Seniori, von z ulity!

 

Slovo dôchodca znie pre mnohých seniorov tak trochu ako nadávka. Evokuje človeka, ktorý dochádza… veď viete kam. Svet starne, ľudský vek sa predlžuje a zhrbené babičky a dedkov s lámkou v kolenách predbehli aktívni seniori, ktorí majú pred sebou ešte kus života, pracujú na sebe a svojich túžbach alebo sa aspoň snažia byť v živote užitoční. Ako sa na dnešných seniorov, otázky staroby a ageizmu pozerajú mladá vedkyňa, výtvarníčka, autorka knihy o „babičkárstve“ a organizátorka netradičných pro-seniorských aktivít?

 

 

real4Táňa Sedláková

 

Jej projekt: Zaoberá sa témamistarnutia,ageizmu a medzigeneračných vzťahov.

 

Kde pôsobí: Okrem iného aj na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne.

 

 

Staroba, koho to zaujíma: Otázky týkajúce sa starnutia sa vo mne začali hromadiť približne pred šiestimi rokmi. V tom čase som popri škole pracovala v nízko prahovom centre pre deti a mladých z okrajovej časti Bratislavy. Práve čas prežitý s týmito ľuďmi ma scitlivel na rôzne typy nerovností, ktoré medzi nami existujú. Na dlhých cestách z práce som si prvýkrát začala všímať, ako zvláštne až odcudzene sa k sebe správajú mladší a starší ľudia. Pochopila som, že v tom skrytom napätí nad voľným trolejbusovým sedadlom nejde iba o to, kto bude sedieť. Skrývalo sa v tom čosi viac – iba malý prienik svetov a nedostatok porozumenia medzi ľuďmi rôzneho veku.

Myslím, že v tomto čase som si začala klásť prvé otázky. O tom, aká je pozícia staršieho človeka vo svete oslavujúcom mladosť a novotu, aké to je a bude v takom svete starnúť, čím sú poznačené naše vzájomné vzťahy a čo nás od seba okrem rozdielnych generačných skúseností vzďaľuje. Tie otázky sa hromadili, a tak sa stalo, že mi dnes nie sú cudzie témy týkajúce sa ageizmu, medzigeneračných vzťahov a vlastne čokoľvek v spojení so starnutím človeka v dlhovekej spoločnosti 21. storočia.

Zoči-voči starobe: Pozerať sa starobe z očí do očí nedokážem, mám necelých tridsať a priamo túto skúsenosť nemám. Prostredníctvom rozhovorov a stretnutí s ľuďmi, s ktorými pracujem na univerzite alebo v Nemocnici u sv. Anny, som však často veľmi blízko tomu, čo sa so životom vo vyššom veku spája. Som svedkom obrovskej rôznorodosti seniorov, ktorá je v porovnaní s monotematickými obrazmi starších, rozšírenými medzi verejnosťou, až smiešne kontrastná. Rozhodne nestretávam len nudných chorých dôchodcov alebo (pri všetkej úcte k významu týchto slov) starostlivé babičky a dedkov. Stretávam vskutku koho-len-koľvek a dennodenne sa presviedčam, že vek je veľmi pochybným kritériom poznávania druhých, pretože nás často zavádza.

Stereotypy, ktoré treba zbúrať: Nie je ich málo. Naopak. V porovnaní s rasistickými alebo sexistickými sú ageistické stereotypy (prekvapivo) najčastejšie tolerovanými skreslenými spôsobmi premýšľania vôbec. Rozšírené sú napríklad presvedčenia, že starší ľudia sú všetci rovnakí, nudní, mrzutí, netvoriví, väčšinou senilní a depresívni. Tieto aj iné stereotypy prerastajú do jednania založeného na predsudkoch, či už v prípade mladších seniorov na trhu práce, v zdravotných a sociálnych inštitúciách, alebo v našich bežných komunikáciách a vzťahoch. Na druhej strane, zasahujú aj samotných seniorov v zmysle zvnútornených stereotypov typu „som na nič“, „som všetkým len na ťarchu“, „nemám už čo druhým odovzdať“… O týchto a iných témach sa snažíme diskutovať na FB stránke Ageing: Is age just a number? / Stárnutí: Je věk jenom číslo? Stránka je určená predovšetkým na sieťovanie ľudí, ktorým na týchto témach a otázkach záleží.

