Život na rôznych miestach a v rôznych komunitách ju naučil neklásť bariéry tomu, čo nás robí šťastnými. Mnohokrát nám zbytočne stoja v ceste predsudky, skostnatené predstavy a zastarané názory. Martina Brodie si šla za svojím s otvorenou mysľou a vierou, že vždy nájde spôsob, ako sa priblížiť k ľuďom. Vyštudovaná novinárka dnes so svojím škótskym manželom žije v Beausoleil, francúzskom predmestí Monaka. Do práce to má na skok, v Monaku si založili spoločnosť NEWS.MC v rámci ktorej spolu vydávajú spravodajský online magazín Monaco Daily News s každodenným ranným vydaním digitálnych novín Good Morning Monaco.
1. Ak by ste mali menovať jeden rozhodujúci okamih vášho života, ktorý by to bol?
V lete 1998 som v rádiu počula oznam, že medzinárodná organizácia Up With People hľadá hosťovské rodiny pre svojich 150 členov počas ich pobytu v Bratislave. Bývala som vtedy v malom apartmáne, ale okamžite som im ponúkla ubytovanie pre mladú Belgičanku. Bývala u mňa asi štyri dni, počas ktorých som sa od nej dozvedela o organizácii a jej programe. Up With People funguje od roku 1965 a sídli v Denveri. Jej cieľom je šírenie porozumenia medzi rozličnými kultúrami a etnikami prostredníctvom mladých ľudí, ktorí spoločne cestujú, na každej svojej zastávke pomáhajú lokálnym komunitám, navštevujú školy, škôlky, nemocnice, niekedy aj väznice a na záver odohrajú muzikálové predstavenie, ktoré má poukázať, že hoci sme každý z inej krajiny, ak dáme šancu navzájom sa spoznať, zistíme, že je omnoho viac toho, čo nás spája, ako toho, čo nás rozdeľuje. Hneď po ich predstavení v Bratislave som s nimi absolvovala rozhovor, po ktorom mi venovali značné štipendium. Mala som 23 rokov, keď som v januári 1999 nasadala v Prahe do lietadla – smer Denver.
2. A za rok s Up With People ste zažili toľko, čo človek niekedy nezažije ani za desiatky rokov…
V Denveri sme absolvovali desiatky pohovorov, konkurzov na úlohy do muzikálu, skúšky s režisérmi z Broadway a náročnú fitness prípravu. O šesť týždňov sme už nastupovali do troch autobusov s nacvičenou dvojhodinovou show, schopnosťou postaviť a rozobrať profesionálnu scénu, ktorá s nami cestovala vo dvoch obrovských kamiónoch, kondične pripravení na fyzicky aj psychicky náročné obdobie. V priebehu nasledujúcich mesiacov sme precestovali 23 štátov v USA, Kanadu, Európu a rok sme ukončili trojmesačným turné po Japonsku. Bývali sme v hosťovských rodinách, takže sme boli neustále vystavení novým ľuďom, skúsenostiam, známostiam a zážitkom. V Japonsku nás privítali ako svetové hviezdy, filmové štáby a tisícky ľudí obklopili letisko v Osake, každý chcel autogram alebo nám podať ruku. Up With People nejazdí do Japonska často, preto je na hosťovanie doslova čakací list. Japonsko bolo moja najobľúbenejšou časťou programu. Záverečnú show sme absolvovali v Tokiu a vediac, že je to poslednýkrát, sme takmer celú scénu preplakali. Na druhý deň sme leteli každý domov. Plní dojmov, s pocitom, že toto je snáď iba začiatok novej úžasnej etapy. Ako je možné vrátiť sa po takomto roku do normálneho života?
3. Ďalší prelom vo vašom živote nastal, keď ste stretli svojho manžela. Ako ste bojovali predsudkami o tom, že si beriete muža o takmer 30 rokov staršieho?
Svojho muža som najskôr stretla v jeho pravidelnej rubrike Central European Diary v týždenníku Central Europen News, ktorý vtedy vydával v Prahe. Ako študentka žurnalistiky som brigádovala v bratislavskom Irish pube, kde sa tieto noviny distribuovali. Každý týždeň som sa tešila na nové vydanie a na Jeffovi Danielsovi (jeho pseudonym) som sa nesmierne bavila. Potom mi niekto v pube povedal, že Jeff Daniels často chodí do Bratislavy aj do Irish pubu. Krátko nato sme sa skuočne stretli a niekoľkokrát si vyšli na kávu. Vedela som, že Ian je starší, takto predsa nepíše začínajúci novinár. Keď ma však požiadal o kontakt, nadiktovala som mu fiktívne telefónne číslo a odišla na rok domov na východ písať diplomovku. Keď som sa vrátila, v Irish pube sa na mňa doslova vrhlo niekoľko našich spoločných známych s Ianovým číslom: „Okamžite sa mu ozvi. Hľadá ťa tu každý víkend.“ Tak som mu zatelefonovala. Pricestoval z Prahy prvým možným vlakom. Ostatné je história… Áno, náš vekový rozdiel bol dôvod na zamyslenie, ale nemala som osemnásť a tiež som si čo-to odžila. Bolo to moje rozhodnutie a dodnes po 25 rokoch spoločného života som to neoľutovala.
