Václav Hrabě: Opitý sa nechtiac otrávil plynom
Texty piesní Vladimíra Mišíka patria k najkrajším básňam, aké si vieme na zhudobnenie predstaviť: „Láska je jako večernice / plující černou oblohou / Náš život / hoří jako svíce / a mrtví / milovat nemohou…“ Ich autor, básnik Václav Hrabě, sa však nedožil slávy ani za jeden verš, ktorý zložil. Zomrel skôr, ako stihol vydať svoju zbierku básní – nemal ešte ani 25 rokov, keď sa v spánku otrávil plynom. Stalo sa to vo februári 1965 – Hrabě chodil do postele nadránom, večery a noci trávieval v pražských kaviarňach a krčmách, pil lacný Modrý Portugal a fajčil jednu cigaretu za druhou. Aj v tú noc prišiel domov pripitý, okolo tretej nadránom. V bytíku, kam sa do kuchyne, kde mal provizórnu posteľ, chodil prakticky len vyspať, žila vo vedľajšej izbe básnikova bývalá manželka Oľga s ich malým synom a so svojím novým partnerom. Keď Hraběmu bola zima, prikuroval si plynovým sporákom. Tak pravdepodobne urobil aj v osudnú noc 5. februára, horák však zhasol a on sa otrávil oxidom uhoľnatým. Vraj mal v krvi dve promile alkoholu. Oficiálne šlo o tragickú nehodu, ale niektorí Hraběho fanúšikovia dodnes špekulujú, že mohla ísť o samovraždu.
A čo o nešťastnom mladom básnikovi, považovanom za predstaviteľa tzv. beat generation v povojnovom Československu, vieme okrem toho, že jeho texty (Blues pro bláznivou holku, Variace na renesanční téma) naspieval Vladimír Mišík, frontman legendárnej českej kapely ETC? Že študoval za učiteľa (aprobácia čeština – dejepis), že sa živil ako pomocný robotník, knihovník, vychovávateľ na internáte či osvetľovač v pražskom divadle Viola; že hrával na klarinet a saxofón v džezovej kapele Dixie 24, že sa dopoval fermetrazínom, vďaka ktorému prebdel celé noci, kedy nad preplneným popolníkom s kamarátmi debatoval o živote, blues a umení alebo skladal verše o láske, bolesti a smrti: „A kdybych už měl umřít / chci hvězdy na rakev / a trochu hnedé hlíny / hřejivé jako krev…“
Posledná cesta Jiřího Wolkra
Aj Jiří Wolker, autor medzi stredoškolákmi preslávenej Balady o očích topičových, si zo života ukrojil sotva tretinu. Kým Hrabě zomrel náhle, ako keď zhasne plameň sviece, Wolker, dlhé roky chorý na tuberkulózu, mal dosť času, aby sa na smrť pripravil. A urobil to tak dôkladne, že si 36 dní pred svojím koncom napísal vlastný epitaf: „Zde leží Jiří Wolker / básník, jenž miloval svět / a pro spravedlnost jeho šel se bít / dřív než moh srdce k boji vytasit / zemřel, mlád dvacetčtyři let.“ Posledný polrok svojho života sa Jiří Wolker intenzívne liečil na tuberkulózu v sanatóriu v Tatranskej Polianke. Ale vtedajšie metódy pripomínali skôr mučenie, ako liečenie. Pacienti spávali v silných mrazoch pri otvorených oknách, cez deň zasa povinne dýchali ľadový tatranský vzduch, ležiac vonku pozakrývaní dekami aj niekoľko hodín. Keď sa mladému Jiřímu v novembri 1923 priťažilo, pricestovala za ním do sanatória matka, osud syna však zvrátiť nedokázala. Chlapec, ktorý medzitým dostal tuberkulózny zápal mozgových blán, túžil zomrieť doma, v Prostějove. Deň pred Silvestrom začala Jiřího tristná cesta. Mladíka na ležadle naložili do batožinového vozňa, lebo v chvate sa to nepodarilo vybaviť inak, vonku zúrila treskúca zima, kvôli závejom vlak meškal a v mestečku Bohumín museli všetci cestujúci, vrátane umierajúceho básnika, ktorého vyniesli na lôžku, vystúpiť z vozňov a počkať na nástupišti, kým sa podarilo očistiť zaviate koľaje. Po strastiplnej ceste Jiří žil ešte necelé tri dni. Zomrel 3. januára, doma, ako si to prial.
