Týmto štyrom ženám Ukrajina vliezla do hlavy a prenikla priamo do srdca. Iba ony vedia, koľko nocí kvôli nej nemohli spať a koľko bezmocnosti v sebe cítili, keď sa ocitali zoči-voči Ukrajincom, ktorých vojna obrala o všetko. Svorne však tvrdia, že Ukrajincov a Ukrajinky ruská agresia nezlomí a že túto vojnu vyhrajú. Ako to povedala reportérka Stanislava Harkotová: Ukrajinci sa už dnes tešia, čo budú robiť „pisľa peremohy“ – po víťazstve.
Viera Dubačová
Vyštudovaná režisérka, bábkoherečka, aktivistka za ľudské práva a proti korupcii, regionálna politička. Je zakladateľkou banskobystrického Divadla z Pasáže s hercami s mentálnym postihnutím (a trinásť rokov ho ako režisérka viedla). Stála pri založení viacerých neziskových kultúrnych a dobročinných organizácií, na svojom konte má rôzne kultúrne komunitné a vzdelávacie akcie. Od začiatku ruskej agresie bola na Ukrajine niekoľkokrát – ako dobrovoľníčka s materiálnou pomocou, ale predovšetkým ako režisérka, nakrúcajúca dokumenty o vojne a jej zverstvách.
Moja cesta na Ukrajinu: Dnes je ešte stále vojna a prostredníctvom príbehov z nej som veľmi prepojená s Ukrajinou, ktorá bojuje s ruským okupantom o svoju slobodu. Zrejme budem potrebovať čas, aby som dokázala reflektovať Ukrajinu pred a po. Isté je, že protesty organizujeme už od doby, kedy sa skutočne vojna začala, teda od anexie Krymu. Angažujeme sa spolu s komunálnou poslankyňou Luciou Štasselovou a priateľmi z občianskej iniciatívy Mier Ukrajine od začiatku vojny.
Prvé dotyky s vojnou: Keď si dnes spätne predstavím okamih, kedy som sa dozvedela, že Rusi vojensky napadli Ukrajinu, okamžite sa mi vynorila spomienka na tanky, ktoré v roku 1968 prechádzali našou dedinou. Tentokrát však príchod ruských vojakov na Ukrajinu znamenal skutočnú vojnu, so všetkým, čo k tomu patrí. Už v marci sme prvýkrát vycestovali do Velikeho Byčkova pri Rachive. Keď sme sa raz s Luciou vracali z Lviva, hučali sirény, bol to deň, keď na Lviv padali rakety. Bol to čudný pocit. Potom sme už začali nakrúcať naše dokumenty v zbombardovaných oblastiach a tie sirény sa stali súčasťou nášho života.
Som rozprávačka príbehov: Príbehy, ktoré nakrúcame, sú zároveň svedectvami o zverstvách, ktoré ruská armáda pácha na Ukrajine, o odvahe a statočnosti obyčajných ľudí, ktorí bránia aj za cenu najvyššej obety svoju vlasť. Celú filmovú sériu som nazvala Tí, ktorí zostali. Je o ľuďoch, ktorí z rôznych dôvodov zostali doma a prežili ruské útoky, ruskú okupáciu vo svojich domovoch. Prvý moment, ktorý ma „vyprovokoval“, aby som šla nakrúcať na Ukrajinu, boli reakcie niektorých ľudí na vraždenie, plienenie a mučenie ľudí v Buči. Vtedy som si povedala: „A dosť! Idem tie príbehy točiť.“ Áno, ten prvý moment bol veľmi ťažký. Do Kyiva sme sa vybrali spolu s kameramanom Michalom Vasilom, vôbec sme netušili, do čoho ideme. To si človek ani nedokáže predstaviť. V Kyive sme sa stretli s ďalšími filmármi, kameramanom Angelom a po ňom Yevgenijom Ladikom a zvukovým režisérom Artym Dyachenkom a vyrazili sme do miest Hostomel, Buča, Irpin a začali sme oslovovať ľudí, rozprávať sa s nimi o tom, čo prežili. Bolo ťažké vidieť zničené, spálené, zbombardované domy, nieto ešte počúvať tie ľudské príbehy. Ale našli sme si svojich hrdinov, ktorí nás pustili k sebe a rozhodli sa vyrozprávať všetko. Náš prvý príbeh rozpráva o mladom chalanovi Zacharovi, ktorý bol aj zranený. Druhý je o pätnásťročnom Jaroslavovi z Kamjanky pri meste Izium, ktoré ruskí vojaci zrovnali so zemou. Tretí príbeh bude o Ľudmile z Borodyanky, ktorej bomba zabila syna a ktorej Rusi uniesli vnučku.
