Aj keď sa jeho fotografie ako najväčšieho mediálneho magnáta vo Veľkej Británii objavovali v novinách takmer nepretržite, čo sa týka rozhovorov, na tie bol skúpejší. Veľmi málo hovoril o svojom detstve, tobôž o svojej rodine. To bola jeho Achillova päta. Najzraniteľnejšie miesto. Inak sa rád prezentoval ako muž, ktorého povesť siaha až k nebesám. Ako spasiteľ, gigant. Bob the Max, Bob Veľký, tak rád nazýval sám seba.
Patril tak trochu k našim rodákom. Narodil sa 10. júna 1923 v dedinke Solotvyno na Podkarpatskej Rusi, ktorá po prvej svetovej vojne pripadla Československu. Ako už názov napovedá, v Solotvyne sa ťažila kamenná soľ, tamojšia soľná baňa zamestnávala väčšinu chlapov z dediny. Žila tam i početná židovská komunita a rodina Mechela Hochu patrila k najchudobnejším z chudobných Židov Solotvyna. Otec obchodoval s kožkami zvierat, ktoré skupoval od miestneho mäsiara, jeho rodina obývala dvojizbovú drevenú chatrč s udupanou hlinou namiesto podlahy. Tam sa tlačilo deväť detí (dve zomreli v ranom veku), Maxwell bol tretím v poradí, ale prvorodeným synom. Matka Chana ho zbožňovala a on zbožňoval ju. Bola presvedčená, že jej syn raz bude slávny. Jeho detstvo však nebola žiadna sláva. Práve naopak. „Pamätám si, aká mi bola zima, aký som bol hladný a ako som miloval svoju matku,“ to bola zvyčajne jediná veta, ktorú Maxwell neochotne podhodil novinárom, keď sa pýtali na jeho skromné začiatky. Tak ako sa v úbohej chyži vždy dve deti delili o jednu posteľ, tak sa v zime Robert delil s bratom o jedny topánky. V dvanástich už ale križoval ulice Bratislavy, kde navštevoval ješivu, židovskú ortodoxnú školu. Potom sa s veľkým treskom pohli dejiny a už nič nebolo ako predtým. Ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny Československo ako štát prakticky prestalo existovať a Podkarpatská Rus pripadla Maďarsku. Šestnásťročný Maxwell (vtedy sa ešte volal Ján Ludvík Hoch) utiekol do Budapešti, lebo vraj chcel ísť bojovať. Tam pomáhal organizovať presuny československých vojakov z okupovanej krajiny na Západ, za čo strávil štyri mesiace bitý v maďarskom väzení. V deň, keď ho ako neplnoletého viezli na súd (ako dospelý by vyfasoval trest smrti), sa mu podarilo utiecť, dozorca, ktorý ho eskortoval, mal len jednu ruku. Cez Belehrad, Sofiu, Istanbul a Bejrút sa dostal do Marseille, kde sa konečne pripojil k československým vojakom – prvá československá divízia ako súčasť zahraničného odboja bojovala pod vlajkami francúzskej armády. Po jej porážke a evakuácii do Veľkej Británie, sa Maxwell vylodil v Liverpoole. Po anglicky nevedel ani slovo, ale učil sa rýchlo. Neskôr hovoril, že angličtinu zvládol za 6 týždňov a keďže neskonale obdivoval Winstona Churchilla, počúval v rádiu jeho prejavy (najmä ten najslávnejší „Budeme bojovať na plážach…“) a snažil sa pochytiť Churchillov aristokratický prízvuk. V tom čase už hovoril plynulo po maďarsky, česky (alebo slovensky), rusky, rumunsky, nemecky a jidiš. Vo vojne aj reálne bojoval a ako jeden veliaci dôstojník uvádza v správe o priebehu bitky pri holandskej dedine Paarlo, kapitán Maxwell „viedol dva zo svojich oddielov cez terén posiaty guľkami rázne a s odhodlaním… bez ohľadu na vlastné bezpečie“. Jeho syn Ian spomínal, že raz, keď spolu s bratom pozerali v televízii nejaký vojnový dokument, otec utrúsil čosi v tom zmysle, že vo vojne zastrelil chlapcov v ich veku. „Stále to ľutujem,“ dodal nečakane. Po vojne bol kapitán Robert Maxwell vyznamenaný za statočnosť. Britský Vojnový kríž mu osobne pripol na hruď legendárny vojnový veliteľ, generál Bernard Law Montgomery.