S búraním ageizmu môže začať každý od seba a v tej oblasti, ktorú považuje za dôležitú. Ja som momentálne asi najviac citlivá na rozšírené presvedčenia o tom, že staršie ženy sú neatraktívne, nezaujímavé či dokonca nepotrebné. Stretávam mnohé ženy vo vysokom veku plné života a odhodlania, krásne vo svojej zrelosti a slobode, ktorú práve teraz v sebe nosia. Preto by bolo vhodné, aby sme podporovali organizácie ako „Ženy50“ alebo festival „Old´s cool“, ktoré zviditeľňujú inšpiratívne kultúrne vzory, rozvíjajú možnosti, ako radostne naplniť voľný čas, ako pristúpiť k životu vo vyššom veku tvorivo, a to aj mimo rodičovskej a starorodičovskej roly.

Moja najkrajšia spomienka: Oberali sme s dedkom hrušky. Bolo to vlastne len pred nedávnom, možno štyri jesene dozadu. Ten strom bol preplnený úrodou. Kmeň sa už od leta z tiaže ovocia delil na polovicu, dedko ho ale dennodenne sledoval, zväzoval a podpieral. Najprv špagátmi a podperami, potom remeňmi a neskôr aj kovovými drôtmi pokrytými látkou… Strom sme oberali celé dopoludnie. Tie hrušky si pamätám od úplného detstva. Stáli poukladané v rade na hrane skrine, kde  dozrievali. Oberali sme a rozprávali sme sa. Boli sme si takí blízki ako vlastne vždy, keď sa my dvaja ocitneme niekde spolu. Obaja pritom žijeme úplne inak, v úplne inom prostredí. Na toto obyčajné dopoludnie nikdy nezabudnem. Dedkov život popri mojom, jeho pohľady, názory, obľúbené knihy a miesta, jeho prístup k domovu, ľuďom, spoločnosti, ale aj pôde a záhrade. Nikdy nezabudnem na jeho veľké ruky, ani na jeho odvahu. Nezabudnem hlavne preto, že sa to nedá. Spomienky, rozhovory, tá hruška a jeho starostlivosť o ňu, aj to som ja. Strom v záhrade stále stojí.

Šťastná staroba: Netrúfam si povedať, ako by mala vyzerať šťastná staroba človeka, rovnako ako by som si netrúfla konštatovať, čo je jeho šťastné dospievanie alebo dospelosť. Sú to príliš komplexné časti jedinečných ciest každého z nás. Keď je v nich človek skutočne slobodný a žije v cenných vzťahoch s druhými, môže to byť jedna dôležitá podoba šťastia počas týchto období.

Opri sa o mňa: Kedy sa opierať o druhého a kedy nastáva vhodný čas prijať rameno opory? To sú v kultúre individualizmu veľmi zaujímavé misky váh. Pre mnohých ľudí prijať pomoc znamená neľahkú skúsenosť, najmä ak ich predstava o sebe bola celoživotne založená na tom, že všetko vždy zvládali sami. Ďalšia otázka je, či sa o rodiča alebo starého rodiča postarať doma, alebo ho umiestniť do inštitúcie. V prostredí, v ktorom žijeme, sa toho za posledné obdobie veľmi veľa zmenilo. Ľudia sa dožívajú vyššieho veku a žijú rôznorodejšie, ich staroba „začína“ neskôr a nie je možné definovať ju presným dátumom odchodu do penzie. Z našich rodinných vzťahov sa vytratili viacgeneračné spôsoby spolužitia, ľudia veľa cestujú, v dôsledku čoho rodinní členovia rôzneho veku žijú často v rozdielnych častiach sveta. Čo to všetko znamená pre naše medzigeneračné vzťahy, ako sa týmto zmenám prispôsobiť? Myslím si, že budúcnosť môže byť v živo fungujúcich komunitách a sociálnych a zdravotných službách dostupne umiestnených v rámci nich. V politikách, ktoré podporujú terénne služby a schopnosť rodiny postarať sa v rámci svojich možností o svojho blízkeho v prostredí, ktoré má rád. Som napríklad presvedčená, že nekonečné politické diskusie o pidi-zvyšovaní dôchodkov zastierajú reálne problémy. Súčasný systém starostlivosti o starších treba od základov premyslieť podľa nových podmienok.

