Tatérka Les Paskarenko prišla na Slovensko z ukrajinskej Odesy pred vyše siedmimi rokmi. Najskôr pracovala v zavedenom tatérskom štúdiu, potom si otvorila vlastné. Dnes okrem toho pomáha svojej ťažko skúšanej krajine na viacerých frontoch, napríklad aj tak, že organizuje rôzne podujatia pre ukrajinské deti, ktoré našli svoj prechodný domov na Slovensku. Dúfa vo svetlú budúcnosť svojej domoviny a hoci je už pevne zakotvená v Bratislave, hneď, ako to bude možné, má v pláne položiť vlastnú ruku k dielu na obnove Ukrajiny.
1.Čím všetkým je pre vás tetovanie – provokácia, alebo talizman? Vyznanie lásky, alebo sexi návnada? Sľub, alebo spomienka? Ochranný amulet, alebo ozdoba?
Všetko naraz. Tetovania sú pre mňa neodmysliteľnou časťou môjho ja, niečím, čo patrí k mojej identite a fyzickej stránke. Jazyk a výraz bez slov. Zároveň je to aj bežná každodennosť. Kým ma niekto výslovne neosloví alebo sa nezaujíma o tetovanie, nie je to nič, čo by som riešila. Asi aj preto, že už dávno mám jasno v tomto smere. Moja profesia a životný štýl zahŕňajú tetovania, takže sú pre mňa prirodzenejšie ako nová manikúra.
2.Potetované telo ako mapa života. Čo by sme z neho vyčítali o vás?
Svoje prvé tetovanie som si nechala spraviť na osemnástku, ako protest a zároveň zachytenie pre mňa niečoho veľmi dôležitého. Boli to dva pruhy okolo bicepsu. Odvtedy už žiadne tetovanie tak hlboko nezvažujem. Moje tetovania sú pre mňa zdrojom hrdosti, šperkom, zdobením a hlavne zbierkou umenia od svetoznámych umelcov – tatérov. Mám celý chrbát, jednu celú ruku, krk a nohy potetované. Mám aj konkrétne obrázky, ako Venuša, kvety, holub, lebka, had, vlk, aj abstraktné geometrické tvary, aj vyplnené čierne plochy. Pokračujem v tom pomaly a rozvážne, pretože telo nie je nekonečné plátno.
3.Svojím výzorom, obliekaním, tetovaním budíte pozornosť. Ako zvládate byť v centre pozornosti?
Mojím hlavným posolstvom je, že sa neusilujem robiť zo seba posolstvo. Nevenujem pozornosť pohľadom alebo komentárom ostatných, možno preto, že vyžarujem istotu v sebe. Ostatní to cítia, alebo sa boja, to už neviem. Pravdou je, že mi súčasné tempo života pripadá také rýchle, že je ľahko stratiť sa v tom, ako niekoho vnímajú iní a snažiť sa im vyhovieť alebo zaujať. Myslím si, že je to strata času a energie. Držím sa svojho vlastného rytmu, tvorím a zdieľam to s tými, ktorí majú záujem, mojimi zákazníkmi. Mám úprimnú radosť, keď dokážem niekoho inšpirovať, ale nesnažím sa o nič.
4.Máte niektoré miesta tela „zarezervované“ na určité špeciálne príležitosti do budúcnosti?
Áno, ale skôr pre umelcov ako pre spomienky. Tým, že moja koža už má svoje limity, snažím sa vyskladať čo najlepšiu zbierku tetovaní, ktoré sú pre mňa aj vzácnou zbierkou skúseností. Cestujem za umelcami, aby sme spolu absolvovali kreatívny proces ako zákazník a tatér. Tieto skúsenosti sú pre mňa dôležité, pretože sa často po dlhých sedeniach stávame priateľmi. Procesom tetovania neprechádzam ľahko, dávam si väčšinou veľké tetovania a na bolestivých miestach, na ten stres si tiež pamätám ešte dlho. Tetovanie pre mňa nie je len umenie, ale aj spomienka.
5.Hovoríte, že oproti komerčným tatérskym štúdiám to vaše, ktoré ste založili, je skôr tatérsky underground. Čo si máme pod tým predstaviť?
Náš priestor ponúka jedinečný zážitok z umenia, kde kombinujeme rôzne aspekty nášho fungovania a osobností. Ako umelci sa neustále snažíme rozvíjať a zlepšovať svoje umenie. Naši zákazníci prichádzajú hľadať jedinečný kúsok umenia, ktorý je navrhnutý práve pre nich od profesionála, ktorého štýl im najviac vyhovuje a ktorý do ich tetovania vkladá pocity a emócie. Na rozdiel od bežných tetovacích salónov, kde ľudia väčšinou vyberajú návrhy z katalógu a tatér k tomu nemá veľmi čo povedať (a ani sa to od neho neočakáva), u nás je proces tvorby spojený s výnimočným zážitkom. A som hrdá na to, ako to funguje a akú komunitu ľudí máme okolo seba.