Vojak, vydavateľ, špión
Elisabeth Betty Meynard bola o dva roky staršia a pochádzala z privilegovanej francúzskej rodiny. S 21-ročným Maxwellom sa stretla na párty vo vojenskom klube a bola to láska na prvý pohľad. Obaja to cítili rovnako. Betty nikoho takého ako on vo svojom prostredí nikdy nestretla. Rodičia vydesení jeho minulosťou sa pokúšali získať o ňom nejaké informácie aj cez československú ambasádu v Paríži, ale Betty neuhla ani o piaď. Napriek nekultivovanému správaniu a neotesaným spôsobom tento vysoký robustný chlap vyzeral, píše Betty vo svojich spomienkach, „ako hrdina mojich snov“. Keď spomína na ich prvé dni po svadbe, priznáva, že väčšinu strávili v posteli. „Jednoducho sme sa nevedeli prestať milovať… Bolo to, akoby potreboval utíšiť všetky svoje potlačené túžby… akoby naša telesná rozkoš bola živým dôkazom, že život zvíťazil nad smrťou.“
V tom čase už Maxwell poznal krutú pravdu o svojej rodine. Jeho matka, dve sestry, brat a starý otec zomreli v plynových komorách. Otca hneď po príchode do Auschwitzu zastrelili. Ďalšia sestra, devätnásťročná Šenia, zmizla bez stopy v Budapešti. Prežili iba dve sestry.
Po vojne Maxwell pracoval v Berlíne v Britmi kontrolovanej okupačnej zóne, kde jeho služby využívala aj spravodajská služba MI6. Keďže vedel po rusky, nemal problém nadväzovať známosti s ruskými dôstojníkmi zo sovietskej časti Berlína, údajne podnikol aj niekoľko tajných ciest do Československa, kde sa schyľovalo ku komunistickému prevratu. V civile šéfoval tlačovému odboru, ktorý schvaľoval a cenzuroval všetku povojnovú nemeckú literárnu produkciu a staral sa o chod novín Der Telegraf. Popritom hľadal pre seba nejaký výnosný, perspektívny biznis. Našiel ho na knižnom veľtrhu v Lipsku v roku 1946. Tam si naplno uvedomil, že najsľubnejším artiklom budúcnosti sa stanú informácie. Poznanie. Vzdelanie. Spojil sa s nemeckým vydavateľstvom Springer Verlag, ktoré publikovalo akademické tituly a stal sa celosvetovým distribútorom jeho kníh. Keďže počas vojny sa toho veľa nepublikovalo, Springer disponoval množstvom nahromadeného materiálu, ktorý čakal, kedy sa dostane medzi medzinárodnú vedeckú obec. Začiatkom 50. rokov Maxwell svoju vydavateľskú kariéru rozbehol na plné obrátky: zakladal nové spoločnosti, fúzoval s inými vydavateľmi, rozširoval svoje distribučné siete, uzatváral medzinárodné obchody, otváral nové trhy, ako napríklad ten so Sovietskym zväzom, čo bol za čias Stalina výnimočný počin, lebo Rusi sa bránili akýmkoľvek informáciám zo Západu. Maxwellova publikačná činnosť stála na vydávaní odborných encyklopédií, ktorých bol po vojne nedostatok. Súdobým vedcom poskytoval široké možnosti publikovania, organizoval a zúčastňoval sa na množstve medzinárodných vedeckých konferencií, na ktorých dohadoval svoj biznis. Zároveň bol samé ucho, keďže stále pracoval pre MI6: zbieral informácie od vedcov z východného bloku a sám ich kŕmil rôznymi fake news. V biznise už od začiatku robil to, na čo neskôr kruto doplatil: presúval finančné zdroje z jednej firmy do druhej, požičal si peniaze na splatenie úverov jednej svojej spoločnosti a použil ich na kúpu druhej, atď.