Akí sú a akí boli Ukrajinci: Vojna je ten najhorší, najneľudskejší výmysel človeka. Keď ste vo vojne, existuje len teraz a tu. Dôležité je prežiť, vydržať, vybojovať svoju slobodu. Raz, keď vojna skončí a ruskí agresori budú porazení, budem sa vedieť zastaviť a odpovedať na otázky o mojej, o našich predstavách o Ukrajine pred tým. Dnes som sa stala súčasťou príbehov mojich hrdinov. Som s nimi, aj keď sa práve nachádzam tisíce kilometrov v teple domova. Neustále na nich myslím, stali sa mojou rodinou a veľmi si želám, aby ich utrpenie rýchlo skončilo. Aj preto točíme filmy – aby sa z ľudí u nás prostredníctvom dezinformačných médií nestali hyeny. Aby dokázali uveriť pravde, autentickým svedectvám priamo z miest, ktoré boli zničené a okupované Rusmi. Keď sa vraciame so štábom z našich ciest, či už z juhu mykolaivskej, chersonskej, alebo z východu z charkivskej oblasti, neuveriteľne sa vždy teším na Kyiv. Počas všetkých našich ciest, či už popri zamínovaných poliach, alebo stratení bez signálu niekde v priestore, udržujeme v aute dobrú náladu. Humor je hrozne dôležitý, aj v tých najťažších chvíľach.
Ako môžeme pomôcť: To je jednoduché. Myslime na krajinu, ktorá bola vojensky napadnutá ruským agresorom. Začnime veriť zdravému rozumu a znovu objavme v sebe súcit. Súcit s ukrajinskými deťmi, ktorým vojna zobrala domovy, rodičov, starých rodičov, kamarátov. Mnohé deti boli nasilu odtrhnuté od rodiny a unesené do Ruska. A stovky detí neprežili. Myslime na ne. Adoptujme si ich, aspoň v duchu a prežime s nimi ich ťažký údel. Každý deň si pozrime, kde zasa zabíjal a vyčíňal ruský vrah. Nedovoľme, aby nás vojnoví štváči odtrhli od pravdy. Ak by obdivovatelia Ruska všetci do jedného opustili aspoň na rok našu krásnu krajinu v srdci Európy a prežili čo len jeden rok na ruskom vidieku, myslím, že by sa veľmi výrazne zmenilo uvažovanie našincov. Teda tých päťdesiat percent ľudí, ktorí nechcú pomáhať a myslia si prinajlepšom, že pravda je niekde uprostred. Nebojme sa a dajme najavo, že my spolupracujeme a súcitíme s tými, ktorých ničí tá najhroznejšia vojna.
Moja dilema – ja na ich mieste: Posledné roky sme svedkami, keď sa do pŕs bijú hluční, agresívni ľudia, nespisovne vykrikujúci a nadávajúci po sociálnych sieťach každému, kto sa im nepozdáva. Na hrudiach nosia náš štátny znak a v srdci nenávisť. Sledujem ich a hanbím sa za nich pred deťmi a mladými ľuďmi, za tú nepriateľskú atmosféru, ktorou chcú nakaziť celú spoločnosť. Našťastie, žijú tu ľudia, ktorí sa dokážu postaviť za pravdu, lásku, toleranciu a solidaritu. A tých je čím ďalej, tým viac. Život je naozaj dar, ak ho milujete a cítite, že ste užitoční aj pre tých, ktorí nemali to šťastie ako vy. Som režisérka a viem, čo všetko sa dá urobiť prostredníctvom umenia. Umenie poľudšťuje, učí nás vidieť samých seba vo svete, ktorý nás obklopuje – kto som a kde je moje miesto? Hneď po vypuknutí vojny sme s priateľmi založili iniciatívu Mier Ukrajine a začali organizovať protesty a akcie v Bratislave. Okamžite sme vyjadrili podporu Ukrajine. Rovnako som tam od marca začala cestovať a v apríli sme začali točiť naše dokumenty. Posledné mesiace tiež spolupracujem s neziskovou organizáciou Pomocou za čiarou, s ktorou vozíme humanitárnu pomoc do zbombardovaných oblastí Ukrajiny. A čo tam vidím? Vidím krajinu, ktorá hrdinsky odoláva nepriateľovi. Vidím ľudí, ktorí idú obetovať svoje životy za svoju zem. Rozprávam sa s nimi a oni rozprávajú svoje príbehy. Sú neskutočne pracovití a húževnatí. Keď sme pred mesiacom boli pri Snehurivke, šli sme cez zamínované polia. Keď som tam bola pred dvomi týždňami, boli už poorané.
Pohľadnica z Ukrajiny: Karpaty sú krásne. A vždy sa teším na cestu od Mukačeva po Lviv na hory od Svaľavy hore na Dubinu. A mám rada more. Nikdy som nebola v Odese pri mori, ale teraz tam občas postojíme a trochu sa zasnívame, že snáď už v lete sa tu budeme kúpať.