4. V Anglicku, kde ste istý čas žili, ste si najskôr otvorili kaviareň, ale pracovali ste aj u slávnych Fox Brothers, spoločnosti na výrobu tradičných anglických látok s 250-ročnou tradíciou. Ako ste sa cítili v tejto úctyhodnej firme, z látok ktorej nosil obleky aj Winston Churchill?
Aj Winston Churchill, aj M v bondovkách a väčšina ikonických postáv v dobových filmoch, ako aj mnohé hollywoodske legendy, napríklad Cary Grant. Hovorí sa, že keď flanel, tak jedine Fox. Fox Brothers sa považujú za pôvodných výrobcov jemných vlnených a česaných látok, tzv. flannels, vhodných na obleky a dodnes sú špičkou vo svojej kategórii. Látky sa stále tkajú v Tone Dale Mills vo Wellingtone, kde som bývala. Pracovala som v oddelení medzinárodného predaja a marketingu. Pre Fox Brothers som písala News From the Mills, tlačený newsletter, ktorý sme distribuovali do celého sveta. Som anglofilka, takže pre mňa bola každodenná komunikácia s krajčírmi zo Saville Row pôžitok.
5. Vy sama sa venujete štúdiu škótskych tartanov, zvlášť, keď jeden z nich, Brodie Hunting Tartar nesie priezvisko vášho manžela…
Môj muž sa narodil v Škótsku, je to naozaj hrdý Škót! Škótsko navštevujeme tak často, ako sa len dá, nielen pre moju posadnutosť látkami a ich pôvodom, ale aj preto, že Škótsko milujeme. Naše priezvisko sa viaže ku klanu Brodie, ktorý má svoj erb a tartan. Tých klanov je niečo vyše sto. Klany dávajú členom pocit spoločnej identity a pôvodu. Väčšina klanov má vlastné tartanové vzory, ktoré môžu byť zakomponované do kiltov alebo iného oblečenia. Hlavné sídlo predkov klanu Brodie, Brodie Castle, je dnes majetkom Škótskeho národného trustu. Keď sme ho pred rokmi navštívili, v rámci normálnych otváracích hodín pre verejnosť, naši malí chlapci nechápali, koľko je na našom zámku cudzích ľudí! (smiech)
6. Do Monaka ste prišli, keď ste si v novinách prečítali, že tam potrebujú ľudí s inovatívnymi nápadmi. Bolo Monako v tých časoch krajinou toľkých možností?
Áno. Monako je ale špecifické jednak svojou rozlohou a jednak faktom, že každý tretí rezident je milionár. Úradným jazykom je tu francúzština, tou však rozpráva len malá časť rezidentov. Keď sme sa sem prisťahovali pred dvanástimi rokmi, neexistoval tu žiaden denný news servis v angličtine. Vedeli sme, že toto je „niche market“, malý, ale nesmierne zámožný. Prenajali sme si malý apartmán na jeden rok a založili sme náš denný newsletter online, ktorý sme ponúkali klientom za predplatné. Bohatá klientela je aj veľmi náročná a nebude si predplácať hocičo. Museli sme ich našou prácou presvedčiť, že im skutočne ponúkame kvalitu. Investovali sme do tohto projektu všetko, čo sme mali a bola to aj tvrdá práca. Dnes je už situácia trošku iná. Angličtina sa postupne dostáva do mainstreamu a digitálnych médií v angličtine je tu viac. Stále sa však snažíme byť trošku iní a naozaj citliví k tomu, čo našich čitateľov zaujíma.
