Zuzana Šebová – Snáď už začínam životu ako-tak rozumieť

 

Od septembra ju môžu diváci opäť vidieť na jej domovskej scéne v divadle Gunagu, kde hrá skoro každý večer, ďalej hosťuje v troch tituloch v Štúdiu L+S a tento mesiac bude mať premiéru predstavenie Len si pospi, miláčik, kde hrá po boku Diany Mórovej, Jána Koleníka a Tomáša Maštalíra. S týmto predstavením budú herci kočovať po celom Slovensku. „No a v televízii pokračujeme v nakrúcaní ďalších dielov Hornej Dolnej, Kredencu a Inkognita, takže máme veselo a verím, že sa budú baviť aj diváci,“ hovorí Zuzana Šebová, aktuálny miláčik národa a držiteľka sošky OTO za najlepšiu herečku.

 

Raper Rytmus v jednom rozhovore vyhlásil, že každý úspešný umelec sa dostane na takú úroveň, že si potom môže robiť, čo chce. Súhlasíte?  

Herec si určite nemôže v žiadnom štádiu kariéry robiť, čo chce, možno tak Johnny Depp (smiech). Herec pracuje v kolektíve, takže sa musí prispôsobiť, ale zároveň na sebe pracovať aj individuálne, nejako to zosynchronizovať. Samozrejme, v určitom štádiu môžete povedať „toto robiť nechcem“, ale v žiadnom prípade sa nedá spoľahnúť na to, že keď sa ľudia bavili na predstavení včera, budú sa baviť aj dnes – len preto, že ste známy. Každý deň idete od nuly a musíte zabojovať a dokázať, že na to máte. My sa nemôžeme za nič skryť, musíme zakaždým odviesť stopercentný výkon, inak nás divák prekukne a „nechytí sa“.

 

Keby ste mali nejakému cudzincovi vysvetliť, „o čom točí“ dvojica Cuky a Luky, ako by ste na to šli?

Vysvetlila by som mu, že niekedy netreba až tak veľa pracovať, stačí vedieť, s kým sa stretávať, aby bolo na chleba a na kabelky (smiech). Ale tiež by som mu povedala, že Cuky a Luky sú zlaté, úprimné dievčatá a že ho rada s nimi zoznámim. A že po anglicky sa to vyslovuje „Kuky end Luky“.

 

Páči sa vám v krajine, v ktorej žijete?

Ja Slovensko milujem. Samozrejme, že ma niektoré veci rozčuľujú, najmä čo sa týka poriadku (hádzanie odpadkov mimo koša, bliakanie po sebe na úradoch a tiež by sme sa mohli aspoň trochu usmievať), ale žije sa mi tu dobre a nemohla by som žiť nikde inde. Veľmi ma baví cestovať, ale po čase už cítim, že potrebujem byť už doma. Páči sa mi, že máme štyri ročné obdobia, výbornú kuchyňu, krásnu prírodu a že je to tu všetko také maličké. Hrám v divadle Gunagu v úplnom centre Bratislavy a milujem cestičky, ktoré k nemu vedú. Ostatné veci ako politickú situáciu a aroganciu neriešim, lebo tam musí každý začať od seba.

 

Zuzka ŠebováKeď ste boli malá a ešte jedináčik – chceli ste súrodenca, alebo radšej psíka či mačičku? A aké to bolo, keď ste v jedenástich rokoch dostali sestričku?

Ja som si sestru doslova vyprosila. Veľmi som túžila po súrodencovi, aby som sa mala s kým hrať, len som to trochu nedomyslela. Neuvedomila som si totiž, že sa nenarodí hneď parťák, ale bábätko, takže som najprv musela chodiť kočíkovať, a to ma samú až tak nebavilo. Ale som šťastná, že mám sestru. Po psíkovi som zatúžila, až keď som začala bývať sama. Dnes mám Luika, ktorý je mojím najväčším parťákom a všade chodí so mnou.

 

Myslíte si, že už poznáte svoje miesto vo svete?

V prvom rade – som veľmi spokojný typ človeka. Nikdy som nemala príliš veľké sny alebo plány, nikdy som sa neumárala kvôli veciam, ktoré som nemohla mať. Len som chcela na sebe pracovať a verila som, že bude dobre. Momentálne som veľmi spokojná, mám krásny vzťah, zdravú rodinu a úžasnú prácu, ktorá ma nesmierne napĺňa. A tiež už dokážem sama seba ochrániť od vecí, ktoré na mňa až tak dobre nevplývali. Viem povedať nie a nedovoliť ľudom, aby na mňa hádzali svoje problémy. Som rada, že už mám 33 rokov a že už snáď začínam životu ako-tak rozumieť.

 

 Keď sa chcete na chvíľu zašiť do svojho vnútorného sveta, kam sa uchýlite?

Buď sa idem sama prejsť, alebo sa zachumlám do postele a spím. Alebo len tak „som“ a počúvam hudbu. Celkovo som typ človeka, ktorý potrebuje pokoj a ticho, takže si takéto momenty viem užiť.

 

V rôznych fázach života každý z nás bojuje s určitými predsudkami…

Veľmi dlho som si myslela, že ľudia by mali byť na seba len dobrí a chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, že človek pod tlakom okolia, nízkeho sebavedomia či zatrpknutosti dokáže porobiť všeličo… Ale naučilo ma to odpúšťať, naozaj asi platí, že všetko je na niečo dobré…

 

Sú Slováci a Česi spolu radi?

Toto neviem veľmi posúdiť, ale v lete sme párkrát hrali v Prahe a diváci reagovali fantasticky, tak si myslím, že s nami boli radi (smiech). V jednom predstavení dokonca hovorím po česky a oni to veľmi ocenili.

 

Ak by ste mali trochu bilancovať – s čím alebo kým už máte vo svojich Kristových rokoch bohaté skúsenosti?

Že by so svojou vlastnou existenciou? (smiech) Viem už trošku viac odhadnúť ľudí aj situáciu, nevrhám sa do všetkého strmhlav, viac premýšľam, kým s niečím súhlasím a viem už povedať nie… To je u mňa novinka!

 

Cítite sa dobre vo svojom tele? Hovorí sa, že tak ako človek nakladá so svojím telom, ovplyvňuje to aj jeho dušu.

Snažím sa žiť tak, aby mi bolo dobre, takže ak zistím, že ma niečo stresuje alebo rozrušuje, snažím sa tomu vyhýbať. Jednoducho, počúvam svoju dušu aj telo, čo mi našepkáva, lebo veď v prvom rade sa musíme starať o seba, aby sme boli v pohode a vyrovnaní, lebo len tak môžeme odovzdávať dobru energiu ďalej a byť prospešní aj pre iných. No a cvičiť necvičím, to priznávam bez mučenia (smiech).

 

(Celý článok si prečítajte v októbrovom MIAU)

 

Simonetta Zalová

foto Jozef Barinka