Ako 32-ročnému mu diagnostikovali rakovinu pľúc s tým, že mu ostáva sotva mesiac života. To už mal s Betty šesť detí, plán však – po vzore rodičov – bol deväť. Betty sa rozhodla všetky vlastné ambície odložiť bokom a celkom sa oddať manželovi a rodine. Ak bude šťastný on, bude aj ona. Napokon sa ukázalo, že nádor je nezhubný a dá sa odstrániť, hoci za cenu odobratia polovice pľúc. To bolo v roku 1955. O dva roky neskôr rodinu zasiahla ďalšia rana: trojročnej dcérke Karine diagnostikovali leukémiu. Maxwell oslovil snáď všetkých špecialistov na leukémiu na zemeguli, vypiskoval listy výskumným strediskám a univerzitným laboratóriám a dožadoval sa pomoci. Márne, dievčatko zomrelo rodičom v náručí. Smútok zo straty dcéry zamkol vo svojej trinástej komnate a obrnil sa hrošou kožou…
Prejavy, bitky, zlé známky v škole
Zúrivo obchodoval a lietal po celom svete, s Betty sa takmer nevídal. Stal sa popredným britským mediálnym magnátom, aj keď zameraným „len“ na odborné publikácie a encyklopédie. Rodinu presťahoval do Headington Hill Hall, veľkého sídla na kopci s výhľadom na Oxford, ktoré zrekonštruoval, za čo mu ho mestská radnica zverila do dlhodobého prenájmu. V decembri 1961 Maxwellovcov opäť zasiahla zdrvujúca tragédia: auto, v ktorom sa viezol z vianočného večierka ich 15-ročný syn, havarovalo. Michael utrpel vážne poranenie hlavy a upadol do kómy. Betty bola vo Francúzsku, kde na sestrinej klinike práve porodila deviate dieťa, dcéru Ghislaine. Betty píše, že Michaelova smrť jej mužom otriasla „až k samému jadru bytia, nemohol uveriť, že mu osud ušetril taký tvrdý úder po tom všetkom, čo si už vytrpel… Bola to úplná katastrofa. Katastrofa, ktorá navždy spretŕhala vzťahy v našej rodine.“ Maxwell sa začal manželke stále viac odcudzovať a aj jeho správanie voči deťom sa kompletne zmenilo a desili sa chvíle, kedy príde domov, disciplína, ktorú vyžadoval, bola priam drakonická. Vystavené jeho hnevu vybuchujúcemu v tých najneočakávanejších chvíľach, jeho posmeškom a ponižovaniu, Maxwell svoje deti nekonečne drezíroval: napríklad zadal tému a presne stanovený čas mali o nej rozprávať. Syn Ian spomína: „Vždy od nás očakával prejav. Ak mal niekto narodeniny, každý musel mať prejav.“ Dcéra Isabel pridáva: „Žili sme v smrteľnom strachu, aby sme nedostali zlú známku.“ Lebo za zlé známky nasledovala bitka remeňom. Michael Maxwell zomrel sedem rokov po havárii. Z kómy sa nikdy neprebral.
Ten austrálsky prašivý klokan
V roku 1964 začal kapitán Maxwell písať novú kapitolu svojho života. Rozhodol sa, že bude britským premiérom. Predtým však zasadol do lavíc dolnej snemovne ako poslanec za labouristov. Ľavicové zmýšľanie vraj zdedil po milovanej matke, no pre poslancov znamenal číre utrpenie: mal najviac prejavov, vyjadroval sa vždy a ku všetkému, vrátane podávaných jedál v parlamentnej kantíne, ktorej preorganizoval celé menu. Jeho rozvláčne, nekonečné a sebastredné prejavy za rečníckym pultom neušli pozornosti novinárom, a tak sa v Sunday Express napríklad objavila uštipačná otázka: „Kto je najväčší táraj v parlamente?“ Ani sa nenazdal a už si vyslúžil titul najotravnejšieho poslanca. Kolegovia si z neho uťahovali, každý videl, že Robert Maxwell, obdarený hrošou kožou, jednoducho potrebuje zažiariť stoj čo stoj. Britský establishment ho nikdy neprijal medzi seba a on ho nikdy neprestal nenávidieť.
