Pozlátený vek

 

Pozlátený nie je to isté ako zlatý. Ak zoškrabeme zlatý náter z prsteňa, pod tenkou vrstvičkou sa objaví obyčajný kov. Slovo pozlátka je tak výstižnou metaforou pre niečo, čo nie je naozaj, iba sa tak tvári. Niečo s pochybnou hodnotou, lebo vzniklo pochybným spôsobom. Anglický výraz The Gilded Age (Pozlátený vek), ktorý história odvodila od názvu románu Marka Twaina, dal meno celej jednej ére v americkej spoločnosti. Pozlátený vek z tomto zmysle evokoval pochybné základy, na ktorých stálo bohatstvo prvých amerických miliardárov. Hovorilo sa im „robber barons“, lúpežní baróni.   

 

Ako by sme charakterizovali americký Pozlátený vek? Stačia na to dve slová: rýchlo a zbesilo. Niekedy veľké dejiny bežia rýchlejšie ako ľudské životy a nie každý dokáže s týmto tempom držať krok. Sú ľudia typu „teraz, alebo nikdy“, ktorí by zapredali dušu aj diablovi, aby nepremeškali svoju príležitosť. Iní v behu zaostávajú, a to aj napriek hrozbe, že na pretekárskej dráhe zostanú celkom vzadu. Svet sa mení, uháňa vpred, vidíme to aj dnes, a to môže znamenať dobré aj zlé.

Podobné rýchle a zbesilé tempo zažívala Amerika v Pozlátenom veku. Historici túto éru vytýčili pár rokov od konca vojny Juhu proti Severu po začiatok 20. storočia. Prakticky teda šlo o časový úsek približne tridsať rokov. Ale ako sa za ten čas Amerika zmenila! Nebolo na svete krajiny, ktorá by s ňou dokázala držať krok, aj dovtedy industriálne najrozvinutejšej Veľkej Británii dochádzal dych. Transkontinentálna železnica spojila stovky dovtedy izolovaných amerických miest, čo prinieslo nielen rozmach cestovania, ale i jednoduchšiu prepravu tovarov a vytvorenie obrovského národného spotrebiteľského trhu. Pre rozvíjajúci sa priemysel bolo treba ťažiť uhlie, vyrábať železo, kaliť oceľ, nové technológie a patentované vynálezy prichádzali jeden za druhým: písací stroj, fonograf, telefón, výťah (iba tak sa mohli začať stavať mrakodrapy!), elektrina, žiarovka, ropa… Ropa a oceľ zrodili prvých amerických multimilionárov ako John D. Rockefeller, Jay Gould, J. P. Morgan či Cornelius Vanderbilt. Čo meno, to prívlastok „najbohatší muž všetkých čias“. V podnikaní sa drali nemilosrdne vpred, chladnokrvne likvidovali konkurenciu, bezohľadne vykorisťovali zamestnancov, ohýbali a manipulovali zákony a ako ich bohatstvo rástlo, zákony si kupovali prostredníctvom skorumpovaných politikov. Podplácali a podvádzali, úplatkami si kliesnili cestu vpred. Nemali žiadne škrupule, mali však peniaze. Boli ako vlna tsunami, ktorá sa prihnala k brehom New Yorku a zaplavila Manhattan. Preto sa im aj začalo hovorilo Swells – ako vlny vzdúvajúce sa na rozbúrenom mori…

 

