S veršami a hravými slovnými spojeniami začal dávno, pred siedmimi rokmi si navyše pod šíre nebo priniesol písací stroj a okoloidúcim začal vyťukávať instantné básne na želanie. Veľa sa toho medzičasom zmenilo, no Šimonov talent pretrval, aby aj vo všedný deň zababušil ľudí do úprimnej aj hrejivej poézie.
Aká je vaša najranejšia spomienka na poéziu?
Úprimne, nespomínam si. Ale okamih skutočnej poézie sa ma dotkne vždy veľmi hlboko. Otvorí sa, keď sa uzavriem svetu alebo sebe. Prehĺbi, keď som na dne alebo priveľmi kĺžem po povrchu. Stretnúť poéziu nie je jednoduché. Nikdy neviem, kde sa práve javí – či v knihe, či pri civení na Dunaj, či pri upratovaní. Snažím sa byť v strehu a pripravený.
Váš starý otec bol etymológ. Ako to ovplyvnilo vás – ako dieťa, básnika, človeka?
Neprestáva ma fascinovať, že viac než 50 rokov pátral po príbehoch slov. Ako vznikli, ako cestovali časom aj desaťtisíc rokov a ako sa dostali až sem, do supermodernej technodoby. Bádanie, fascinácia a zvedavosť je to, čo mi vnukol ako svojmu vnukovi. Snažím sa na to nadviazať vo všetkom, čo robím. Raz sme spolu nastúpili do výťahu a ja sa pýtam, či môžem zmačknúť. On že nie, že tam nie je mačka. Ale že stlačiť to môžem. A ja som sa spýtal, či je tam tlačiareň. Tam to asi niekde celé začalo. Žiaľ, odišiel tesne po tom, ako som sa začal serióznejšie zaujímať o slovo. Kiežby sme sa viezli spolu v tom výťahu dodnes…
Vy ste sa so slovenčinou kamarátili?
Slovenčinu som miloval, ale nebol som schopný držať jej normu. Škrabopis, gramatika a vedomosti zo mňa urobili večného trojkára.
Kedy ste začali tvoriť prvé básne?
Ako prváčik som zložil báseň môjmu psíkovi, ako štvrtáčik som priniesol prvú vlastnoručne naškrabanú zbierku slovenčinárke – bez odozvy. Asi ju nevedela prečítať. Napriek tomu, že som nebol príkladný žiak, básničky som písať neprestal. Niekedy to bola láska, inokedy otázka prežitia. Ako maturant som sa zhodol s matematikárkou, že miesto testov bude asi lepšie písať básne. Zviazaný verš je vlastne veľmi prísna matematika a ja som bol vždy viac za písmená ako za čísla.
Vaše básne sú špecifické, krátke, trefné, slovné hračky aj aforizmy… Čím vám táto forma imponuje?
Tá forma vznikla pred desiatimi rokmi. U rodičov v Marianke v pivnici som po nociach prihadzoval drevo do ohňa a čítal všetky svoje dovtedajšie zápisky. Básne, postrehy, záznamy, polpoviedky, márne pokusy o román či dialógy. Bolo ich nekonečno. Niektoré z nich som spálil. Čo mi prišlo nezrelé, nezrozumiteľné alebo príliš intímne, som nechal na pokoji. Napokon z veľkých diel ostali iba vety. Spisoval som ich písacím strojom na malé karty a rozdával náhodným i vybraným ľuďom. A neskôr začal uverejňovať na sieťach ako Slovník cudzích snov. No a čo mi imponuje najviac? Ten proces. Ako sa môžete i snažiť písať od rána do večera. Ako sa môžete na to i úplne vykašľať a nepísať nič. Ale keď príde Veta, viete to.
Píšete ešte v autobusoch haiku?