Ešte predtým, ako zasadol do poslaneckých lavíc, zviedol svoj prvý súboj s mladým austrálskym vydavateľom Rupertom Murdochom. Boj, v ktorom Maxwell prvý a nie posledný raz prehral, sa odohral o News of the World, najpredávanejšie nedeľné noviny v Británii s veľkým vplyvom. Maxwellov sen vlastniť noviny trval už dlho a teraz bol k tomu bližšie ako kedykoľvek predtým. Murdoch však sníval o tom istom… Maxwell bol pre News of the World absolútne neprijateľný, vo vydavateľstve zavládla panika, keď sa dozvedeli o jeho ponuke a šéfredaktor vyslovene napísal, že by nebolo dobré, aby Ján Ludvík Hoch (súdiac, že valiacu sa hrozbu treba nazvať pravým menom) získal kontrolu nad novinami, ktoré sú tak veľmi britské ako roastbeef a yorkshirský puding: „Toto sú britské noviny, ktoré vedú Briti. Nech to tak ostane.“ Avšak v nadšení zo zažehnaného nebezpečenstva akosi všetci prehliadli fakt, že novým majiteľom novín sa stal Austrálčan Rupert Murdoch. Potupený Maxwell zvesil chvost a o osem rokov mladšieho Murdocha nazval „prašivým klokanom“.
Ako fénix, ktorý vstal z popola
A ukázalo sa, že veci môžu byť ešte horšie. V roku 1969 malo prísť k predaju desaťročia, keď sa americký podnikateľ Saul Steinberg rozhodol kúpiť Maxwellovu spoločnosť Pergamon Press. Starý vlastník by si ponechal určitý podiel a prístup na americký trh. Nový vlastník sa však dožadoval prístupu k účtom spoločnosti a tu narazila kosa na kameň – Steinbergovi ekonómovia zistili, že aby pred predajom zlepšil finančnú kondíciu Pergamonu, Maxwell jej zisky falošne navýšil, napríklad aj tak, že sám skupoval vlastnú produkciu z iných dcérskych spoločností. Nezrovnalosti v účtoch sa dostali aj na stránky Sunday Times a boli také veľké, že na mimoriadnom valnom zhromaždení akcionárov Maxwella vylúčili zo správnej rady. John Preston v knihe „Pád, Záhada Roberta Maxwella“ pripomína, že ten „si síce ponechal výnosy z predaja svojich akcií – čo bolo vyše milióna libier – no spoločnosť, ktorú založil pred dvadsiatimi rokmi, mu už nepatrila…“ Keďže Headington Hill Hall bol aj sídlom Pergamonu, na pozemku vyrástol veľký plot, ktorý oddelil vydavateľstvo od súkromnej rezidencie Maxwellovcov. Hlboký a rýchly pád mediálneho magnáta, ktorý v tom čase stratil aj kreslo v parlamente, preriedil i takzvaných rodinných priateľov. Betty lakonicky poznamenala, že razom im z rímsy kozuba zmizli všetky pozvánky (na spoločenské akcie a večierky).