Život po vojne: Dolu na juhu v dedine Červené pole sme nakrúcali totálne zbombardovanú novú športovú školu. Zrazu sme zbadali postavu v červenom oblečení, ako niečo upratuje. To si prišla do ruín svojej triedy urobiť poriadok pani učiteľka Oľga. Odkladala suť a tehly, ukladala ich, odkrývala a vyberala všetko, čo sa dalo zachrániť. „Pozerám, čo sa nám ešte môže zísť, keď postavíme novú školu,“ povedala s úsmevom, ktorý by nedokázal namaľovať ani Leonardo. Ukrýval v sebe všetko. Nekonečnú bolesť, smútok, ale tam kdesi, bola aj nádej a odhodlanie. Objali sme sa. Nikdy na ňu nezabudnem. Rovnako ako na všetkých, ktorých som tu stretla a ktorí ma pustili do svojho života… Keď sme v apríli nakrúcali Zachara, dobrovoľníka z Hostomeľa, pripadal mi taký veľký, bol hrdina, ktorý pomáhal s kamarátmi a nosil ľuďom pomoc do úkrytov a pivníc aj počas ostreľovania a bombardovania. A potom som sa v lete vrátila za Zacharom, aby som mu ukázala náš film o ňom. Zachar bol už v civile, pozeral sa na seba vo filme a oči mu žiarili ako dieťaťu. Jeho chuť znovu normálne žiť bola taká nákazlivá. Áno, Ukrajina vyhrá! A náš film zostane ako svedectvo, na ktoré sa nesmie zabudnúť.
Stanislava Harkotová
Pracuje ako reportérka webu Aktuality.sk. Ukrajinu navštevuje od roku 2015, pravidelne prinášala reportáže z prifrontových miest i samotnej frontovej línie. Hovorí plynulou ukrajinčinou. Autorka reportážnej knihy „Ešte sme nezomreli“ o ľuďoch vo vojne.
Moja cesta na Ukrajinu: Narodila som sa 20 km od hranice s Ukrajinou v rusínskej rodine. O Ukrajine som do roku 2014 takmer nič nevedela. Zmenil to Majdan. So zatajeným dychom som sledovala priame prenosy z centrálneho námestia v Kyjeve a dojímala som sa odhodlaním ľudí, ktorí na ňom stáli. Bolo rozhodnuté: chcela som vedieť, čo sú zač. Ba viac, chcela som pochopiť priestor východnej Európy. Dobrá kamarátka, Ukrajinka, mi raz povedala, že sa vtedy vo mne ozvali korene. Ktovie. Odvtedy som o Ukrajine písala, pravidelne som tam cestovala (i súkromne) a čo bolo pre mňa to najpodstatnejšie – videla som v tom veľký zmysel. Zostalo to tak dodnes.
Prvé dotyky s vojnou: Sprostredkovane som ju najskôr vnímala z rozhovorov s presídlencami z východnej Ukrajiny. V roku 2015 som však po prvýkrát v prifrontovom meste Marjinka videla, ako vyzerá rozstrieľaná omietka. Po prvýkrát som počula aj streľbu. Prvý raz som sa zhovárala s vojakmi, ktorí nás kvôli bezpečiu presunuli do priestorov tamojšej školy. Vestibul chránila bariéra z vriec s pieskom. Deti sa riadili dvomi farbami: červenou a zelenou. Červená páska prilepená na stene znamenala, že tomuto miestu sa počas streľby musia vyhnúť. Zelená páska naopak symbolizovala bezpečný kút. Po prvý raz som začala vnímať pravidlá života vo vojnovej zóne. Vždy, keď som sa kvôli reportáži znovu objavila v Marjinke, spomenula som si na ten pocit: keď viete, aké dôležité je sprostredkovať obrazy života pri fronte tým, ktorí žijú v bezpečí. Naposledy som mesto navštívila v jeseni 2021. Chcela som napísať o umeleckej škole na fronte. Zdalo sa mi to neuveriteľné. V budove plnej hudobných nástrojov, malieb a štrikovaných zvieratiek som si do rytmu pohmkávala s dievčatami na speváckom krúžku. Dva kilometre od zóny bojov! Keď som sa o tri mesiace neskôr, 25. februára 2022, teda deň po začiatku ruskej invázie, vracala z východu Ukrajiny do Kyjeva, vo vlaku som stretla – dodnes sa mi nechce veriť, aká náhoda to bola – práve riaditeľku marjinskej umeleckej školy Alinu Kosse. Bola na pokraji zúfalstva. Tvár si zakrývala slnečnými okuliarmi. Stroho mi oznámila, že sa už nebude mať kam vrátiť. Mala, žiaľ, pravdu. Mesto Marjinka je dnes zrovnané so zemou.
Som rozprávačka príbehov: Ako novinárka pracujem trinásť rokov. Ak som niečo v tomto povolaní pochopila, tak to, že kým správy nám prechádzajú hlavou, príbehy srdcom – a zostávajú s nami. Porozprávam vám príbeh o rodičovskej láske. Jedným obrazom mi ju raz opísal veterán. Spomenul si na moment, keď zranený ležal uprostred bojiska s odisteným granátom. Desil sa toho, že je len pár krokov od zajatia protivníka, od mučenia. Čo spraví? Celý čas myslel na to, že nebude môcť splniť sľub, ktorý dal dcére – že sa vráti domov. A vrátil sa! Granát nepoužil. Skončil v zajatí, no vytiahol ho z neho hrdina s iným príbehom. No čo ak ho spočiatku zachránil sľub dcére? Čo ak by použil granát? Výnimočný je i príbeh otca a matky, ktorým sa v tú istú noc prisnil milovaný syn – krátko po tom, čo sa ich Maksym rozhodol, že pôjde brániť krajinu. Zopár dní po nočnej more, ktorá sa prisnila matke, a sne, v ktorom sa Maksym vrátil domov, aby objal otca, sa rodičia dozvedeli, že ich syn je mŕtvy. Otec dokonca podnikol misiu na vlastnú päsť, aby synovo telo dostal z okupovaného územia domov. Hoci úrady nepoznajú presný dátum, kedy Maksym zahynul, rodičia na kríž nad jeho hrobom dali vyryť dátum dňa, v ktorý sa im prisnil: 28. marec 2022. Sama mám rada príbehy, v ktorých sa môžem ponoriť do hĺbky a premýšľať o človeku, prečo ich teda nepriniesť aj ostatným? Príliš žijeme v hlavách. Konzumujeme rýchle informácie. V jednom okamihu sa objaví správa, aby ich v inom nahradila iná… Mne sa predsa len žiada zanechať nejakú stopu.