Novozbohatlíci & starousadlíci

Swells kontra Nobs. Novodobí zbohatlíci ukovaní z ocele a železa priemyselnej revolúcie kontra vážení potomkovia pôvodných osadníkov. Nobs boli vnuci a pravnuci patrónov starých anglických a holandských rodín, ktoré sa ako prvé usadili v New Yorku. Mnohí ich pradedovia, títo „synovia slobody“, ako sa zvykli označovať, spravovali prvé kolónie, iní sa vyznamenali v boji, keď cedili krv za americkú nezávislosť. Najskôr to boli Holanďania, ktorí ostrov Manhattan kúpili od Indiánov kmeňa Lenape za pár desiatok guldenov a rozbehli tam obchod s bobrími kožušinami – vysoko ceneným tovarom na výrobu vode odolných pánskych klobúkov. Svoj nový domov Holanďania nazvali nostalgicky Nieuw Amsterdam. To bolo v polovici 17. storočia, z ich potomkov s priezviskami začínajúcimi na „van“, ako van Rijn napríklad, sa postupne vyprofilovalo čosi ako crème de la crème newyorskej spoločnosti, spolu so starou anglickou šľachtou. A keď Angličania neskôr ovládli Nieuw Amsterdam, premenovali ho na New York, na počesť chrabrého vojvodu z Yorku, pod velením ktorého vyhrali vojnu. Starí Newyorčania boli hrdí na svoju minulosť, pôvod a povesť predkov, „ktorí to tu viedli od pristátia lode Mayflower“, ako hovorí jedna z postáv v seriáli Pozlátený vek. Meno tej lode poznal a ctil každý, kto v New Yorku niečo znamenal. Mayflower bola stará plachetnica pôvodne prevážajúca víno z Bordeaux, na ktorej v roku 1620 priplávali k brehom Nového sveta prví anglickí osadníci. Stodva pasažierov lode vošli do dejín ako „otcovia pútnici“ a vytvorili prvú kolóniu, ktorá sa natrvalo usadila pri brehoch Severnej Ameriky. Po prvej ťažkej zime prežila len polovica z nich…

 

Prominentná Piata Avenue

Agnes van Rijn patrí do starého sveta. Dáma v rokoch, vdova po zosnulom manželovi a hlava domu Van Rijnovcov reprezentuje starú elitu newyorskej spoločnosti. Je všetkým tým, čo predstavuje starý poriadok, tradície a konzervatívne hodnoty. To o generáciu mladšia Bertha Russell, ambiciózna manželka železničného magnáta a lúpežného baróna Georgea Russella, je z celkom iného cesta. Agnes pozoruje svojich nových susedov spoza zatiahnutých záclon, Russellovci sa práve sťahujú do obrovského paláca oproti. Už len pohľad na ten dom ju uráža! Je taký obrovský, taký okázalý a to ešte nevkročila dnu, v meste beží šuškanda, že je celý zariadený nábytkom dovezeným z palácov kráľa Ľudovíta Bavorského. Bertha Russell si dom na Piatej Avenue, najprestížnejšej adrese v meste, vytýčila ako svoj východiskový bod. Z neho sa chystá odštartovať do prominentnej newyorskej spoločnosti.

Agnes a Bertha – medzi týmito ženami nemôže byť väčší rozdiel. Rozdiel medzi starou a novou spoločenskou triedou, medzi starými a novými peniazmi. Tie staré ako rodinné dedičstvo prechádzali z generácie na generáciu, tie nové predstavujú rôznymi machináciami rýchlo zarobené bohatstvo. Kedysi, keď bola Agnes mladá, sa úcta merala hrdinstvom – preukázaným v boji, napríklad. Dnes sa úcta prejavuje tým, ktorí majú peniaze. Váha peňazí robí z človeka váženú osobnosť.

Agnes je rozhodnutá novým časom vzdorovať: „V tomto dome prijímame len starých ľudí, nie nových, vždy len starých,“ inštruuje svoju neter Marian, ktorá po smrti otca príde bývať do jej domu. Keď Berthu manžel vyzve, aby si do svojho nového pompézneho sídla pozvala staré priateľky, rázne ho uzemní: „Nechcem staré priateľky, chcem nové, odteraz len nové!“

 