7. Aký vplyv mala zmena prostredia a najmä škôl na vašich dvoch synov?
Povedala by som, že katastrofálny. Deti milovali svoje školy v Anglicku a až tu sme pochopili, aký veľký rozdiel je vôbec v celom systéme. A, samozrejme, francúzština bola pre nich cudzí jazyk a zrazu mali písať diktáty! Keď starší syn nastupoval do prvej triedy v Anglicku (rovno zo slovenskej škôlky), tak som mu kúpila veľký batoh a keď sa ma Jackova učiteľka opýtala, na čo mu ten batoh bude, odpovedala som, že na učebnice, ktoré si bude nosiť domov, aby sme sa mohli spoločne učiť. „A kto je tu učiteľka, vy, alebo ja?“ odvetila. Takže z tej nádhery, kde sa deti mali v škole učiť a doma sa len hrať, sme sa v Monaku ocitli v situáciách, že chlapci sotva stíhali, zlepšilo sa to, až keď sme staršieho dali do ISM (Medzinárodnej školy v Monaku) a Maxa do Montessori školy v Nice. Ďalší problém však nastal, ako zvládnuť situácie, keď ich spolužiaci pozývali na narodeninové párty v Benátkach, kde sa mali previezť helikoptérami. A keď sa naše deti začali pýtať, prečo nemáme Ferrari, tak som pochopila, že musíme čo najskôr odísť. Biznis sme predali a vrátili sme sa do Anglicka. Pred rokom sme však prišli opäť do Monaka a začíname odznova.
8. Je monacké prostredie mentalitou aj životným štýlom skutočne také odlišné od všetkého, čo si vieme predstaviť?
V Monaku žije 38.000 ľudí. Z toho je takmer 9.000 rodených Monačanov, tzv. Monegasques, ktorých rodiny tu žijú po generácie. Ďalších 28.000 tzv. rezidentov predstavuje 140 národností. Taktiež sem denne dochádza okolo 40.000 ľudí za prácou zo susedného Francúzska alebo Talianska. Plus turisti, ktorých neustále pribúda. Každý deň sa v Monaku pohybuje okolo 100.000 ľudí na dvoch štvorcových kilometroch. Takúto hustotu a takú rôznorodú zmes ľudí nenájdete nikde na svete. Áno, Monako je „glamour capital of the world”, bývajú tu celebrity, športové hviezdy a bilionári. Monako im ponúka fantastický životný štýl a nulovú daň z príjmu. Ale sú tu aj bežní ľudia s bežnými problémami. Ako milovníčka umenia si osobne nesmierne vážim, že táto malá krajina hostí špičkových umelcov z celého sveta. Takmer denne sa tu konajú koncerty, Monako má svetový balet a operu, na každom rohu nájdete galériu a v reštauráciách a hoteloch varia preslávení kuchári. Monako je jedna z najbezpečnejších krajín na svete, ľudia sa tú cítia dobre. Princeznú Stephanie môžete stretnúť v supermarkete, Lewisa Hamiltona na pláži a Bona Voxa v kaviarni. A vy sa musíte tváriť, akoby sa nechumelilo. Keď som sa však takto stretla s Petrom Saganom, nedalo mi a musela som sa mu prihovoriť…
9. Má Monako aj temnú stránku?
Práve som dokončila rozhovor so psychoterapeutom Gavinom Sharpeom, ktorý v Monaku pôsobí. Zhodli sme sa na tom, že vysoká koncentrácia nesmierneho bohatstva si vyberá svoju daň. Podľa jeho skúseností zo psychoterapie si to odnášajú najmä ženy, ktoré sa do Monaka prisťahovali s manželmi, čo sem prišli pracovať. Pokým muži robia naďalej to, čo predtým, ženy prišli o celý svoj podporný systém, rodinu, priateľov, v niektorých prípadoch aj o prácu. Nie je ľahké si vybudovať nový život, keď sú očakávania v tejto miliardárskej bubline smiešne vysoké. Niektoré klientky sa mu priznali, že im manželia dohovárajú, že je načase, aby podstúpili plastickú operáciu…
10. Akí sú rodení Monačania?
Majú silný zmysel pre identitu, majú vlastný jazyk monegasque aj národné jedlo barbagiuans. Monackým jazykom, ktorý je veľmi podobný taliančine, rozpráva asi 15 % rodených obyvateľov. Učí sa na verejných základných školách vďaka princovi Rainierovi III., ktorý túto povinnosť v roku 1976 zaviedol. Barbagiuan je malé slané pečivo plnené špenátom a syrom. Monako sa o svojich občanov neskutočne stará štedrými benefitmi. Ak rezident platí nájomné 4.000 eur mesačne (čo je prenájom priemerného dvojizbového bytu), rodeného Monačana to stojí asi 700 eur. Monačania majú právo prvej voľby – ak sa tu uvoľní pracovné miesto v akejkoľvek spoločnosti. Až keď sa nenájde na pracovnú pozíciu rodený Monačan, môže ju zamestnávateľ posunúť príslušníkovi inej krajiny. Získať monacké občianstvo nie je jednoduché a aj po uzavretí manželstva s Monačanom sa naň čaká 20 rokov.
Simonetta Zalová
foto archív Martiny Brodie
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2022)