Ja a staroba: Dnes ráno si ku mne vo vlaku prisadla pani. V kupé sme boli samé dve a vešteniu budúcnosti sa na hodinovej trase nedalo vyhnúť. Dožijem sa 82 rokov a do 14 dní ma stretne šťastie a veľká zmena (smiech). Inak sa ale nijako prílišne týmito úvahami o sebe – aj napriek svojej práci – nezaoberám. Uvidíme. Budem sa ale určite ďalej snažiť, aby som tu za sebou zanechala aspoň niečo z toho, čo považujem za podstatné, a zároveň sa pri tom, dúfam, nebudem brať až príliš vážne. Bola by som, samozrejme, veľmi šťastná a vďačná, ak by pri tom so mnou boli aj naďalej ľudia, akí ma obklopujú teraz.

Reakcie okolia: Áno, niektorí ľudia sa mi čudujú. Boli aj takí, ktorí môj záujem a neskôr prácu okomentovali, že som predsa „šikovná“, tak prečo sa nezaoberám niečím „progresívnejším“? Oblasť, ktorej sa dnes venujem, je podceňovaná a považovaná za zbytočnú. No zbytočne sa tvárime, že to prehliadneme. Žijeme v strednej Európe, väčšina krajín Európy a západu starne. To je nezvrátiteľný fakt, ktorý sa nás týka – týka sa miest, v ktorých žijeme, rodín, ktoré tvoríme a týka sa aj nás samých…

 

 

real3

Broňa Hilliová

 

Jej projekt: Old’s Cool festival, Ponožky od babičky, spevácky súbor Elpida a ďalšie medzigeneračné projekty.

 

Kde pôsobí: Elpida je nezisková pro-seniorská organizácia so sídlom v Prahe a usiluje o pozitívne vnímanie staroby a seniorov v spoločnosti.

 

Staroba, koho to zaujíma: Tému staroby som si nevybrala, som ekonómka a prosto som sa uchádzala o miesto, ešte keď som bola na materskej. Nastúpila som v roku 2003 na pol úväzok ako asistentka riaditeľky a potom som už zostala. S problematikou seniorov som sa zoznamovala postupne a postupne tiež vznikali projekty, ktoré dnes Elpida realizuje. Pred tými trinástimi rokmi by som si seniorské centrum celkom určite predstavovala ako väčšina ľudí – teda ako nejaký ústav či jedáleň klubu dôchodcov. To je niečo, čo je pre mňa z dnešného pohľadu a so súčasnými skúsenosťami neprijateľné. Naše Centrum pripomína skôr modernú školu pre starších a pokročilých, aspoň čo sa týka ponuky vzdelávacích kurzov. Dnes už viem, že dôchodok nie je koniec, ale začiatok novej životnej etapy, dnešní seniori majú pred sebou väčšinou 20 – 30 rokov života a aspoň ich časť môžu využiť pre svoj ďalší rozvoj, naučiť sa, čo nestihli alebo aspoň zmysluplne tráviť voľný čas v spoločnosti.

Zoči-voči starobe: So seniormi sa stretávam ja i moji kolegovia denne, predovšetkým v našom Centre pre seniorov v Prahe. Rozhodne mám medzi nimi mnoho kamarátov, našla som medzi „obyčajnými“ klientmi plno skvelých a inšpiratívnych osobností. Vediem kultúrne projekty, prepájajúce mladých a starých, sú zamerané na verejnosť s cieľom popularizovať starobu u mladšej generácie. Často sú to veľmi zábavné akcie. Náš spevácky zbor je zložený zo senioriek medzi 60 – 80 rokmi a vystupuje s o generáciu až dve mladšími hudobníkmi v kluboch i na veľkých festivaloch. Sprevádzajú napríklad kapelu Please The Trees, speváčku Never Sol alebo rapera Bonusa. V rámci Old’s Cool festivalu organizujeme okrem iného aj medzigeneračné módne prehliadky, kde popri mladých modelkách predvádzajú modely aj seniorky, pózujú na fotografiách.

Stereotypy, ktoré treba zbúrať: Stereotypy? Staroba je choroba, chudoba a ekonomická záťaž. Alebo že seniori sú starčekovia hodní poľutovania a musíme sa o nich postarať. Tieto názory a z nich vyplývajúce emócie u nás prevažujú, mainstreamové médiá na nich stavajú a medzigeneračné nepochopenie takto ešte priživujú. Naša skúsenosť je však úplne iná, väčšina seniorov má život pevne v rukách a nepotrebujú od nás žiadny súcit. Naopak, zaslúžia si obdiv ku svojim schopnostiam i k tomu, čo v živote dokázali. A presne toto sa snažíme prezentovať v rámci Old’s Cool medzigeneračných projektov: seniorov hodných nasledovania, inšpiratívne osobnosti platné v atraktívnych oboroch, skúsených debatérov so zaujímavými názormi i „obyčajných“ klientov v nečakanej spolupráci s o generáciu až dve mladšími umelcami. Smerujeme predovšetkým ku stretávaniu sa a spolupráci mladých a starých a vzájomnej inšpirácii.