Bertha Benz: Mala guráž aj za svojho muža
Ktovie, akoby skončil jej manžel i jeho vynález, keby Bertha nemala guráž a nevydala sa na diaľkovú jazdu v samohybnom voze, ktorý skonštruoval jej muž Karl. Ak teda Karla Benza považujeme za priekopníka v automobilizme, 39-ročnej Berthe Benz právom patrí hrdý titul prvej vodičky na svete (a toto prvenstvo drží bez ohľadu na pohlavie). Bertha bola vôbec to najlepšie, čo mohlo Karla Benza v živote postretnúť. Mladá žena presvedčila otca, aby jej ešte pred svadbou vyplatil veno a ním pomohla svojmu snúbencovi z finančných ťažkostí a zachránila ho pred bankrotom. Karl bol roky zavretý v dielni, kde vyvíjal motorový koč, ktorý by neťahali kone, ale sám by sa valil vpred. Bola svedkom desiatok skúšobných jázd, ktoré Karl s ním podnikol. Veľa rozruchu však nenarobili, lebo trojkolesový tátoš zvyčajne zasipel a skapal, tu a tam sa pridala nejaká chybička a prizerajúci dav si ťukal na čelo: kone sú predsa len kone, iba blázon by sa zaujímal o tento divotvorný stroj a ešte aj uvažoval o jeho kúpe! Benz striedavo zúril a zúfal, až Bertha, pre pokoj v rodine, vymyslela riskantný plán: 5. augusta 1888 skoro ráno, kým Karl ešte spal, tajne ubzikla z domu a nasadla na mužovu trojkolku, nechajúc na stole odkaz, že ide navštíviť rodičov. Necestovala však sama, jej synovia, štrnásťročný Richard a pätnásťročný Eugen nenechali mamu v kaši a na 106-kilometrovej ceste jej robili spoločnosť. Bez ich pomoci by Bertha, ktorá o ovládaní vozidla nemala ani šajn, iba ťažko uspela. Na ceste im voz niekoľkokrát skapal, do kopca ho museli takmer tlačiť a keď im došlo palivo, vykúpili celú lekáreň vo Wieslochu (inde sa vtedy benzín, či presnejšie ligroín, nedal kúpiť). Legenda hovorí, že upchatý karburátor Bertha vyčistila ihlicou z klobúka a poradila si aj s pokazenými brzdami, ktoré jej opravil istý krajčír. Karl namiesto toho, aby sa o svoju rodinu strachoval, sedel doma a zúril. No, buďme k nemu milosrdní: strachoval sa a zúril. Neskôr však manželkine zásluhy na spropagovaní samohybného vozidla uznal, keď vyhlásil: „Bertha bola odvážnejšia, ako ja“. Odvtedy už nik nezapochyboval, že z vynálezu Karla Benza sa predsa len vykľuje čosi užitočné, čo stojí za pozornosť.