Akí sú a akí boli Ukrajinci: Občas sa mi zdalo, že pre Slovákov boli Ukrajinci dlho akísi vzdialení chudobní príbuzní. Koho by len zaujímali? Načo sa unúvať na ošumelý východ? Lenže Ukrajina bola krajinou neuveriteľného pokroku. Skvalitňovala služby, chrlila vlastné značky a dizajn. Dodnes si myslím, že najlepšie kaviarne majú v Užhorode či vo Ľvove. Ukrajinská muzika by mohla konkurovať západným produkciám. Súčasná ukrajinská poézia? Báseň! Na všetko majú appku, aj v tých najťažších situáciách sa vedia vynájsť. Pomáhajú si. Keby ste len tušili, ako si pomáhajú. O tamojších dobrovoľníkoch sa raz budú písať knihy. Ukrajinci mi doslova rozkvitli pred očami. Akokoľvek to bude znieť, to desivé nešťastie, ktoré zasiahlo ich krajinu, im pomohlo pochopiť, kým sú a čo sú skutočné hodnoty. Pochopili, že sú smelí, talentovaní, životaschopní. A toto všetko chcú zachovať pre budúce generácie. Takže žiadny vzdialený chudobný sused, ale sused, od ktorého sa dá čo-to priučiť.
Ako môžeme pomôcť: Pomôcť môžeme už len tým, že sa zaujímame. V tejto situácii nie je nič horšie, ako odvracanie zraku, ignorovanie alebo apatia.
Moja dilema – ja na ich mieste: Nedávno som si vypočula interview s ukrajinskou herečkou Olenou Kravecovou. Opisovala, ako z nej od začiatku veľkej vojny odpadáva všetko, čím už nie je. Ako pochopila, že už nechce dni prežiť len tak, keď teraz každý deň má neuveriteľnú cenu. Aj ja si to hovorím čoraz častejšie: chcem, aby bol každý môj deň takým, akým ho chcem mať ja. A tak sa v momentoch, keď v mojom živote vznikajú drobné či veľké dilemy, skúšam riadiť otázkou: Čo chcem naozaj? Takže niet dilem, je len poznanie alebo spoznávanie samého seba. Uplynulý rok som stála napríklad pred dilemou, či sa k vojne priblížiť čo najbližšie, ako sa dá – vidieť ju priamo v zákopoch. Priniesť silný príbeh mužov, ktorí stoja vpredu. Myšlienka ma prepadávala na každom kroku. Mala som pocit, že bez tohto príbehu moja práca nie je kompletná. Avšak ten, kto vie, čo všetko sa v zákopoch odohráva, musí sa sám seba úprimne spýtať: naozaj to chceš? Možno si tú otázku znovu položím. Mám šťastie, že na rozdiel od mnohých mám možnosť povedať: nechcem.
Pohľadnica z Ukrajiny: Začať treba prechádzkou uličkami okolo Zolotych vorot v centre Kyjeva a pokračovať návštevou Chrámu Božej Múdrosti z 11. storočia na Sofijskom námestí. Stará legenda hovorí, že kým chrám zdobí neporušená mozaika Bohorodičky, zostane stáť i Kyjev. Múr za ikonostasom, na ktorom je vyobrazená, dokonca nazývajú nezničiteľnou stenou. Zo Sofijského námestia sa dá zbehnúť k rieke Dneper. Dneper má osobitnú silu. Zvlášť v zime, keď rieka vyžaruje chlad a odráža sa v nej mrazivá modro-ružová podvečerná obloha. Po prúde rieky sa treba vydať až na juh k rovinám. Poznám najmä tie donecké s rybníčkami a rákosím, vysokou trávou a poľami plnými slnečníc a sladkých melónov. No vidím istú estetiku i v ponurosti sivých donbaských miest. Nič pochmúrnejšie, než prifrontové mesto v novembri, utopené v blate a hmle, azda neexistuje. No i to má svoje čaro.