Tento rok sme otvorili výstavu Slow Up na pražskej Náplavke. Na veľkoformátových fotografiách Bet Orten vidieť vedľa seba mladú a staršiu modelku. Je to trochu nečakané, pre niekoho prekvapivé. Výstava budí pozornosť a vyvracia väčšinový názor na starobu a seniorov.

Moja najkrajšia spomienka:  Často myslím na moju babičku Františku a deda Lojza zo Vsetína. Pre mňa boli rozprávkoví, dosť sa o mňa starali, babička ma naučila pliesť i šiť, varili sme spolu. Vracia sa mi vôňa jej kuchyne…

Šťastná staroba: Aký život, taká staroba. Aktívni ľudia si v určitej miere zachovajú aktivitu do konca života, a nehovorím len o tej fyzickej, to niekedy zdravie nedovolí, ale o záujme o veci a otvorenosti. Do nášho Centra sa chodia seniori učiť jazyky, ovládať počítač i pokročilejšie aplikácie, fotografovať, cvičiť, ale predovšetkým stretávať sa. Jednoducho, zmysluplne tráviť svoj voľný čas. A baviť sa.

Opri sa o mňa: Nechcem, aby to znelo nafúkane, ale aktívna staroba je v Elpide realita. Trúfam si povedať, že v celej Prahe nájdeme množstvo miest, kde seniori radi a aktívne trávia svoj čas.

Ja a staroba: Nemôžem dávať žiadne návody, naozaj záleží na každom, ako si to urobí, ako sa  zaujíma o veci, ako sa stará o svoje vzťahy v rodine a s kamarátmi. A ako to bude so mnou? Rada by som chvíľu žila mimo našu republiku, pár rokov s manželom kdekoľvek na svete.

Reakcie okolia: Spoločenská atmosféra voči starobe sa za posledné roky v Čechách zmenila. Možno i vďaka našej kampani za pozitívnu starobu, s ktorou sme prišli už v roku 2010. Práve táto kampaň naštartovala rad ďalších medzigeneračných kultúrnych projektov, ktorými poukazujeme na skutočnosť, že i staroba môže byť fajn životná etapa, že si mladí a starí majú navzájom čo odovzdať a že to miestami môže byť i veľká zábava. Naše zameranie na seniorov vôbec nepovažujem za neatraktívne a zbytočné. Stále viac mladých ľudí chce s nami a so seniormi realizovať svoj projekt – usporadúvame workshopy s mladými dizajnérmi a pletiarkami  z Ponožiek od babičky. Spolupracujeme s Českým rozhlasom a ich projektom Generation What, spoločne usporadúvame debaty mladých a starších na rôzne témy ako medziľudské vzťahy, technológie, európanstvo… Koncertujeme a nakrúcame videoklipy s mladými umelcami. Osobne mám dojem, že téma starnutia, odovzdávania skúseností a vzájomného obohacovania medzi generáciami je na vzostupe.

 

 

 

real6

Monika Kopřivová

 

Jej projekt: Knihy Babička, rozprávaj a Dedko, rozprávaj.

 

Kde pôsobí: Napríklad aj na webeBabickarstvo.sk.

 

 

Staroba, koho to zaujíma: Už ako malá som mala krásny vzťah s oboma starými rodičmi. Bohužiaľ, ako už to v živote chodí, obe babičky i dedko nás po čase opustili a mne zostal dedko z otcovej strany. Keďže to bol bývalý redaktor, rozhodol sa, že spíše svoje pamäti z doby svojho detstva a mladosti. Knižku vydal v malom náklade pre príbuzných, priateľov a známych. Prečítala som ju jedným dychom a zistila som, že sa tak dedko stal vlastne nesmrteľným. Knižku si môžu prečítať moje deti, teda jeho pravnúčatá a budú vedieť, kde majú svoje korene.