Milionárka a jej pobočník

Bertha Russell, dcéra pestovateľa zemiakov, má ambície preraziť medzi elitu za každú cenu. Peniaze rozdáva plným priehrštím, činí sa v dobročinnosti, ale Agnes tým nijako nedojme: „Charita je rebrík, po ktorom sa ľudia škriabu do kruhov, kam nepatria,“ poučuje svoju neter, nadšenú z veľkorysej dobročinnosti ich novej susedky. A Berthu veľmi rýchlo čaká studená sprcha. To, že peniaze nie sú všetko, pochopí z pohrdlivých pohľadov, ktorými ju častujú dámy, medzi ktoré sa túži zaradiť. Jej prítomnosť na charitatívnom bazári ešte ako-tak akceptujú, ale že by ju pribrali do svojich spolkov, správnych rád a výborov, že by ju pozvali k sebe domov na poobedňajší čaj či nebodaj večerné soirée, na to môže zabudnúť. Keď zorganizuje čosi ako zoznamovací večierok, roznesie osobne pozvánky po najdôležitejších manhattanských rodinách a… všetky skončia v plameňoch. Nepríde takmer nik. Svoju potupu nesie veľmi ťažko. Stanford White, dvorný architekt Russellovcov, sa ju snaží utešiť a pritom prorocky vyriekne slová: „Oni tu vládli od čias pristátia lode Mayflower. Teraz ste na rade vy. Lebo vy ste budúcnosť. A ak ste vy budúcnosť, oni sú minulosť. A to ich desí…“

Bertha sa však učí rýchlo. Už vie, čo má robiť. „Bez priazne pani Astor tu neuspejeme,“ prízvukuje manželovi. Pani Astor je vrchol ľadovca. Najvplyvnejšia prominentka v meste. Čerešnička na torte newyorskej smotánky. Od nej závisí, kto je „in“ a kto „out“. Stačí jeden jej pohľad a je z vás spoločenská mŕtvola, stačí jeden úsmev a otvoria sa vám všetky dvere. Ako každá kráľovná, aj pani Astor má svojho pobočníka. Drobný muž s mušketierskymi fúzmi a špicatou briadkou po jej boku sa volá Ward McAllister. Je strážcom brány, cez ktorú vedie cesta do jej salónov. McAllister je vzdialený príbuzný Astorovcov, s ich vznešeným pôvodom však nemá nič spoločné. Ale trojročný pobyt v popredných európskych a britských kúpeľných mestách, počas ktorého študoval zvyky starej aristokracie, vrátane „umenia servírovania jedla“, ho pasovali do úlohy arbitra vkusu, ktorý vyznáva (jedine) francúzske víno k večeri a (jedine) anglickú obsluhu pri stole.

Bertha Russell vie, že s McAllisterom to musí byť úspech na prvú. „Druhú šancu vám nedá,“ varuje ju pani Aurora Fane, manželka jedného z mestských konšelov, ktorého George Russell takmer priviedol na mizinu. Bertha pozve McAllistera na obed a blysne sa v tom najlepšom svetle. Dokonca podplatí anglického komorníka Agnes van Rijn, aby zobral celú vec do svojich rúk. Nasleduje vtipné harakiri ohľadom etikety stolovania: poháre sa ukladajú do štvorca a nie do radu, tie z farebného skla treba vyradiť, sú nevkusné, príbor na ovocie sa neprestiera, ten sa má priniesť ku stolu separátne spolu s miskou s vodou, lyžička na ustrice sa kladie tak a tá na puding zasa onak… „Anglický komorník, to je dobrý začiatok,“ zvolá McAllister, keď konečne plný očakávania vstúpi do domu Russellovcov. Odchádza nadmieru spokojný. Čo ako sú Russelovci pre zoznam Štyristo neprípustní, treba s nimi počítať. Ich bohatstvo a vplyv sa nedajú ignorovať. Bude sa o tom musieť zmieniť pani Astor, svojej Mystickej ruži, ako volá svoju patrónku, odvolávajúc sa pri tom na Danteho Božskú komédiu o ruži, okolo ktorej sa točí všetko.