Život po vojne: Ak dnes v niečo Ukrajinci veria, tak v úspech Ozbrojených síl Ukrajiny. Už dnes plánujú, čo budú robiť pisľa peremohy – po víťazstve. Iného variantu niet. Vedia, že život ich postaví pred ďalšie výzvy. Ako nanovo vybudovať mestá, ako nedopustiť, aby sa minulosť opakovala, ako pomôcť ľuďom, ktorí sa budia zo strašných nočných môr? Aj na víťazstvo sa treba pripraviť. Bolo by dobré, aby sme sa naň a na pomoc, ktorú Ukrajinci budú potrebovať, pripravovali i my.
Jana Rajcová
Dokumentárnu fotografiu a fotožurnalistiku vyštudovala na University of Westminster v Londýne. Od začiatku vojny dokumentuje príbehy ľudí, ktorí pred Putinovou agresiou ušli z rodnej krajiny a našli útočisko na Slovensku. Je autorkou dokumentárneho projektu Exodus.Report, v rámci ktorého sa zaviazala vytvoriť 100 portrétov a spísať 100 príbehov ľudí utekajúcich pred vojnou. Vytvára tak rámec pre dialóg a zamyslenie sa ľudí nad dôsledkami svojich rozhodnutí a činov a podnecuje kritické myslenie diváka.
Moja cesta na Ukrajinu: Moja ukrajinská cesta sa začala 24. februára. Nikdy som túto krajinu nenavštívila, no spojili ma s ňou osudy ľudí, ktorých som po napadnutí Ukrajiny Ruskom u nás stretla. Prvý deň vojny som v šoku presedela pri televízore, nemohla som uveriť, čo sa stalo. Nie som aktivistka, som dokumentárna fotografka. Prostredníctvom fotoaparátu sa snažím prísť na to, prečo ma niektoré veci vyrušujú, priťahujú a ako daná situácia môže ovplyvniť zainteresovaného človeka. Snažím sa robiť fotografiu konverzáciou. Premýšľala som, ako inak, mimo materiálnej pomoci viem pomôcť. Kontaktovala som niekoľko neziskových organizácií, ale napokon som na tretí deň začala pracovať na vlastnom projekte – Exodus.Report. Všade sa hovorilo o odhadovaných počtoch ľudí, ktorí budú utekať pred vojnou. Rozhodla som sa, že im dám tvár a hlas. Sama sebe som dala prísľub, že vytvorím portréty a spíšem príbehy stovky ľudí, ktorí nájdu útočisko na Slovensku. K finálnemu číslu mám už veľmi blízko. Bola to najskôr myšlienka – publikovať fotky s príbehmi na sociálnych sieťach, potom za pomoci priateľov vznikla web stránka, ďalší kamaráti mi pomáhali a pomáhajú s kontaktmi, prekladmi jednotlivých príbehov či jazykovými korektúrami. Príbehy totiž publikujem nielen v slovenčine, ale sú postupne prekladané do anglického, ukrajinského a ruského jazyka. Projektu venujem veľmi veľa času, niekoľko mesiacov od začiatku vojny som sa nevenovala vlastne ničomu inému.
Prvé dotyky s vojnou: Prvý portrét a príbeh vznikol 6 dní po začiatku vojny. Priatelia ma prepojili so ženou, ktorá stihla utiecť s dvoma malými deťmi ešte pred tým, ako prvé bomby dopadli na ukrajinskú pôdu. Materinský inštinkt jej hovoril, že musí ujsť, že sa niečo zlé stane. V rýchlosti pobalila všetko potrebné pre deti, no sebe si v strese zabudla zbaliť ponožky. Postupne som si vytvárala sieť kontaktov, ktoré mi umožňovali stretávať sa s ďalšími ženami, mužmi, starkými, deťmi, ale aj mladými ľuďmi, utekajúcimi pred vojnou. Vďaka nim som navštívila privátne byty, veľkokapacitné centrá, chaty, hotely, ubytovne, františkánsky kláštor, ba aj telocvičňu, v ktorej boli utekajúci aspoň dočasne ubytovaní. Každé stretnutie bolo pre mňa dôležité. Či šlo o ženu na materskej dovolenke, upratovačku, lekára, dôchodcu, študentku, alebo opernú speváčku, snažila som sa vcítiť do ich príbehu a nejedenkrát som mala pocit, že im psychicky pomáham tým, že sa majú komu vyrozprávať. Každé stretnutie bolo bolestivé a fyzicky aj psychicky náročné, ale vždy som vedela, že ja sa na rozdiel od nich večer vrátim domov a budem zaspávať vo vlastnej posteli. Každý príbeh je špecifický a pri ich čítaní možno sledovať vývoj vojny – snáď sa mi týmto spôsobom podarilo zaznamenať kúsok histórie, spísať jednotlivé svedectvá plné bôľu, nešťastia, bezmocnosti a strachu. Ale aj veľkej sily, viery a odhodlania. Nedokážem povedať, ktorý z príbehov ma zasiahol najviac. Či príbeh Dady, ktorá sa musela lúčiť so svojimi priateľmi odchádzajúcimi na front, nevediac, či sa vrátia domov, príbeh Evzenie, ktorá so svojimi deťmi niekoľko nocí prespávala vo vani, aby ich nezasiahli črepiny z rozbitých okien, mladého Andriya, ktorý utiekol preto, aby jeho mladší brat, ktorému je po smrti oboch rodičov poručníkom, nemusel sledovať hrôzy vojny, Svitlany, ktorá sa deväť dní musela pozerať na mŕtvolu svojho manžela než sa jej ho podarilo pochovať…
Som rozprávačka príbehov: Dokumentárnu fotografiu som študovala na Westminsterskej univerzite v Londýne. Toto obdobie sa mi spája s prehlbovaním môjho záujmu o humanistickú fotografiu. Teda takú, ktorá môže pomáhať, ktorou viete ovplyvniť verejnú mienku alebo priamo či nepriamo dopomôcť k nájdeniu riešenia určitého problému. Je pre mňa dôležité, aby bola fotografia účelová. V rámci môjho projektu som fotografiu spojila so storytellingom. Ide vlastne o starobylý spôsob odovzdávania vedomostí, ktorý ľudia používajú na to, aby pochopili sami seba a porozumeli svetu naokolo. Spočiatku som nemala žiadnu stratégiu. Cez deň som chodila po azylových centrách a v noci všetko následne spracúvala na počítači. Nasledovala som svoje srdce a vstupovala do životov druhých ľudí, snažila som sa dostať do ich portrétov to, čo som z nich cítila, ale nedokázala to vyjadriť slovami. Nikdy nefotím slzy, odmietam fotiť ich jazvy, hoci som na to mala veľa príležitostí. Mojím cieľom je prinavrátiť tým ľuďom dôstojnosť.