Ale nebol by to Robert Maxwell, keby nevstal ako fénix z popola. Nový vlastník, a to bola kolosálna chyba, si totiž nevšimol, že starý vlastník stále kontroluje 70 % americkej filiálky Pergamonu, ktorá vlastnila výlučné práva na predaj časopisov vydavateľstva v Amerike. To znamenalo, že na všetkých peniazoch z predaja, ktoré za starých čias prúdili naspäť do britskej centrály, teraz Maxwell sedel ako žaba na prameni. Rozbehol sa kolotoč súdnych sporov, žaloba striedala žalobu. Keď sa už Pergamon Press v Británii potácal nad priepasťou krachu, Maxwell vyslovil svoju požiadavku: uvoľní peniaze z americkej dcéry, ak ho príjmu späť do správnej rady a prinútil Steinberga, aby mu naspäť predal svoj 38 % podiel vo firme. Steinberg zaň dostal 600.000 libier. Za tie isté akcie pred štyrmi rokmi zaplatil 9 miliónov. Kolosálne prerobil. A Maxwell si mädlil ruky.
Scény z manželského života
Betty najskôr o svojho manžela bojovala ako levica. Písavala mu dlhé listy, ešte aj po dvadsiatich rokoch mala ambície ho zjemňovať a kultivovať. V jednom z listov mu vyčítala, že je sebecký a bezcitný (práve jej umrela matka a prekonala dva potraty za sebou), že ju musí prestať zhadzovať a ponižovať doma i na verejnosti. „Musíš obmedziť svoje prehnané súdy, na ktoré síce rýchlo zabudneš, no ktoré mňa zraňujú – súdy o každom mojom pohybe a vyjadrení. Musíš kontrolovať svoju nadmernú domýšľavosť a preukázať mi trochu uznania za veľkú oddanosť, ktorú celý život prejavujem len voči Tebe… Som pripravená ostať bez priateľov, zábavy a akejkoľvek radosti z vlastných záujmov. Jediná vec, ktorej nie som pripravená vzdať sa, si ty. Milujem Ťa. Chcel si ma preto, aká som a dostal si ma navždy.“ Toto napísala po dvadsiatich rokoch manželstva v roku 1965. V inom liste o štyri roky neskôr, v čase keď jej muž práve stratil vládu nad Pergamonom, sa už dikcia jej listov mení. Priznáva v nich, že došlo k tomu, čo cítila už dávno. „Už niekoľko rokov si uvedomujem – najskôr so smútkom a bojovnosťou, potom so zranenou hrdosťou a napokon s víťazným pokojom – že už Ti viac nie som užitočná. Teraz som si istá, že Ti prekážam.“ Nasledujú úvahy, ako sú ľudia k jej mužovi nespravodliví a potom Betty pokračuje vyznaním „… jediný dar, ktorým Ti môžem dokázať svoju lásku aj po dvadsiatich piatich rokoch, je paradoxne, že Ti vrátim slobodu. K tomuto rozhodnutiu som neprišla ľahko. Viac než polovica zo mňa bojovala zubami-nechtami, ale ver mi, keď hovorím, že Ti slobodu ponúkam s pokojom, bez akýchkoľvek záväzkov.“ Odvtedy, až do Maxwellovej náhlej smrti, teda ďalších vyše dvadsať rokov manželia žili oddelene. Betty si po deviatich pôrodoch a na prahu päťdesiatky začala budovať vlastnú kariéru. Po štúdiu angličtiny na Oxforde pokračovala na Hugh’s College, kde sa zamerala na moderné jazyky. „Všetky ilúzie, ktoré voľakedy o Maxwellovi mala, boli preč,“ píše vo svojej knihe John Preston. „Na ich miesto nastúpila takmer akademická zvedavosť, čo spôsobilo, že sa stal tým, akým bol. Premýšľala, prečo nedokázal tolerovať žiaden druh konkurencie a cítila, že odpoveďou sčasti bolo, že sa nikdy nenaučil pokore. Najskôr bol pobláznený svojou matkou a neskôr nútený stať sa predčasne dospelým – Maxwell ostal navždy emocionálne nezrelým, a teda náchylným na zúrivosť, ak nebolo všetko podľa neho.“
Ako na dvore kráľa Slnko