V tej chvíli som si povedala, že by bolo krásne, keby mali všetky babičky a všetci deduškovia možnosť spísať svoje spomienky. Aby to mali jednoduchšie, pripravila som rôzne otázky, ktoré sa týkajú ich života od detstva po školské roky, dospievanie, narodenie detí, vnúčat, ale i ich koníčkov a skúseností, ktoré načerpali. Vytvorila som tak dve knižky Babička, rozprávaj a Dedko, rozprávaj, v ktorých môžu zachytiť svoj život.

Zoči-voči starobe: So starými ľuďmi sa stretávam už od chvíle, keď som pracovala ako doktorka farmácie v lekárni. Prichádzali si pre radu a láskavé slovo. V Českej republike som založila web s darčekmi pre babičky a dedkov s názvom Babičkářství, pretože je veľa hračkárstiev s darčekmi pre deti, ale „Babičkářství“ tu nebolo. Web má v Českej republike obrovský úspech, preto ho spúšťame pod názvom babickarstvo.sk tiež na Slovensku.

Aby som vedela, aké darčeky urobia seniorom najväčšiu radosť, musím sa s nimi stretávať. Len tak môžem zistiť, čo si želajú. Chodím preto často do domovov pre seniorov, prípadne navštevujem babičky a dedkov, ktorí vyplnili moje knihy a chceli sa pochváliť. Zažila som tak mnoho príbehov, napríklad jeden pán si celý život niesol z detstva krivdu, s ktorou sa nemohol vyrovnať. Svoj príbeh vpísal do knižky Dedko, rozprávaj. Jeho bolesť takto odznela a on v sebe našiel zmier. Alebo príbeh pani, ktorej zomrel náhle manžel a ona našla vo vyplňovaní knižky cestu, ako sa s tým vyrovnať. Do knižky Babička, rozprávaj nielen vpisovala svoje príbehy, ale vkladala fotografie a maľovala obrázky a vytvorila tak hotové umelecké dielo.

Stereotypy, ktoré treba zbúrať: Vžité tabu, ktoré sa snažím vďaka webu Babickarstvo.sk zbúrať je – starí ľudia už nič nepotrebujú. Áno, je pravda, že to od nich často počujeme, ale to skôr preto, aby svoje deti nezaťažovali. Ako sa so seniormi zhováram, tak viem, že majú svoje priania. Popritom, že sa chcú často stretávať so svojimi deťmi a vnúčatami, mnohí sa snažia žiť aktívne. Jasné, majú už svoje zdravotné obmedzenia, ale napríklad radi cestujú, keď už aj nie do zahraničia, robia výlety po svojom okolí. Chcú sa vzdelávať, hrať hry, neboja sa používať mobilné telefóny ani tablety. Niektorí sú aktívni sami o sebe, niektorých treba trochu podporiť. Ich deti majú mnoho ciest, ako im spríjemniť život…

Moja najkrajšia spomienka: Myslím, že som životná optimistka, takže mám mnoho krásnych spomienok. V hlave napríklad stále nosím spomienku, ako sa môj deduško stretol s mojím synom. Dedko mal deväťdesiat a syn sa nedávno narodil. Deduško sa naň díval a oči mu žiarili šťastím. On už bol na konci svojej cesty, ale bol spokojný, že v náručí drží pokračovateľa rodu, ktorý sa na cestu životom iba vydáva.

Šťastná staroba: Na prvom mieste je, samozrejme, zdravie. U starších ľudí sa objavujú niektoré neduhy, ale je mnoho zdravotných a praktických pomôcok, ktoré môžu život seniorov skvalitniť. Neviem, či ste napríklad počuli o pomocníkovi pre obliekanie a zvliekanie ponožiek – na našom webe je to veľmi obľúbený darček. Dôležitý je sociálny kontakt, či už s vrstovníkmi, alebo s rodinou a taktiež príjemne a zmysluplne strávený voľný čas. Mnoho seniorov si chce ešte niečo dokázať, či už upiecť vnúčatám koláč alebo trebárs vyplniť spomienkovú knižku. A spomínanie je niečo, čo babičky a dedkov obrovsky baví. Musia mať len pocit, že o ich spomienky, skúsenosti a životný príbeh ich najbližší stoja.