Akí sú a akí boli Ukrajinci: Nezvyknem si vytvárať názor na krajinu či jej obyvateľov na základe bedekra alebo sprostredkovaných informácií. Pre mňa je najdôležitejšie osobné poznanie a to, čo som zažila na vlastnej koži. Pred 24. februárom som osobne nestretávala veľa Ukrajincov, ale o tých, ktorých som poznala, môžem povedať len pozitívne veci. Sú to milí, priateľskí, nápomocní, ochotní a pracovití ľudia. Dnes, keď do môjho života vstúpilo niekoľko desiatok ďalších ľudí z tejto krajiny, som názor nezmenila. Obdivujem ich silu, vieru a odhodlanosť. Vojna ich nerozdelila, ale naopak spojila. Napriek všetkým hrôzam, ktoré prežili, neprestávajú veriť vo víťazstvo. Prostredníctvom ľudí spoznávam jednotlivé mestá, predstavujem si, akú majú atmosféru, z ich rozprávania viem, ako veľmi majú radi hudbu, že milujú spev, umenie, s pýchou hovoria o múzeách a galériách v ich mestách. V minulosti som veľmi túžila navštíviť Kyjev, Černobyľ či Odesu a pevne verím, že sa mi to po skončení vojny podarí. Mám taký sen opäť stretnúť všetkých tých, ktorých fotografie sa na mňa pozerajú každý deň – avšak v ich domovoch na Ukrajine.
Ako môžeme pomôcť: Skúste zatvoriť oči a predstaviť si, že zo dňa na deň prídete o všetko, o svoj domov, ktorý ste dlhé roky budovali, o hniezdo, ktoré ste vytvárali pre svoje deti. Že celý svoj život musíte zabaliť len do jednej tašky alebo kufra. Všetky tie drobnosti – mašličky do vláskov vašej dcéry či milované kvety, knihy, fotografie, to všetko musíte nechať za sebou. Keď si toto dokážete predstaviť, tak sa viete vcítiť do ich potrieb. Často stačí sa na nich len usmiať a dať im tak najavo, že sú tu vítaní. Je dôležité, aby sme boli empatickí, jeden k druhému slušní, milí, nápomocní, všímali si naše okolie.
Moja dilema – ja na ich mieste: Úprimne neviem, aká by bola moja reakcia, hoci som nad tým veľakrát premýšľala. V zahraničí som žila a viem, aké je náročné nájsť a vytvoriť si miesto, kde sa cítite pohodlne a bezpečne. Pas a ostatné dokumenty by nebolo ťažké narýchlo schmatnúť a utekať. Ale ťažko by som sa lúčila s mojím domovom, so životom, aký sa mi podarilo vybudovať. Ani by som nevedela do jednej tašky vopchať moje fotoaparáty, objektívy, počítač, ktoré tvoria dôležitú súčasť môjho života. Som pacifista, a tak si neviem predstaviť samu seba so zbraňou v ruke. Som si však istá, že by som nedokázala prihliadať na to, ako agresor ničí moju krajinu a vraždí nevinných ľudí. To, čo sa deje na Ukrajine, je nevyprovokovaná brutálne krutá vojna. Ak by sa také niečo stalo u nás, prehodnotilo by to naše hodnotové systémy a verím, že mnohí, ktorí dnes vystupujú na Putinovu obhajobu, by vytriezveli. Premýšľam tak, ako ma to naučili rodičia. Nikdy vedome nerobím druhým to, čo nechcem, aby niekto robil mne. A vždy sa postavím na stranu slabšieho.