Haiku napíšem takmer vždy, keď sa stretnem s Dunajom. Vyznávam sa tým. Milujem mohutný tok, skláňam sa pred jeho silou. Každý deň je úplne iný. Pozorujem zmeny, súhru vetra a vĺn. Aj všeličo iné sa deje v jednom momente. Haiku ma učí presmerovať pozornosť zo seba na prírodný živel. Skrze haiku som sa nacvičil písať prirodzene v českom jazyku. Každý deň som ich napísal päť a po roku som bol s češtinou celkom natívny. Po návrate do Bratislavy téma haiku nabrala na vážnosti. Dunaj sa stal ústredným motívom môjho života. Jeho sila ma vedela vždy vzpružiť, a to vzpruženie som potreboval ako nikdy predtým. Na ceste do práce a z práce som vždy s láskou a zápisníkom v ruke už z diaľky vyzeral, ako sa dnes má rieka. Dnes som z autobusu presedlal na loď. Už nejazdím autobusom do práce, ale pracujem a píšem priamo na lodi, čím sa mi splnil môj sen…
Na lodi? Ako námorný básnik?
Pracujem na lodi, ale nie na mori. Na Dunaji. Môj dobrý priateľ Karol Kolčár ma k sebe pozval do štúdia na nábrežie. Tam spolu tvoríme reklamu a filozofujeme. V pauzách píšem haiku a „vnímam, ako nám život v Bratislave tečie pomedzi prsty”.
Aká je úloha poézie vo všeobecnosti a špeciálne dnes?
Otvárať a prehlbovať vedomie človeka. Poézia, obrazne povedané, nám ľuďom pomáha roztaviť našu životnú skúsenosť, premeniť ju na zlato a odliať ju v želaný tvar. Lebo život je síce krásny, ale dosť často nedáva zmysel, je krutý a čo je najhoršie, vie byť prekliato nespravodlivý. A my potom nevieme, čo s ním. Zasekneme sa, zatvrdneme, vyschneme. Poézia nás zavlažuje, obmäkčuje a uvoľňuje. Kdekoľvek a kedykoľvek ju stretneme. Kvalitná a živá poézia je silné liečivo na dušu.
Čo poézia dáva vám?
Čítanie a písanie som nateraz utlmil. Viac tvorím hudbu, spievam a najviac asi tancujem. Tu všade cítim poéziu akosi viac. Cítim ju v celom tele. Keď píšem, je to viac o myšlienkach. Pri tanci mi to ide od srdca. Telo sa hýbe, veselosť prúdi a slová nie sú potrebné. Na poézii je ale najviac sexi to, že ju môžete zažiť takmer na každom kroku. Niekedy ju spozorujete na budove, inokedy sa zjaví v soche, v obraze alebo v dobrom meme, zladenom oblečení, na trhu, v jednej vete, v celom románe, v absurdnej príhode, v priamom prenose, kdekoľvek a kedykoľvek. Naplno vypočuť volanie chvíle a vžiť sa do prítomného okamihu. To ma na poézii fascinuje, a preto som jej veľký nadšenec, šíriteľ a podporovateľ. Sám seba ako básnika beriem s pokorou a rezervou.
Vediem si denník a denník vedie mňa. Z rande naslepo láska na prvý pohľad. Lož má krátke nohy, ale s pravdou to zachádza priďaleko… Aj týmto ste žili? Čo vás inšpiruje?
Žiadna kniha, film či hudba ma neinšpiruje viac ako jeden spontánny, uvoľnený a prirodzený človek. V prítomnosti takýchto vzácnych ľudí sa okamžite naladíme na svoju vlastnú prirodzenosť a veci idú odrazu tak, ako majú. Zo života. Zo srdca. Z hlavy. Z brucha. Z ruky. Extrakt zážitkov, pocitov, vnemov a hútania v prítomnom okamihu.
Podarilo sa vám vymyslieť novotvar, ktorý má pre vás špeciálny význam?
DRAHOKAMIH – tak volám vzácne okamihy, kedy sa zjaví čriepok večnosti.
Kde sa vám najlepšie skladajú verše? Doma? Na cestách? Alebo predsa len na ulici?
Som zvyknutý písať reportážne. Moja základná výbava je ceruza, notes, prípadne pero alebo mobil. Mám skúsenosť, že z každého miesta vznikne celkom iný záznam. Na ulici je to o spojení s ľuďmi. Doma je to o spojení so sebou. V kaviarni či vo vlaku o spojení so svetom. Na konkrétny príklad si nespomeniem, ale bezpečne viem, že hromada viet skrsla v mojej milovanej kaviarni Mandľa na Zuckermandli v Bratislave. Tam ma okolo desiatej ráno stretnete takmer každý deň.