Myšlienka vlastniť noviny ho prenasledovala na každom kroku. Nestačilo mu vydavateľstvo kníh a tlačiarenská spoločnosť, v tom čase najväčšia v Európe, ani vlastníctvo futbalového klubu Oxford United. Dokázal sa porovnávať jedine s Rupertom Murdochom, a ten už okrem News of the World získal do svojho košiara aj The Sun, ktorý tiež vyfúkol svojmu rivalovi, keď Maxwell nebol ochotný dohodnúť sa s odbormi. Do tretice v roku 1980 „prašivý austrálsky klokan“ kúpil aj The Times, pričom Maxwell, už takmer štyridsať rokov riadny britský občan, ešte stále nezískal kredit „tej správnej osoby“, ktorá by bola hodná vlastniť britské noviny. Ale všetko je dočasné, aj hrdosť Britov na svoje mediálne dedičstvo. V roku 1984 sa 61-ročný Robert Maxwell konečne dočkal. Ľavicový The Daily Mirror bol spolu s The Sun najobľúbenejším bulvárnym plátkom v Británii. Keď sa ocitol v problémoch, Maxwell rozhodil siete, aby do nich konečne nalákal svojho sólokapra. V redakcii zavládla panika, ale napriek zjavnému odporu muž s povesťou „klamára a darebáka“ sa stal vlastníkom Mirroru. A ten mal zároveň aj cieľ: poraziť Murdochov Sun a urobiť zo svojich novín absolútnu jednotku na trhu. Dušoval sa, že v priebehu roka zvýši náklad o milión čitateľov a sám viedol bombastickú reklamnú kampaň, čo znamenalo, že jeho tvár bola všade. V redakcii spočítali, že za šesť mesiacov sa v Mirrore šéfova fotka objavila viac než stokrát. Na čítanosť to však nemalo žiaden vplyv a náklad Maxwellovho denníka padal dole (hoci treba dodať, že médiá vtedy všeobecne zažívali ťažké časy). V tom čase mediálny guru kúpil divíziu vrtuľníkov British Airways, čo z neho spravilo najväčšieho súkromného vlastníka týchto strojov v Európe a vlastnil aj 51 % podiel v hudobnej televízii MTV.
Ďalšia výstrednosť v jeho réžii sa týkala redakčného života. K svätej tradícii Mirroru patrilo podávanie alkoholu počas pracovného času. Predchádzajúce vedenie to však zatrhlo, nie však kvôli nadmernému výskytu alkoholikov vo vlastných radoch, ale ako úsporné opatrenie. John Preston sa nazdáva, že to bola súčasť jeho politiky cukru a biča: „Maxwell túto prax nielen obnovil, ale pridal k nej vlastné malé vylepšenie. Každý štvrtok popoludní starší muž v zašlom bielom ľanovom saku tlačil do redakcie vozík a rozdával prídely alkoholu. Koľko alkoholu dostal každý novinár, to záviselo od jeho pozície v redakcii. Peter Miller, zastupujúci redaktor spravodajstva v Sunday Mirrore, dostával každý týždeň prídel šiestich fliaš červeného a šiestich fliaš bieleho vína – ‚a bolo to dobré víno‘.“
Pred šéfovou kanceláriou to vyzeralo ako na dvore kráľa Ľudovíta XIV., na ktorého každý deň čakal zástup prosebníkov. Hoci komentátorom sľúbil, že nebude zasahovať do ich práce, nebola to pravda. Menil titulky alebo zadával objednávky na články podľa vlastných obchodných preferencií. A trpel syndrómom spasiteľa. Keď sa svet dozvedel o hladomore v Etiópii, zorganizoval finančnú zbierku (vyzbieralo sa 2 milióny libier) a osobne navštívil Addis Abebu, samozrejme, aj s húfom novinárov, ktorí o „milosrdnej misii Mirroru“ písali v štýle, ako pán veľkopodnikateľ zachránil etiópske deti od smrti vyhladovaním. Z Etiópie potom chvatne odletel, aby doma „vyriešil štrajk baníkov“.
Simonetta Zalová
foto Profimedia
Celý článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2023)