Pohľadnica z Ukrajiny: Moja zvedavosť a chuť cestovať na Ukrajinu rastie každým stretnutím, každou fotografiou a každým spísaným príbehom. Rada by som navštívila Dnipro, do ktorého chcel Potemkin presunúť hlavné mesto z Petrohradu. Kyjev, Charkov so všetkými rozsiahlymi námestiami a múzeami, festival Odesa Photo Days alebo prímorskú promenádu v rovnomennom meste. Verím, že sa tam dostanem čoskoro, z Ukrajiny bude moderná, demokratická a mierová krajina, ktorú budem rada spoznávať a navštevovať.
Život po vojne: Poznajúc húževnatosť Ukrajiny a jej obyvateľov, verím, že za pomoci nás všetkých dokážu znovu vybudovať svoju ťažko skúšanú a zranenú krajinu. Najväčšia práca však čaká ich samých. Bude ešte dlho trvať, kým dôjde k zmiereniu v srdciach celého národa. Najnáročnejšie to bude v tých častiach Ukrajiny, kde vedľa seba spolunažívajú Ukrajinci a ruská národnostná menšina. Na Ukrajine žije veľa ľudí, ktorí pochádzajú zo zmiešaných rodín alebo majú príbuzných žijúcich v Rusku. Kvôli vojne spolu nekomunikujú, ruská propaganda vyhrotila vzťahy medzi nimi, a tie sa budú len ťažko naprávať. Jedno je však isté – vojna ich v mnohom síce rozdelila, ale zároveň spojila a posilnila. Tá vnútorná sila národa, túžba po slobodnom živote a viera v dobrý koniec si zaslúži náš obdiv a úctu.
Hana Jošticová
Politická etnografka zaoberajúca sa protestnou a vojnovou mobilizáciou vo východnej Ukrajine. Momentálne pôsobí ako výskumníčka na University of Glasgow, jej výskumný projekt skúma motivácie zahraničných bojovníkov bojujúcich za Ukrajinu.
Moja cesta na Ukrajinu: O vojnu na Ukrajine som sa ako študentka medzinárodných vzťahov zaujímala od jej začiatku. „Žijem“ ňou však od roku 2018, kedy som ako doktorandka po prvýkrát vystúpila z vlaku v Mariupole a stretla sa s budúcou hrdinkou môjho doktorátu, aj mojej nadchádzajúcej knihy s názvom Etnografia mariupolského odboja v rokoch 2013-14, s Maričkou, ako ju familiárne nazývajú. Ona mi rozpovedala príbeh, ako v roku 2013 na podnet svojich univerzitných študentov usporiadala míting na podporu kyjevského Majdanu, a tým sa „náhodou“ stala líderkou protestného hnutia za európsku budúcnosť Ukrajiny v meste, ktoré bolo voličskou baštou prezidenta Janukovyča propagujúceho udržanie blízkych vzťahov s Ruskom. Keď Rusko začalo okupovať Krym, pre Maričku sa stalo otázkou času, kedy príde na rad Mariupol. Založila dobrovoľnícku organizáciu na pomoc demobilizovanej ukrajinskej armády a spolu založila oddiel mariupolskej teritoriálnej obrany. Z politicky neaktívnej profesorky histórie a politológie sa stala hrdinka mariupolského odboja. Tento príbeh určil charakter môjho budúceho výskumu o občianskej mobilizácii, ale vypovedá aj o trende, ktorý sa začal rozmáhať v ukrajinskej spoločnosti, odborne by som to nazvala uvedomením si afilácie, čiže priľnutím ku svojej krajine ako ku štátu a národu. Žiaľ, 27. februára 2022 sa Maričkine prognózy potvrdili, Rusko okupovalo a zničilo Mariupol, a ja som sa stala na dlhú dobu poslednou etnografkou „mesta Márie“.
Prvé dotyky s vojnou: Integrovať sa medzi miestnych nebolo vôbec ľahké; takmer všetci ma sprvu považovali za špiónku. Totiž, vyhľadávala som organizátorov protestov podporujúcich Majdan, aj opozíciu a podporovateľov Janukovyča i okupácie Krymu, ako aj bojovníkov na oboch stranách frontu. Otázky o politickej príslušnosti, kladené najmä ľuďom, ktorí v roku 2014 jednali protizákonne, samozrejme, vyvolávajú podozrenie. Nielen preto, že sa schyľovalo k vojne. Šlo aj o ich bezpečnosť spojenú s odhalením identity. Etnografia je tak trochu špiónstvom do života respondentov a na ich mieste by som bola rovnako obozretná. Kľúčové boli opakované návštevy a dôveryhodné kontakty, dobrovoľnícke aktivity, obyčajná ľudská empatia a nezaujatosť pri počúvaní príbehov. Ľudia mi postupne začali veriť.