Kedy ste prvýkrát vyšli s básňami do ulíc?
Bolo to na jeseň v roku 2013. Mal som veľa viet napísaných na stroji. Rozdával som ich po meste, ukrýval po kaviarňach, venoval neznámym v električke či známym v krčme, vkladal do kníh v kníhkupectvách a po antikvariátoch. Blúdil som a hľadal sa. Nešťastný, lebo sa mi rozpadal vzťah. Byt mi padal na hlavu, žil som v rozpadnutom ateliéri. Básne na ulici mi tak trochu zachránili život. Bol som dosť stratený, ale písať priamo, naživo, človeku tvárou v tvár, tam som sa zrazu videl. Všetko to prišlo s Dobrým trhom na Jakubáku. K básňam na želanie ma pošťuchla Illah van Oijen z o.z. Punkt, ktoré trh organizuje. Ďakujem im za to. Tam sa to celé začalo.
Pamätáte si vášho prvého „zákazníka“ na báseň na počkanie?
Bol to pán v klobúku s fajkou. Venoval mi za moju prvú báseň na ulici papierovú bankovku. Povedal: „Chlapče toto zadarmo nerob. Je to veľmi vzácne, čo robíš.“ Ale zjavne som ho vtedy nepočúval.
Ako vzniká taká báseň na ulici, sadne si pred vás človek a…
To vždy záleží od človeka. Chvíľu sa voľne rozprávame, čo ma zaujme, si zapíšem. Snažím sa o priateľskú a otvorenú atmosféru. Potom si človek zvolí svoje slová a ja sa ponorím do seba. Najlepšie je, ak človek, pre ktorého píšem, ostáva pri mne. Zvonka moje písanie vyzerá, akoby som sa zahľadel do diaľky a vo mne prebieha proces varenia poetickej polievky. Slová sú ingrediencie, ktoré navážim, ošúpem, nakrájam a začnem variť. Trvá mi to približne 12 minút a jedlo je hotové. Prial by som vám, aby ste videli ten moment, keď veršom človek príde na chuť. Záujemcov a záujemkýň bolo veľa, a tak som prizval k písaniu básní aj mojich priateľov: Tomáša Hudáka, Michala Baláža a Matúša Opartyho a zvykli sme písať ako kvarteto – Tvorlístok.
Ktoré slová sa v zadaniach zvyknú opakovať?
Láska, šťastie, kamarátky. A mená.
Zostávajú vám v pamäti ľudia, pre ktorých ste písali básne?
Napísal som básne pre vyše dvetisíc ľudí, nie všetkých si, prirodzene, pamätám. Aj sa hanbím, keď sa mi niekto pripomenie a ja si neviem spomenúť. Ale každému človeku, ktorý sa zastaví, sa snažím venovať celú svoju pozornosť. Snažím sa s ľuďmi spájať. Ktokoľvek príde s čímkoľvek – či bezdomovec, či prezident. Najviac si pamätám moment, keď som písal pre vtedy ešte neznámu ženu. Sedela pri mne skromne a čakala. Až neskôr mi docvaklo, že som básnil pre našu súčasnú pani prezidentku.
Vaše aforizmy už istý čas žiaria hlavne z podsvietených obrazoviek. Svedčia sociálne siete básňam?
Zoberte si rubriku Báseň na každý deň v Denníku N. Výber kurátorujú ľudia z vydavateľstva Modrý motýľ a je to vždy zážitok. V pár vetách vnímate múdrosť sveta a človeka. Niečo úžasné. Náš virtuálny svet je zúfalo plytký a potrebuje prehlbovať – najmä kvalitným obsahom. Veľké básne môžu byť aj krátke, ale vždy v sebe obsahujú extrakt, esenciu, čosi z podstaty skutočnosti. A tá je prenosná aj cez displej. Prirodzene, viete sa k nej prehrýzť aj cez román alebo populárno-náučnú či motivačnú literatúru. Ale tomu musíte venovať konkrétny a sústredený čas. A ten na sociálnej sieti nehľadajte. Tam je iba to, čo vám vyjaví váš osobný algoritmus.
