Philippe Suchard: Od čokolády k asfaltu
Bulvárne správy zväčša píšu o osobnostiach v málo lichotivom svetle, zosmiešňujú ich nedostatky, slabosti či prehrešky… Nič z toho sa netýka prípadu Philippa Sucharda, čokoládového magnáta zo švajčiarskeho mestečka Neuchâtel. Svoju slabosť pre čokoládu premenil na prosperujúci podnik, aký v tých časoch nemal páru, ba dokonca vynašiel zlepšovák svojej najdôležitejšej mašiny, stroja na miešanie čokoládovej masy pomocou granitových valcov (táto metóda sa prakticky používa dodnes). Majstra čokoládového remesla však ani zďaleka nezaujímalo len jeho sladké živobytie. Philipe Suchard sa zaujímal o všetky pokrokové vynálezy priemyselnej revolúcie. Miloval lode, a tak v roku 1834 dal spustiť na vodu jazera Neuchâtel prvý parník, ktorý aj sám ako kapitán kormidloval. Ako zanietený lodiar sa tiež zaujímal o možnosti, ako vodný živel skrotiť a podieľal sa na vypracovaní plánov na reguláciu jazier a riek v pohorí Jura, aby sa tak zabránilo každoročným záplavám. Koncom 30. rokov sa zasa nadchol pre výrobu hodvábu, na začiatok vysadil tritisíc stromov s priadkou morušovou, tento podnik však skončil katastrofou – kvôli búrke a následnej pliage v podobe ničivých cudzopasníkov. Po dobrodružstve s priadkou morušovou sa potom vrhol na výrobu asfaltu, ktorým pokrýval cesty až po Paríž. K zamestnancom sa správal príkladne, s citom a úctou: boli poistení proti nehodám, mali zadarmo lekára aj lieky a na brehu Neuchatelského jazera pre nich postavil domy známe ako „Suchard City“. Rád cestoval, dokonca ako 76-ročný sa vybral na polročnú cestu okolo sveta. Blízky Východ ho natoľko nadchol, že si dal na strechu postaviť minaret.
Franz Kafka: Stokrát požuvaj, raz prehltni!
Jeho jedinou vášňou, jedinou radosťou bolo písanie. Čítať jeho diela však znamená podľahnúť „kafkovčine“: tiesni, strachu a bezmennej strašidelnej hrôze. Ako keď stojíte pred dlhou chodbou s desiatkami zavretých dverí…
Spisovateľ sa nenávidel, ako vyzerá nahý, mal útlu, vyziabnutú postavu („Ja, chudý, slabý, tenký,“ napísal v liste otcovi), ale činil sa… Súdiac podľa jeho diela a na rozdiel od vžitej predstavy o Kafkovi ako ubolenom, skľúčenom, depresívnom a zúfalom človeku, ktorý hĺba o premene človeka a chrústa v zafajčených pražských kaviarňach, miloval dlhé prechádzky na čerstvom vzduchu, plával, vesloval, jazdil na koni, ba dokonca dennodenne cvičil pri otvorenom okne! Upútal ho tréningový program nórskeho cvičiteľa Jørgena Petera Müllera (v roku 1904 napísal úspešnú knihu Môj systém), podľa ktorého si naťahoval údy a spevňoval svalstvo. Pikantné na tom je, že Müller chcel systémom svojho cvičenia poukázať na dokonalosti nordickej rasy, takže Franz so svojím židovským pôvodom asi ťažko spĺňal jeho kritériá… Aj Max Brod vo svojich životopisných spomienkach podáva prekvapujúci popis svojho mladého priateľa z čias vysokoškolského štúdia: „Na prvý pohľad to bol mladý, zdravý človek, avšak podivne tichý, pozorujúci zdržanlivý…“ Kafka však mal o sebe iný obraz, keď raz Maxovi povedal: „Balzac mal palicu (rozumej vychádzkovú paličku, pozn. red.) s heslom: Zdolám každú prekážku – moje heslo by skôr bolo: Mňa zdolá každá prekážka.“ Napriek istej telesnej zdatnosti bol Kafka hypochonder, ktorý si sťažoval na všetko, vrátane permanentnej únavy, migrény, zlého spánku, zápchy a všadeprítomného hluku… Klasickej medicíne a lekárom nedôveroval, a tak sa utiekal k rôznym prírodným metódam liečby – bol striktný abstinent a pedantný vegetarián. Pri návšteve akvária v Berlíne sa takto prihovoril rybám: „Teraz sa už na vás môžem pokojne dívať, už vás nejem.“ Jeden z jeho kolegov v poisťovni spomínal, ako ho Kafka pokarhal, keď mu na tanieri zbadal chlieb s maslom. „Ako to len môžete jesť, taký tuk,“ zvolal, „najlepšia potravina je citrón…“Na istý čas podľahol aj módnej vlne zvanej„fletcherizmus“. Zakladateľ tejto „zdravej“ výživy, Američan Horace Fletcher, radil svojim nasledovníkom každé sústo potravy požuvať najmenej 32-krát (jedenkrát pre každý zub), alebo stokrát za minútu, až kým sa porcia potravy v ústach, zmiešaná so slinami, nezmení na tekutinu a celkom samovoľne nestečie dolu hrdlom (a prípadnú zvyšnú hmotu odporúčal vypľuť). S tuberkulózou Kafka bojoval sedem rokov, napokon musel na svoje prírodné metódy rezignovať a nastúpiť na liečbu do klasického sanatória. Kým mu to ešte zdravotný stav dovoľoval, chodil brigádničiť do Pomologického ústavu v pražskej Tróji, kde sa len tak zo záľuby učil vrúbľovať stromy, pracoval v sadoch a záhradách.