Opri sa o mňa: Ako naša populácia starne, zažívame v rodinách dve generácie seniorov. Babičky a dedkov, ktorí majú čosi cez šesťdesiat – sú väčšinou aktívni a sebestační; a prababičky a pradedkov (tzv. superseniori), ktorí majú cez osemdesiat, a tí často potrebujú podporu rodiny. Mali by mať svoje pravidelné aktivity, aby sa udržali fyzicky i mentálne čulí. Ideálna je chôdza – krásnym motivátorom na pravidelné prechádzky môže byť trebárs krokomer. Pre udržanie mentálnej sviežosti sa osvedčilo čítanie, vyplňovanie krížoviek, hranie sudoku či iných hier. Existujú napríklad špeciálne hry pre seniorov na tréning mozgu. Mnoho babičiek a dedkov ich dostáva ako darček.

Ja a staroba: Na jeseň života sa celkom teším. Chcela  by som mať v tej dobe dobrý pocit, že keď sa za seba ohliadnem, niečo som za sebou zanechala. Chcela by som mať okolo seba rodinu – deti a vnúčatá. Teším sa, že zvoľním pracovné tempo a budem si užívať voľný čas: cestovaním, záhradkou, s rodinou a priateľmi…

Reakcie okolia: Mám veľkú podporu rodiny. Navyše, téma starnutia a prepájania generácií je stále atraktívnejšia, zaoberá sa ňou stále viac ľudí, a preto môžeme vzájomne spolupracovať a zdieľať svoje skúsenosti. Najviac ma ale tešia pozitívne reakcie seniorov na moje knižky Babička, rozprávaj a Dedko, rozprávaj alebo na iné darčeky, ktoré vďaka môjmu webu dostávajú na Vianoce alebo narodeniny. To je pre mňa hlavný dôkaz, že moja práca má zmysel.

 

 

real5

Monika Pascoe Mikyšková

 

Jej projekt: Lásky,kniha rozhovorov a fotografií o prvých láskach seniorov.

 

Kde pôsobí: Je maliarka na voľnej nohe, galerijná pedagogička a organizátorsky stojí za festivalom súčasného umenia Hidden Places.

 

Staroba, koho to zaujíma: Som výtvarníčka, takže trávim veľa času v ateliéri. Niekedy koncom roku 2011 som mala tvorivú krízu, z ktorej som sa nevedela vymotať. Tak som si povedala, že to nebudem siliť a budem robiť zatiaľ niečo iné. Vtedy som začala rozmýšľať nad knižkou. Už dlhšie som v hlave nosila myšlienku spraviť nejaký projekt so seniormi, len som nevedela, o čom by mal byť.

Napokon som sa rozhodla, že nebudem chodiť po tému ďaleko, keďže medziľudské vzťahy tvorili ťažisko mojich dovtedajších malieb. Tak nejako vznikol nápad spraviť knižku o prvých láskach seniorov. Musela som ich ale nejako nájsť – babičky a dedkov, ktorí by boli ochotní rozprávať sa so mnou a pustiť ma do svojich domov, kde som chcela fotiť zákutia ich domácností. Začala som obchádzať domovy a rôzne kluby pre seniorov, rozprávať o svojom nápade a čakať, či niekto zareaguje. Moje očakávania boli asi priveľké, prihlásilo sa len pár ľudí. Tak som začala mobilizovať kamarátov a kamarátky a prosiť ich, či by sa neprihovorili u svojich starých rodičov, aby som s nimi mohla spraviť rozhovor. Bol to veľmi pomalý proces.

Zoči-voči starobe: Práca na tomto projekte si vyžadovala veľmi individuálny prístup, keďže som sa pýtala na veci zo súkromia. Niektorí seniori boli zhovorčiví a radi o sebe rozprávali, z iných som všetko ťahala. Veľa záviselo aj od toho, z akého prostredia a zázemia pochádzali. Napríklad iné boli odpovede pani, ktorá vyrastala v slovenskom malom meste v 30. rokoch minulého storočia a iné dôchodcu, ktorý sa narodil v Toronte. Môj manžel je Kanaďan a keď sme šli navštíviť jeho rodinu, využila som príležitosť a spravila zopár rozhovor aj tam. Pán Marten, o ktorom rozprávam, sa zoznámil so svojou ženou na golfovom ihrisku v Toronte. Na povojnovom Slovensku o golfových ihriskách nemohlo byť ani reči, takže jeho rozprávanie sa od ostatných značne líšilo. U nás sa ľudia zoznamovali na tancovačkách alebo pri pasení dobytka, kdeže na golfe! (smiech) Zároveň Kanaďania na dôchodku žijú omnoho aktívnejšie, ale to súvisí aj so životnou úrovňou tej-ktorej krajiny. Na Slovensku život seniora definuje výška jeho dôchodku. Na kultúru alebo cestovanie mu jednoducho nezvýšia peniaze.

