Kickie Chudíková – Farba je moja vášeň

 

Vždy rada kreslila, vymýšľala rôzne objekty a odmalička chcela byť dizajnérkou. Do šestnástich rokov však netušila, že také povolanie vôbec existuje. Otcovu radu skúsiť štúdium architektúry odmietla a pustila sa do produktového dizajnu na STU v Bratislave, odkiaľ sa za dizajnom presunula do Viedne. Vďaka Erasmu strávila rok v Miláne a perfektnou skúsenosťou bola i stáž v štúdiu priemyselného dizajnéra Karima Rashida. „Pre moju kariéru to bolo smerodajné, po skončení školy vo Viedni sa mi totiž podarilo v jeho štúdiu i zamestnať a pracovala som preň štyri roky. Bolo to veľmi intenzívne a rýchle obdobie,“ hovorí Kickie, ktorá momentálne žije v New Yorku. „Bolo mi tam super, ale túžila som začať niečo vlastné…“

 

  1. Farba. Je niektorá z hľadiska dizajnu najdôležitejšia?

Farba je svetlo a svetlo je energia. Vďaka farbe dokážeme rozoznávať objekty, a tak z pohľadu dizajnu je nesmierne dôležitá. Či sú to dopravné značky, alebo obal čokolády, farba odráža naše emócie a v každej kultúre má iný význam. Taktiež vnímanie farby je subjektívne. Mám pocit, že ako dizajnéri, tak i architekti, sme sa farbe na škole nevenovali dostatočne a pritom stavbu alebo produkt dokáže vyzdvihnúť, alebo úplne „potopiť“. Preto som si ako novoročné predsavzatie zaumienila študovať farbu viac do hĺbky a na Instagrame som každý týždeň pridávala tri rôzne príspevky o určitej farbe zo spektra farieb. Sama som sa veľa naučila a myslím, že sa to páčilo aj mojim followerom. Osobne nemám iba jednu obľúbenú farbu, prechádzam rôznymi obdobiami, keď preferujem určitú farbu a odtieň v mojej tvorbe, ale aj v oblečení. Nedávno to bola zeleno-žltá, s príchodom leta inklinujem k bielej alebo svetlo modrej. Je ľahké nosiť čiernu, v tej vyzerá dobre každý.

 

  1. Okrem dizajnu produktov venujete sa i dizajnu šperku. Ako vznikala vaša kolekcia La Fȇte?

Šperk je pre mňa produkt dizajnu v malej mierke – dizajnér musí vyriešiť množstvo úloh, aby boli šperky nositeľné. Navrhujem ich tak, aby mohli byť tlačené na 3D tlačiarni do vosku, ktorý sa potom odlieva do kovu. Tá presnosť na desatiny milimetra, s ktorou dokážu byť vytlačené, je pre mňa v porovnaní s ručnou prácou nesmierne uspokojujúcim procesom. Kolekcia La Fȇte vznikla pre Jewish Museum v New Yorku a je inšpirovaná tradičnými židovskými jedlami ako challah (naša vianočka), bagel, či hamentaschen (trojuholníkové taštičky plnené džemom). Židia nimi oslavujú rôzne sviatky, počas ktorých sa stretáva širšia rodina. Stretávať sa pri spoločnom stole je aj pre mňa rovnako dôležité a keď som na Slovensku, každú nedeľu si s rodinou doprajeme spoločný obed. Pred pár rokmi som navrhla kolekciu inšpirovanú junk food v New Yorku – pizzou, makarónmi so syrom a hot dogom. Bola to vlastne kritika životného štýlu, ktorým v Amerike žije množstvo ľudí.

 

  1. Máte nejaké tvorivé rituály?

Nenazvala by som to rituálom, ale potrebujem naraz robiť na viacerých projektoch, úplne odlišných. Napríklad, navrhujem poháre, popritom lavičku a lampu. Keď sa cítim zaseknutá, zmením projekt a venujem sa chvíľu niečomu inému, aby som sa mohla vrátiť s čerstvými ideami zasa späť – vďaka tomu mám pocit, že nestojím na mieste, ale hýbem sa neustále dopredu. Pomáha mi taktiež beh, keď si potrebujem niečo poriadne premyslieť, behám zásadne bez hudby. Inšpiráciu nachádzam aj v cestovaní, návštevách múzeí, hudobných koncertov a stále pozorujem ľudí a ich správanie – tým hľadám vylepšenia ich života.

 

  1. Ako vnímate dizajnérsku komunitu v New Yorku?

Dá sa tu objaviť veľký mix štýlov a povedala by som, že dôraz sa kladie na remeslo, veľakrát však úspešné projekty prichádzajú aj s poznaním tých správnych ľudí, networkingom a aj so štipkou šťastia. Myslím, že keď chce človek niečo dosiahnuť, musí investovať všetok svoj čas na dosiahnutie cieľa, nedá sa to robiť polovičato. Konkurencia je tu obrovská, no zároveň cítim podporu mladých dizajnových štúdií, ktoré sú vďaka tomu slobodnejšie v organizovaní rôznych kolektívnych výstav a čerpaní grantov a programov. Nedávno som napríklad bola súčasťou Inside-Out výstavy s mojou outdoorovou stoličkou Sway.