Aj ja jaj, kukuku, celý deň na fejsbuku, na čo sa to vlastne hráme, na tom našom instagrame, videla som na jútjube, jak janíčko drevo rúbe, aj ja jaj, kukuku, celý deň na tik toku… Sociálne siete vám pomáhajú dostať tvorbu medzi ľudí, no kamarátite sa s nimi?
Vždy som bol a budem nadšencom analógu. Vidieť iskru v očiach človeka, keď ho verš prekvapí, to na sociálnych sieťach nezažijete. Tobôž nie, ak sa skrývate za pseudonym. Byť v ozajstnom kontakte s ľuďmi, to je to pravé orechové a to je to, čo mi najviac chýba. Sociálne siete sú ale nevídaný fenomén, vďaka ktorému si každý deň uvedomujem, že žijem v úplne jedinečnej dobe. Nikdy predtým sa nedialo, že sa ľudia toľko spájali a medzi sebou reagovali. Toto je naozaj nové a nevieme, čo nám to prinesie. Oveľa viac zažívame, alebo riešime dilemu, kto sme my sami, ale zároveň vidíme na vlastné oči, ako veľmi sme prepojení do jedného veľkého my. A kto všetko tu vlastne sme. To sme doteraz nevideli a sociálne siete nám to vyjavujú každý deň. Čím ďalej, tým bližšie.
Instagramová poézia ako novodobý trend – koho sa oplatí sledovať?
Oplatí sa sledovať @basnenie, @versovnictvo, @lapacslov, @troskatroska a mnoho ďalších. To sú ľudia, ktorí písanie textov berú vážne, pričom seba až tak nie. Neodvážim sa povedať, či niekto z nich píše naozajstnú poéziu, to ukáže čas. Každopádne píšu odušu, ich tvorba má nielen zásah, ale najmä v textoch riešia závažné otázky a tabu formou humoru – sexualita, klimatická kríza… Nejeden literárny kritik by možno hromžil pri pohári vína, aké je to naivné, plytké, ale tu sa prejavuje skôr angažovanosť a sociálna funkcia poézie. Nemyslím, že prudký nárast záujmu o literatúru vo forme knižných festivalov, čítačiek a instapoézie je náhoda a udial sa len na základe toho, že si nejakí dvaja starí básnici povedali, že dosť bolo týchto mladých na sieťach. Ľudia to majú radi a chcú to zažiť aj naživo. Instagramovú literárnu scénu sledujem od jej vzniku. Počul som už veľa hanlivého, ale ja to vnímam inak. Je dobré, že veľa ľudí píše a uverejňuje. Nemám potrebu to hodnotiť. Skôr ma zaujíma, kam sa tí ľudia posunú, ako sa ich tvorba vyvinie. Preto sa mladých a začínajúcich snažím skôr inšpirovať a motivovať, než zhadzovať a haniť.
Aká budúcnosť čaká instantné básne o pár desaťročí, budú súčasťou učiva?
Pevne verím, že ľudia pri písaní ostanú a že ich to priláka k hĺbke, k prehlbovaniu osobnej slobody a sebarozvoja. Čiže aj keby ich nikto nečítal, budú mať kvalitný život. Možno sa niektoré v učebniciach objavia. Ale verím, že o desať rokov už budú učebnice úplne iné a bude sa vyučovať úplne iným spôsobom ako dnes či pred 20 rokmi. Zo školy najviac trpím tým, že som sa tam nenaučil učiť sa, a to sa veľmi nezmenilo. Rád by som k tomu prispel. Nie k tomu, aby som bol v učebniciach, ale rád by som pomohol zmeniť učebnice tak, aby sa deti a študenti viac učili o sebe, o svete a slobode, ako drilovali učivo a drtili vedomosti.
Aký je slovenčina pre básnika jazyk?