Helena Rubinstein: Krvavé steaky pre silu a vytrvalosť
„Pekná legenda je cennejšia, ako fádna skutočnosť,“ tvrdievala prvá self-made milionárka na margo svojho života. „Nie sú škaredé ženy, iba lenivé ženy,” tento výrok zasa rada používala v súvislosti so svojou prácou.
Chcela byť lekárka a keby mala pevnejšie nervy a takmer neomdlela pri prvej pitve, svet by prišiel o jednu z najpokrokovejších podnikateliek v kozmetickom priemysle. Niečo ale zo svojej vášne pre medicínu preniesla aj do kozmetiky. Jedine zdravá pleť môže byť krásna, hovorievala, preto veda a krása musia kráčať spolu ruka v ruke. Tiež však zvykla tvrdiť, že jedine štíhla žena pôsobí mlado, jedine štíhla žena sa dobre oblieka, jedine štíhla žena zostáva aktívna. Sama však nemohla ísť týmto tvrdeniam príkladom. Madame Rubinstein mala vždy pár kilogramov navyše, možno aj preto, že stále niečo cmúľala: kocky cukru, mätové cukríky, karamelky. Chutili jej poľské klobásky (a dobre vychladená poľská vodka) či bohato korenený steak, ktorého konzumáciu hájila tvrdením, že pri takom náročnom povolaní „potrebuje všetky svoje sily“. Niektoré ženy to však s diétnymi opatreniami značne preháňali – o tom sa Madame na vlastné oči presvedčila, keď pozvala na obed módnu redaktorku Irene Brin z talianskeho Harper’s Bazaaru. V reštaurácii Irene svojej hostiteľke vysvetlila, že kvôli tomu, aby bola štíhla ako prútik, sa živí len šupkami. A na veľký údiv čašníka si v drahom hoteli na predmestí Saint Honoré objednala šupku z vareného zemiaka, kôrku z kúska camembertu a šupky z jablka… Ako Helene pribúdali roky, tým viac sa guľatila. Vždy silno nalíčená a ovešaná výraznými šperkmi, náramkami, náhrdelníkmi, zvykla vyzerať ako vianočný stromček. Šperky boli jednoducho jej slabosť – až do konca života. Z malého toaletného kufríka, kde ich skrývala a prenášala pri každej ceste, si jej zamestnanci často robili vtipy, bol čosi ako nedostupná trinásta komnata Madame. „Niekoľko radov perál dokáže prežiariť aj tú najzažltnutejšiu pleť, náušnice vhodnej farby a príhodného tvaru dokážu rozjasniť farbu očí a dokonca dať tvári určitý charakter… Šperk je najlepší priateľ ženy, nielen svojou cenou, ale pretože jej dokáže dodať tú pravú ženskosť a osobitosť.“ Málokto však vedel, že mnohé jej cenné šperky mali „chromú kačicu“, ako im ona hovorila, teda svojho dvojníka. Boli „cestovné rubíny“ a „pravé rubíny“. Helene to ale neprekážalo, lebo ako sama hovorila: „Mám rada množstvo, nezaujíma ma, či sú pravé, alebo falošné.“
Simonetta Zalová
foto archív