 

  1. Trendy a dizajn, to je odjakživa nerozlučná dvojka. Podliehate trendom?

Nemyslím, skôr sa im vyhýbam. Viem ich celkom rýchlo rozpoznať a je zaujímavé sledovať prelínanie trendov z umenia do módy a dizajnu… Trend pre mňa predstavuje niečo dočasné a to je protiklad k tomu, ako chcem tvoriť ja: chcem vytvárať predmety, ktoré si túžime nechať po celý život. Snažím sa priniesť niečo nové a unikátne. Asi len s odstupom času budeme vedieť povedať, čo je vlastne teraz trendom. Množstvo dizajnérov sa v súčasnosti sústredí na vývoj prírodných materiálov, čo v minulosti robili len fabriky a producenti. Všetci cítime potrebu zmeniť naše smerovanie a konzumovať menej. Je to ale, samozrejme, o ľuďoch.

 

  1. Ktoré umelecké dielo vás neprestáva fascinovať?

Obľubujem tvorbu Richarda Serru, obrovské kusy ocele, ktoré sú ohýbane v hamburskom prístave strojmi na výrobu lodí. Ta mierka ma fascinuje a človek sa pri pohľade na Serrove diela zamýšľa, ako je vôbec možné čosi také vyrobiť, transportovať, inštalovať. Existuje o ňom dokument, ktorý veľmi odporúčam a keď budete v New Yorku, jeho diela možno vidieť v múzeu Dia:Beacon (vzdialenom asi hodinu cesty), kam sa vyberiem vždy aspoň raz do roka. Okrem toho mám rada Anisha Kapoora a jeho naleštené objekty a tiež Jamesa Turrella pre jeho hru s farbou a svetlom.

 

  1. Rýchlosť, alebo pomalosť? Čo charakterizuje váš momentálny život?

Som už taká zvyknutá na rýchlosť života v tomto meste, že je veľmi ťažké spomaliť… až ma frustruje, keď sa niečo alebo niekto hýbe pomaly. Možno sa ženieme za efektivitou v každom okamihu a snahou stihnúť za jeden deň čo najviac povinností. Počas pandémie sa život trochu spomalil, ale mám pocit, že sa rýchlosť vracia späť akoby dvojnásobne. Potrebu spomaliť si však uvedomujem a sama si niekedy musím naordinovať „day off“. Je to v našom živote o rovnováhe vo všetkom…

 

  1. Debata o udržateľnosti rezonuje celým verejným priestorom, istotne aj oblasťou dizajnu…

Táto téma je veľkou súčasťou môjho života i tvorby, od recyklovania odpadu po výber správnych materiálov alebo podporovania ekologicky zmýšľajúcich firiem. Byť dizajnérom je veľká zodpovednosť. Zo skúsenosti ale, žiaľ, viem, že aj keď má dizajnér tie najlepšie úmysly, zaváži často cena a kto má z projektu aký profit. Preto si napríklad myslím, že používanie 3D tlače a možnosť vyrobiť len toľko, koľko skutočne potrebujeme, je jednou z ciest, ako planéte aspoň trochu pomôcť. Veľmi ma trápi aj odpad v oceánoch, napríklad na Filipínach boli pláže také zamorené odpadkami, jednorazovými obalmi od šampónov, flip-flopkami a slamkami, až mi bolo do plaču. Domáci zvykli večer odpadky páliť, čo spôsobovalo ďalší smrad a výpary. Podobne to vyzeralo i na Srí Lanke. Spravila som z tých odpadkov totemy, ktoré publikovala organizácia Lonely Whale, bojujúca proti plastom v oceánoch. Problém je, že miestni žijú v chudobe, nie je tam riadne vybudovaná infraštruktúra odvozu a spracovania smetí, ako teda možno od nich očakávať, aby hádzali smetie do koša, keď ich trápi predovšetkým to, čo dať deťom do úst a ako ich dostať do škôl?

 

  1. Čím ste chceli byť ako malé dievčatko a ako sa vaše predstavy menili?

Odmalička ma to veľmi ťahalo k tvorivým profesiám a okrem toho, vyrastala som v takmer storočnom dome na Hradnom kopci v Bratislave, kde bolo stále potrebné niečo opravovať alebo vymieňať. Robila som hlavnú asistentku tatkovi, stavebnému inžinierovi, pri vymieňaní vodovodných batérií, kachličiek, pri maľovaní a rôznych úlohách, ktoré práca na dome prinášala. To ma naučilo pracovať s materiálmi a veci radšej opravovať, ako vyhadzovať a kupovať nové. Minulý rok som si v NY otvorila vlastné štúdio, kde navrhujem nábytok, svetlá, produkty a rôzne objekty pre firmy, a zároveň pracujem na svojej kolekcii. Štúdio mám v inkubátore New Lab, ktorý združuje firmy, zaoberajúce sa  robotikou, dizajnom a vývojom ambicióznych nápadov. Je to veľmi stimulujúce prostredie a byť blízko najnovším technológiám je veľmi dôležité aj pre moju prácu a smerovanie.

 

  1. Aké sú podľa vás ženské pridané hodnoty v dizajne?

Zaujímavá otázka, avšak sama neviem, či sa dá rozoznať napríklad stolička navrhnutá mužom alebo ženou. Industriálny dizajn je sféra dominante obsadená mužmi, ale povedala by som, že ženy sú vnímavejšie a majú väčší cit pre harmóniu tvarov a materiálov, čo ovplyvňuje celkovú emóciu, ktorá z produktu vychádza. Mám svoje ženské dizajnérky, ktoré obdivujem, napríklad Zahu Hadid, ikonu architektúry a dizajnu s nezameniteľnými organickými tvarmi, alebo Patriciu Urquiolu pre jej všestrannosť a prácu s materiálom a farbou. A ženy sú silnejšie ako muži, preto tie, ktoré v dizajne a architektúre vidno, sú skutočne profesionálky.

 

 

Gabina Weissová

foto archív Kickie Chudíkovej

 

Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2021)