športovať, venovať sa joge a meditácii, detoxikovať telo a mať kvalitný spánok. Keď nájdem túto rovnováhu, som najšťastnejšia a najproduktívnejšia. Predsa len – nie som robot, aj keď som sa to naučila z vlastných chýb a skoro som vyhorela.

 

Vaše tapety často dýchajú históriou. Do akých archívov ste sa vďaka práci dostali?

Už v útlom veku som cestovala s rodinou, babička ma zvykla brať po všetkých pamiatkach, múzeách a galériách. Vtedy som sa zamilovala do histórie a kultúry. Vďaka práci som sa dostala do unikátnych súkromných archívov – Viktoria & Albert múzeum v Londýne, do archívu pivovaru Heineken… Tam som dostala mimoriadnu príležitosť študovať životy členov slávnych a významných rodín. Ich príklad je pre mňa dennodenným hnacím motorom. Vo Viktoria & Albert múzeu som videla diela známych umelcov zo súkromnej kolekcie. Fascinuje ma trvácnosť ich práce. Aj po rokoch, kedy už nie sú na svete, zanechali stopu, ktorá inšpiruje a ďalšie generácie pokračujú v ich stopách.

 

Čo predchádza výrobe tapety a ako sa vám darí vniesť do nej emóciu?

Do každej tapety vkladám príbeh, či už mojich klientov, alebo môj vlastný. Sú to v podstate veľkoplošné obrazy, ktoré rozprávajú. Čo sa týka inšpirácie, neprichádza na povel, ale v sprche, pri nedeľnom obede či v snoch, vždy, keď je môj mozog uvoľnený v takzvanom alfa stave. Keď zistím, čo idem tvoriť, pripravím takzvané mood-boards, čiže inšpiračné panely s témami a farbami, ktoré neskôr použijem. Proces ďalej pokračuje pravidelnými konzultáciami s klientom a interiérovým architektom. Vymeriavam steny, vyberám materiály a komunikujem s produkciou. Najväčšia zodpovednosť je vo fáze zakončovania projektu, kedy musí všetko pasovať na milimeter a nesmie sa tam objaviť žiadna chybička. Tam som potom v role prehnaného perfekcionistu.

 

Stalo sa vám počas práce aj nejaké faux pas?

To sa mi častejšie stáva v súkromnom živote – som  kráľovná trapasov, no snažím sa brať všetky situácie zľahka. (úsmev)

 

Mali ste aj veľmi náročných klientov?

Pri väčšine projektov som mala šťastie, že mi klienti plne dôverovali, dali mi veľa tvorivého priestoru a poskytli rozumný rozpočet. Robila som však aj projekty pre zadávateľov, ktorí diktovali každý krok a neustále menili názor. Takéto úlohy sa veľmi ťažko realizujú. Jedna nerozhodná majiteľka hotela ma takmer priviedla do šialenstva. Mám obrovskú trpezlivosť, no keď mi desať stien dala premeniť dvadsaťkrát, myslela som, že s mojou prácou skončím.

 

Akú techniku pri výrobe najčastejšie používate?

Pri každom projekte som sa učila nové techniky. Veľa som kreslila ručne, začínala som s Adobe a neskôr s 3D programami. Ručne kreslím aj v súčasnosti, pre svoj nový byt som namaľovala obrovský obraz. Keďže som však túžila po špecializovanom štúdiu tlače a grafiky, rozhodla som sa ísť študovať tradičnú umeleckú potlač na Kráľovskú univerzitu v Londýne.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto archív Kataríny Stupavskej

 

Celý rozhovor si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2022)