 

Anglický barón so soškou Oscara

Scenár ku deväťdielnemu seriálu Pozlátený vek (Gilded Age), ktorý vyrobila televízna spoločnosť HBO, napísal paradoxne Angličan Julian Fellowes. Že vám to meno nič nehovorí? Dobre, tak poďme na to inak: Panstvo Downton! Áno, Julian Fellowes je autorom námetu i scenára k tomuto mimoriadne úspešnému anglickému seriálu, ktorý milujú fanúšikovia po celom svete. V britskej televízii Downton Abbey bežal v šiestich sériách od roku 2010 do roku 2015, získal niekoľko cien Bafta, Zlatý Glóbus a desiatky nominácií na televízne ceny Emmy. Julian Fellowes (72), syn britského diplomata v Egypte, začínal pred kamerou a ako herec sa objavil v niekoľkých filmoch, napríklad aj v bondovke Zajtrajšok nikdy neumiera. Kým sa vrhol na písanie úspešných filmových a televíznych scenárov, vyžíval sa v romantických príbehoch, ktoré uverejňoval pod ženským pseudonymom Rebecca Greville. V roku 2011 bol povýšený do šľachtického stavu a stal za z neho barón Fellowes zo Západného Staffordu. Okrem toho je pán barón zaručene jediným držiteľom Oscara v britskej Snemovni lordov, v ktorej má doživotné miesto. Zlatú sošku získal za scenár k satirickej čiernej komédií Gosford Park v roku 2001.

O Fellowesovi je známe, že rád spolupracuje s renomovanými historikmi, aby dej, postavy, jednotlivé situácie a dialógy korešpondovali s obdobím, ktoré tvorí časový rámec jeho filmov a seriálov. Inak tomu nebolo ani v prípade Pozláteného veku, kde si na pomoc prizval americkú historičku Ericu Amstrong Dunbar. A ako tí dvaja s historickým materiálom naložili? Všetci členovia dvoch proti sebe stojacich rodín, van Rijnovcov i Russellovcov, sú fiktívne postavy: Agnes, jej staropanenská sestra Ada Brook (ktorú si s pôvabom strihla Cyntia Nixon, známa ako Samantha zo Sexu v meste) i neter Marian Brook (v podaní Luisy Jacobson Gummer, najmladšej dcéry herečky Meryl Streep). Rovnako vymyslená je aj rodina železničného magnáta Georgea Russella s jeho manželkou Berthou na čele. Okolo hlavných hrdinov príbehu však oscilujú ďalšie postavy, ktoré majú svoj predobraz v reálnej histórii. Takže keď Bertha vypisuje tučný šek na charitu, vkladá ho do rúk pani Clary Barton, bývalej zdravotnej sestry, ktorá v roku 1881 založila Americký Červený kríž. Takisto Stanford White, mladý architekt, ktorý Russellovcom postavil ich veľkolepé sídlo, je skutočná postava – s pochybnou povesťou a tragickým osudom. O niekoľko rokov neskôr Whitove architektonické štúdio navrhne Víťazný oblúk na Washington Square a ďalšie ikonické budovy, ktoré svojou pompéznosťou dodnes symbolizujú éru Pozláteného veku. Ako prominentný architekt si White labužnícky užíval peniaze, ženy a sex, neskôr vyšlo najavo, že mal slabosť najmä pre neplnoleté dievčatá. So slečnou Evelyn Nesbit, prvou slávnou americkou modelkou, si začal, keď nemala ani sedemnásť, on bol trikrát starší. Skončil neslávne – s tromi guľkami v hlave. Evelyn sa zakrátko vydala a jej muž, násilník a žiarlivec, Whitea zastrelil počas kabaretného predstavenia na streche Madison Square Garden: priamo pred očami manželky a ostatných divákov… V roku 1882, kedy sa príbeh Pozláteného veku odohráva, má pred sebou ešte dvadsaťtri rokov života. Aj miliardársky realitný magnát John Jacob Astor IV., majiteľ Astorie, najluxusnejšieho hotela na svete a jediný syn pani Astor, sa v seriáli mihne ako osemnásťročný mladík. Do onej osudnej noci, keď zomrie na potápajúcom sa Titaniku, mu zostáva tridsať rokov života. Rovnako skutočný je aj arbiter vkusu Ward McAllister a jeho Mystická ruža. Priatelia ju poznali pod menom Lina, pre všetkých ostatných bola pani Astor. To priezvisko malo takú moc, že stačilo samo o sebe. Mrs Astor. Kráľovná exkluzívneho zoznamu Štyristo.

 

 

Simonetta Zalová

foto Warner Media/HBO

 

Celý článok si prečítate v májovom čísle MIAU (2022)