Na mňa najviac zapôsobili rozhovory v domove pre seniorov. Akoby ľudia nechali svoj život za jeho bránami, bolo ťažké si to nevšimnúť. Samota bola prítomná v ich rozprávaní takmer v každom slove…

Tabu, ktoré treba zbúrať: Veľa mladých ľudí si myslí, že v dôchodkovom veku človek už nič nezažíva alebo by nemal od života už nič čakať. Nie je to pravda. Dôchodkom človek neodsúva svoj život na vedľajšiu koľaj. Mnohí z opýtaných viedli a vedú bohaté životy, starnutím tela „nestarne“ aj náš záujem o život. Niektorí sa dokonca znova zaľúbia. Avšak je pravda, že v mnohých prípadoch, hlavne u seniorov, ktorí skončia v domove dôchodcov, sa ich život pozastaví, vnímajú, že už nie sú takí potrební a svoj čas delia len na čakanie na svojich blízkych a na spomínanie. Jedno stretnutie bolo pre mňa obzvlášť silné. Pani, s ktorou som robila rozhovor, sa mi sťažovala, že je na oddelení, kde ostatní pacienti trpia stareckou demenciou, a preto tam nevie nadviazať žiadne priateľstvo, hoci tam žije už vyše dvoch rokov a cíti sa veľmi osamelo…

Moja najkrajšia spomienka: Za jeden z najkrajších považujem rozhovor s pani, ktorá stále aktívne pracuje ako prekladateľka literatúry. Bol krátky, ale v pár vetách vystihla podstatu lásky medzi dvoma ľuďmi. Povedala: „Poviem vám, treba byť zaľúbený celý život. Život je zložitý, toľko sa zaň stane, aj medzi tými dvoma ľuďmi, aj hádky, aj rozchody, aj zvítania. Všetko je tam.“ V zásade sú ľudia stále rovnakí, zaľubujú sa, majú priateľov, priateľky, manželov, manželky… Kedysi však existovala menšia rozvodovosť. Partneri spolu zostávali, nerozvádzali sa. Nebolo nič výnimočné, že prvý priateľ či priateľka sa stal aj manželom alebo manželkou na celý život. Dnes to tak nie je. Tým nechcem povedať, že je to horšie, alebo lepšie… len inakšie…

Šťastná staroba: Osobne si myslím, že starí ľudia veľmi oceňujú, keď môžu svoju starobu tráviť v kruhu rodiny alebo v obkolesení ľudí, ktorí sú im blízki. Myslím si, že my, ktorí patríme do produktívneho veku, si ťažko vieme predstaviť situáciu, že nás naše okolie nebude potrebovať. Osamelosť je veľmi ťažký pocit, s ktorým sa v žiadnom veku nedá úplne vysporiadať.

Opri sa o mňa: Podľa mojej skúsenosti, seniori, ktorí majú nejakú prácu, náplň života, hobby, ktorému sa venujú, znášajú dôchodok lepšie. Asi je dobré na to myslieť už pred odchodom na penziu. Nájsť si nejakú záľubu, niečo, čo bude vypĺňať všedné dni. Iné to je, keď sú ľudia odkázaní na cudziu pomoc, vtedy je na nás uvedomiť si, že v podobnej situácii sa raz môžeme ocitnúť aj my.

Ja a staroba: Áno občas ma prepadnú myšlienky o starobe, ale moja situácia je o niečo iná. Moja práca je aj moja celoživotná vášeň. A pokiaľ mi zdravie bude slúžiť, strávim svoj dôchodok rovnako ako teraz, v ateliéri.

Reakcie okolia: Stretla som sa len s pozitívnymi ohlasmi. Popravde, všetkých svojich kamarátov som do tohto projektu nejako zapojila, takže okolie mi bolo naklonené od začiatku. A kniha ovplyvnila aj ďalších ľudí mimo môj dosah. Na jej základe vznikol napríklad projekt pre stredné školy, ktorý sa snaží približovať život seniorov mladým ľuďom, veľmi šikovne ho robí mladá sociologička Táňa Sedláková.

 

 

Simonetta Zalová

foto Jozef Barinka

 

Čánok nájdete v novembrovom čísle MIAU (2016)