Na Nový rok z kostola prichádzali novoroční hostia. Voňala kolínska voda po holení, sneh, topinky, cesnak, dojedal sa silvestrovský tatársky biftek, ktorý si muži polievali vodkou a flambovali, otváralo sa šampanské a celé dopoludnie sa pripíjalo a vinšovalo, bublinky stúpali v tých štíhlych gotických pohároch, medzitým v kuchyni prestreli stôl, hostí vystriedali iní hostia pozvaní k obedu, opäť vinše, striasanie snehu z kabátov, studené barinky v chodbe, kolínska, parfumy, štrngot pohárov, dupot po schodoch, obed zavše trval do tretej, no nikomu sa nechcelo vstávať od stola, presadať do kresiel, ani umývať riad, všetko sa iba odsunulo nabok, urobilo sa miesto najskôr koláčom a šálkam na kávu, neskôr vínu, koňaku a popolníkom… Nový rok bol lepší ako Silvester, kedy nás tešili, kŕmili a uložili do perín a tma bola rovnaká ako v iné dni a sny tiež, na Nový rok obyčajne vyšlo slnko a keď aj nebol sneh, deň bol takmer vždy biely ako odznova.
Bol Nový rok a dom bol plný hostí, odchádzali a prichádzali, strácali v chodbe rukavičky a zabúdali šály a čiapky, vracali sa po ne a mama otvárala okno a vyhadzovala návštevám tie zabudnuté čapice, šále, rukavičky, niektoré leteli z okna, iné z balkóna, padali do snehu ako hviezdy z neba…
Na Nový rok sme nikam nechodili, všetci prišli k nám. Keby som mala opísať lingvistický stav pri stole, asi by som musela dotiahnuť babylonskú vežu. Najmä k večeru, myšlienky bývali komplikovanejšie a jazyk nestačil, zavše sa pridali klávesy alebo struny alebo sa izbou niesol temný tmavohnedý zvuk lesného rohu. Stôl podvečer pripomínal čosi ako záhradu v Alkazáre, čosi, čo nikde inde nenájdete, cyprusy, zimolez, myrta, vtáčí zob, vavrín, cezmína, lauroceras, tvarované kríky a pyramídy a gule, z ktorých sú v tých záhradách vystrihnuté, priviazané a vyformované špaliere, aleje a chodby, klenby a oblúky, zelené hradby, múriky a obruby, plôtiky, okná, kulisy a labyrinty a celá dokonalá geometrická architektúra starej a prísnej záhradníckej školy, kde človek pochopí, pravil básnik Čapek, že záhrada nie je z kvetov, ale z tieňov stvorená, aj stôl pripomínajúci takúto záhradu mal svoje tienisté a svetlé meandre, v popolníkoch sliepňali dohárajúce cigarety ako unavené majáky, iné dymili, na obruse vznikalo čosi ako mapa neznámych krajín, pobreží, mapa rozhovorov pri stole, novoročné rozhovory zakreslené na obrus, do výšivky, ktorú dávno vyšívali mníšky a priniesli ju v jedno predvianočné popoludnie naškrobenú a zvinutú tak, že pripomínala tubus ďalekohľadu. Mama ju rozvinula ako mapu, jasali sme nad striebornou a zlatou niťou, ktorá jemne pretkávala fialovú a zelenú bavlnku, a tým dodávala výšivke gracióznosť, obrus pripomínal oltárne obrusy, aké vídame na Vianoce v kostoloch, ľudská stopa, no teraz na ňom pribudli nevšedné moderné ornamenty, večer ho mama zvinie a poputuje spolu s vianočnými perinami, dekami do koša s bielizňou, teraz je však tu, padá naň soľ, cukor, kvapká víno, čaj, káva, neviditeľný hviezdny prach a popol z cigariet… Iná, neviditeľná záhrada sa formovala zo slov.
Oblohou letela zabudnutá svietiaca petarda, rozhovor tíchol, z alkazárskej záhrady mizli po jednom rastliny, v oknách pohárov sa prestávalo svietiť a vôbec, celá krajina, ktorá sa rozprestrela na poludnie na obruse s vetvičkami, sa strácala a mizla z mapy ako pobrežie, ktoré zalieva more…
Nový rok bol niekedy posypaný čerstvým snehom. Od rána sa u nás hodovalo nad obrusom, na ktorom bola večer mapa, ako na nejakom hrade na strašnej skale, pod ktorou je kotlina a tou sa hore derú upachtení nepriatelia, spotení muži a ženy majú od únavy na tvári červené fľaky, hrad je to pevný, hrad přepevný jest pánbůh náš, spieva sa v jednej cirkevnej piesni, tie novoročné stretnutia s rodinou a známymi bývali iné ako vo všedné dni. V priebehu dňa sa nad stolom s rozkvitnutou mapou vyformovala armáda tých, čo proti novému nastupujúcemu roku a jeho nástrahám budú tiahnuť a čeliť spolu, jeden druhého nedajú a nenechajú napospas, večer sa z tej skaly pozerali dolu na krajinu a do budúcnosti boli samé dobré vyhliadky…
Večer sa všetko popratalo, poháre do drezu, jedlo do chladničky, ležali sme so sestrou v perinách a počúvali zvonenie riadu a tečúcu vodu, akoby mama bola výpravca niekde v prístave a odprevádzala cinkajúce lodičky. Potom sa postavila medzi balkónové dvere a fajčila, na konci cigareta jej sliepňala do tmy ako maják, aby všetci, čo odišli, vedeli, že sa majú kam vrátiť, že svetielko, čo bliká, nielen svieti na cestu, ale aj zohrieva, hoci, samozrejme, všetko bolo aj trochu inak.
Nech je vaša armáda silná a nebojácna, veľa zdravia a radosti v tomto roku vám želá vaša Veve
Veronika Šikulová