Slovenčina je veľmi zvučný, spevavý a citový jazyk. Z rôznych starých textov som sa dobádal, že sme v dávnej minulosti používali veľa obrazov, prirovnaní a metafor aj v bežnom hovorovom jazyku. Je škoda, že dnes sme ho tak obrúsili, upratali a „ztechnizovali“, že takéto básnické čriepky užívame vo svojom vyjadrovaní málokedy. Ochudobňujeme tým situácie, ktoré zažívame a oberáme sami seba o kopec humoru. Slovenčina je ale náročný jazyk na písanie najmä v tom, že v nej ľahko skĺznem do pátosu a naivnej vážnosti. To sa snažím si ustrážiť. Inak sem-tam píšem aj v jazyku českom a príležitostne aj v angličtine.
Čaká slovenskú poéziu a literatúru budúcnosť vo svete?
Máme svetu čo ponúknuť a verím, že v blízkej dobe sa to prejaví. Môj priateľ, známy kanadský básnik David Zieroth, k nám chodieva už roky a na jar mu vyjde kniha, ktorú napísal na Slovensku. Písal o našej krajine. Hovorí o nás ako o veľmi družných ľuďoch. V Kanade majú funkčnú ústavu, spoločnosť je otvorená a systém funguje, ale veľmi dlho trvá, kým sa človek zblíži s človekom. Vraví, že ľudia tu vás chvíľu odmietajú, ale žmurknutím oka vás dokážu prijať za svojho. Dokážeme vytvárať väzby ako málokde na svete. Máme vrodenú a veľmi starú schopnosť byť pospolu. Otázka však je – v čom, za čo a čo s tým… Každopádne, pohľad tohoto neuveriteľne citlivého a vnímavého človeka si vážim a priviedol ma k myšlienke, že máme svetu čo ponúknuť. Je to aj výzva pre spisovateľov a spisovateľky skúšať písať v iných jazykoch. Verím, že sa to podarí. V LIC (Literárne informačné centrum), ktoré má na starosti meno slovenskej literatúry v zahraničí, sa nedávno stal riaditeľom Pavel Sybila, čomu sa veľmi teším a veľmi nám držím palce. Už by sme mohli vyliezť z ulít a ukázať svetu, čo v nás je. Nielen v literatúre, ale vo všetkých oblastiach.
Najlepšia obrana je skutok – píšete. Naozaj je? Vyjadrujú vaše básne vaše morálne nastavenie?
V textoch som celý ja. Myšlienky, slová, skutky, city, pocity, vnemy, spomienky, predstavy, stavy, emócie, sny, príbehy, ohňostroje, tlkot srdca, ego, tanec, dych, kroky, jedlo, vzrušenie, zvuky, rozhovory, pohľady, ničota. Ako človek na seba ako magnet priťahujem všetky spomenuté elementy skutočnosti. V skutočnosti je ich oveľa viac. Vety sú výsledkom všetkého, čo žijem. Nič menej, nič viac. Moralizmus ide iným lepšie. Ja sa snažím žiť hlavne eticky. Čo znamená doslovne: spôsobovať svojím životom čo najmenej bolesti. Snažím sa čím ďalej, tým viac robiť to, čo je mi prirodzené, všetkým, čo je mi dostupné – vyvolávať veselosť.
Pred rokom vám vyšla debutová zbierka poézie Samoláska a spolulásky, prečo láska, zrkadlo vzťahov?
V zbierke sú nanodivadelné hry so slovami. Dvaja ľudia riešia vypätú situáciu a spoločnú reč nájdu v humore. Láskavý slovný žart vždy pomohol zmierniť napätie. Taká bola moja skúsenosť a tých situácií bolo požehnane. Našťastie aj toho smiechu. Niektoré vety som zapísal, niektoré som si vymyslel a iné odpočul. Je to v podstate bedeker inšpirácií pre páry, ako sa vo vzťahu začať hrať so slovami. Niekedy aj v situáciách, kde to na prvý pohľad nie je možné. Veľmi napríklad pomáha s láskou žartovať v intímnej chvíli. Humor vyzlieka naše duše a odieva ich do naha. A preto je vhodnou pomôckou pri prekonávaní momentov hanby. Koniec koncov, je to naše prirodzenie. A všetci máme takmer panický strach z prirodzeného života.
Zuzana Zimmermannová
foto @bigdayatelier Ivan Horváth
Celý rozhovor si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2022)