6.V sedemnástich rokoch ste s podporou rodičov odišli z Ukrajiny za takpovediac lepším životom. Tušili vaši rodičia, že by ste mohli odísť navždy?
Do zahraničia som odišla sama, najmä kvôli lepšej škole a vzdelaniu. Slovensko je krajinou v Európskej únii, a to pre našu mentalitu vždy znamenalo niečo lepšie, niečo viac. Od výšky platu po kvalitu jedla a možností rozvoja. Moji rodičia dúfali v to, že sa tu nájdem a ostanem. Nehovorím však, že som odišla navždy alebo nemám rada miesto, odkiaľ pochádzam – práve naopak.
7.Ako sa stalo, že voľba padla na Slovensko?
Mne sa na Slovensku spočiatku vôbec nepáčilo. Študovala som v Nitre, ktorá je asi dvadsaťkrát menšia ako mesto, na ktoré som bola zvyknutá. Ľudia neboli príjemní, spolužiaci riešili úplne iné témy ako ja, škola tiež nesplnila moje očakávania. Tak trval prvý rok zoznamky so Slovenskom. Ako študentka som ale objavila cestovanie v rámci krajiny zadarmo, a to zmenilo môj pohľad. Kultúra, príroda, možnosti zábavy a trávenia voľného času, zrazu som sa cítila slobodne, začala som stretávať super ľudí a objavovať Slovensko – to bolo lepšie, ako sedieť na jednom mieste a čakať na „zázrak”. Slovensko som si zamilovala a cítim sa tu veľmi dobre.
8.Ako vyzerala Odesa, mesto odkiaľ pochádzate, za vašich tínedžerských čias? A ako vyzerá dnes?
Odesa je mesto, ktoré sa mi sníva. Sú to sladké spomienky z detstva, vyrastala som pri mori, v meste s krásnou architektúrou a „koloritnými“ ľuďmi. Pubertu som mala búrlivú, bola som v cyklistickom klube, chodievali sme na punkové koncerty, po baletnej škole som utekala liezť po strechách s kamarátmi. Bola to čistá romantika. A dnes? Stále aktívne sledujem vojnovú situáciu nielen v Odese, ale aj na celej Ukrajine. To, čo sa tam deje, ma hlboko zraňuje. Jediné, na čo sa v živote teším, je, že tá hrôza raz skončí. Odesa je na tom ešte relatívne dobre, ak sa to dá takto povedať. Zatiaľ. Dve ulice od domu mojich rodičov padali bomby, na plážach sú rozhodené míny, moji kamaráti bojujú vo vojne, ďalší pôsobia v dobrovoľníckych organizáciách. Ľudia majú nádej, ale na vojnu si už zvykli – čo je pre mňa nepredstaviteľné. Hneď ako vojna skončí, sadnem do auta a keby som mala šoférovať aj dva dni v kuse, pôjdem tam, kde som bola v myšlienkach každý deň posledný rok…
9.Staré latinské príslovie hovorí: Inter arma silent musae. Keď zbrane rinčia, múzy mlčia. Ako veľmi to platí (alebo aj nie) pre ukrajinské umenie?
Podľa mňa práve vojnové a protestné umenie je veľmi inšpiratívne, osobne sledujem veľa umelcov, aj z Ukrajiny, aj z iných krajín, ktorí svojou tvorbou podporujú Ukrajincov a dodávajú im silu vytrvať. Nikdy predtým som nezaregistrovala toľko folklórneho, tradičného, aj nového moderného umenia na ukrajinskú tému ako teraz. Spomeniem aspoň výhercov Eurovízie z roku 2022, skupinu Kalush Orchestra, elektro-folkovú kapelu Onuka, charitatívnu zbierku digitálneho umenia Avatars for Ukraine, dokonca i Banksy si dal námahu pricestovať teraz do Ukrajiny, do rozbitých miest a tajne tam zanechať odkaz na svoje street-artové umenie, čo otriaslo následne celým internetom a pripomenulo ľudom závažnosť danej situácie. Podľa mňa po skončení vojny sa ukrajinské umenie bude prudko rozvíjať, naberie nové sily a rozkvitne. Umenie je o ľuďoch a kde sú ľudia, tam je i umenie, bez ohľadu na ekonomickú a politickú situáciu. Umenie bude žiť večne.
Simonetta Zalová
foto archív Les Paskarenko
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v marcovom čísle MIAU (2023)