Som rozprávačka príbehov: Základným princípom mojej prace je neutralita. Preto skúmam počiatky vojny z pohľadu svedkov a dejateľov protestov a rebélie zo všetkých zúčastnených strán konfliktu, a v ich interakcii. Donbas je „mikrokozmos“ a jeho odlišnosť od ostatných regiónov Ukrajiny spočíva najmä v jeho industriálnom charaktere. Zoberme si rok 2014 v Mariupole. Tretina pracujúcich ľudí je zamestnaná vo fabrikách a podnikoch vlastnených oligarchom Achmetovom. Ten istý oligarcha, člen Janukovyčovej politickej garnitúry, má politickú moc a kontrolu nad biznisom, vlastní televízne kanály, noviny… a týmito prostriedkami ovplyvňuje vývoj mesta a formuje verejnú mienku spoločnosti. Už dekádu pred začiatkom vojny v 2014 vidíme cielené používanie naratívov propagujúcich blízke zväzky s Ruskom a spoločnú sovietsku históriu, aktívne sa podporoval aj regionálny patriotizmus založený na mýte, že Donbas financuje zvyšok Ukrajiny. A ľudia tomu verili. Ukrajinská história, jazyk či tradície sa na robotníckom východe nepropagovali, naopak, negativizovali sa. Ľudia si k Ukrajine museli nájsť cestu sami. Majdan a vojna boli v tomto smere kľúčovými. Pre tieto faktory skúmam sociálne, politické, kultúrne a historické kontexty, ktoré dlhodobo tvarovali identitu a mentalitu obyvateľov. Tieto faktory sú základom pochopenia ľudí a ich vnímania reality a čím je pre nich Donbas, Ukrajina, Rusko. Sú základom pochopenia, ako si ľudia vybrali, na ktorú stranu sa pridať, základom pochopenia vojny.
Akí sú a akí boli Ukrajinci: Pred rokom 2014 som nevenovala Ukrajine žiadnu pozornosť. Pred politológiou som sa kariérne venovala hre na husliach Pred aj po roku 2014 trendom na akademickej pôde boli stále „iba“ ruské štúdie a na Západe sa spomínala Ukrajina a Ukrajinci zriedka. Aj kvôli tomuto trendu som začala robiť etnografiu vo veľmi málo skúmanom, no kľúčovom regióne Ukrajiny. S ťažkým srdcom sa mi odpovedalo ukrajinskému vojakovi, ktorý sa ma v roku 2019 na fronte spýtal, či sa o vojnu Západ vôbec zaujíma, ešte ťažšie kyjevskému taxikárovi, ktorý sa ma po mojom návrate z frontu pýtal, či sa na Donbase vlastne ešte stále bojuje. Kyjev si vždy žil svojím bezpečným, kozmopolitným životom – teda až do 24. februára 2022. Odvtedy sa o vojnu zaujíma každý, aj Západ, aj taxikári. Prebudil sa v nás strach z neočakávaného, väčšina z nás, vrátane Ukrajincov, do poslednej chvíle neverila, že Rusko zaútočí na celú Ukrajinu. Ukrajinci sa však zomkli ako národ a takto aj čelia Rusku.
Ako môžeme pomôcť: Buďme empatickí a ľudskí, nemajme predsudky, overujme si informácie a vzdelávajme sa.
Moja dilema – ja na ich mieste: Výskumnícka neutralita neznamená ľahostajnosť, práve naopak. Ako etnografka trávim veľa času medzi ľuďmi, ktorých študujem, jem a pijem to, čo oni, chodím s nimi po teréne, pozorujem ich. Za tie roky blízkosti mám k nim bližšie, ako k Slovákom ako národu. Keď Rusko začalo bombardovať obydlia mojich respondentov a priateľov, táto vojna sa stala aj mojou vojnou a stala som sa jej súčasťou. Začala som zbierať financie na zabezpečenie základných vecí, od inzulínu cez SIM karty po transport z ostreľovaných miest, začala som na Ukrajine dobrovoľníčiť, tlmočiť, pomáhala som s evakuáciou civilistov z frontových a prifrontových teritórií. Vybrať si tú správnu stranu bolo automatické, lebo agresor je jasný. Aj keď ma to poznačilo psychicky a fyzicky, nedokázala by som sa len pasívne prizerať.
Pohľadnica z Ukrajiny: Ako je výskumnícky pre mňa krásny Donbas, tak je pre mňa osobne krásny Kyjev, najmä v lete. Je tam všetko: ruch veľkomesta, ticho parkov a lesov, história, kultúra, zábava, pláž… pre mňa bol Kyjev vždy bezpečným útočiskom po návrate z východu, miesto, kde som si vydýchla a stretla starých aj nových priateľov.
Život po vojne: Ostanem pri Mariupole. Moji respondenti z radu aktivistov a bojovníkov sú strojcami ukrajinskej budúcnosti a svedectvom toho, že mesto môžete fyzicky zničiť, ale ono ostane žiť v mysliach a srdciach ľudí. Títo ľudia bojujú v najširšom zmysle slova už osem rokov. Neprestanú, kým nebude koniec a pre nich je jediným prípustným koncom víťazstvo, sloboda. Akú cenu za to zaplatí národ a čo bude s Ukrajinou v budúcnosti, je už druhá vec. Nezáleží to len od vojenskej, finančnej a diplomatickej podpory Západu, ale aj interných politických a sociálnych dynamík Ukrajiny. Mňa osobne, ľudsky znepokojuje otázka, ako sa Ukrajinci vyrovnajú so psychologickou traumou, ktorou si národ prechádza a ktorá sa naplno ešte len prejaví.
Simonetta Zalová
foto archívy zúčastnených
Článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2023)