Mary W. Shelley: Manželský trojuholník s nevlastnou sestrou
Jeho meno nájdete v každej učebnici anglickej literatúry. Nesmrteľný básnik, oslavovaný za veršované diela ako Child Haroldova púť či Oslobodený Prometheus… Percy Bysshe Shelley mal aristokratický pôvod, ale pohŕdal ním, pohŕdal majetkom, peniazmi, hmotnými statkami, manželstvom, vernosťou, bohom… Bol rodený burič, ateista na pohľadanie (dokonca na túto tému spísal pamflet Nevyhnutnosť ateizmu), revolucionár, exaltovaný rečník s plamenným prejavom, ktorý roztápal… ženské srdcia. Keď sa do seba zamilovali, Mary, osvietená dcéra feministickej spisovateľky Mary Wollstonecraftovej (zomrela krátko po pôrode) mala 17 a Percy 22. Bol ženatý, mal dieťa a ďalšie bolo na ceste. Nečudo, že Maryin otec sa postavil zásadne proti tejto známosti. A tak sa zamilovaný pár jednej noci vychytil a ušiel z domu. Keď sa po šiestich týždňoch putovania po Francúzsku vrátili domov, Mary už bola tehotná. Práve vtedy Harriet, básnikova zákonitá manželka, porodila ich druhého syna a Percy od samej radosti rojčil, že budú všetci žiť spolu a vôbec by mu nevadilo deliť sa o svoje ženy aj s inými mužmi. Preč so skostnatenou morálkou a nezmyselnými tradíciami, nech žije sloboda a nezávislosť! Sloboda a nezávislosť, ktoré sa pozdávali akurát tak ich trubadúrovi, si však v zmätočnom klbku vzťahov „kto s kým“ začali vyberať krutú daň: Percy odvrhol Harriet a keď ho prosila, aby sa vrátil domov, básnik sa urazil, vraj že od nej čakal viac pochopenia! („Mne predsa nemôžeš vyčítať, že si nedokázala zaplniť moje srdce dostatočnou vášňou!“ napísal jej v liste) Krátko nato sa 21-ročná Harriet utopila v jazierku Serpentine v Hyde Parku. Ďalšia obalamutená dievčina, čo skončila svoj život samovraždou, bola Fanny. Maryina staršia nevlastná sestra sa zamilovala do Shelleyho, ten ju zviedol, obral o poctivosť a… stratil záujem. 22-ročná Fanny sa otrávila laudanom. Tretia z háremu, Claire (Maryina nevlastná sestra, ale z otcovej strany), počala nemanželské dieťa s lordom Byronom, ten ju ale nechcel, a tak vraj spávala so Shelleym… Výsledkom ich vzťahu bola údajne dcéra Elena, ktorú dal Shelley do sirotinca, kde ako poldruharočná zomrela. Mary vytrvala pri Shelleym a vydala sa za neho. Otehotnela štyrikrát, o tri deti prišla, dcérka jej zomrela, keď ju Shelley prinútil, aby vo vražedných horúčavách aj s dieťaťom pricestovala za ním do Benátok. Vtedy sa ale v Mary niečo zlomilo. Strata troch detí a vyčerpávajúci život s básnikom, ktorý k tvorbe potreboval neustály chaos, nebezpečenstvo, vzrušenie, vrátane sústavného nedostatku peňazí, viedli k tomu, že na svojho muža prestala pozerať ako na svätý obrázok. Jej láska k nemu ochladla, on sám to však ledva postrehol, keďže si už vyhliadol novú obeť: manželku svojho priateľa, toho istého, s ktorým sa napokon v hrozivej búrke utopil po tom, čo na Ženevskom jazere išla ku dnu ich plachetnica Ariel. Mary mala 25 rokov, keď sa stala vdovou… Nikdy viac sa nevydala a hoci počas svojho života napísala niekoľko kníh, žiadny neprekonal jej román Frankenstein.
Rodná matka Frankensteina
Stretli sa na brehu Ženevského jazera: Percy, Mary, Claire, lord Byron a jeho priateľ lekár. Počasie im neprialo, vonku bolo mizerne, akoby sa všetci čerti ženili, a tak si v jednu búrkovú noc spoločnosť začala rozprávať duchárske historky, ktoré mali dostať aj písanú podobu. Jediný, kto dostál svojej úlohe v plnej miere, bola 19-ročná Mary. Ako motto pre svoj príbeh si zvolila citát od Johna Miltona: „Prosil som ťa, stvoriteľ môj, aby si ma z hliny sformoval na človeka? Aby si ma vytiahol z temnoty?“So strašidelným príbehom o umelom netvorovi, ktorý dostal meno po svojom stvoriteľovi, jej podľa viacerých zdrojov výdatne pomáhal sám Shelley. Či už to pravda je, alebo nie, dejiny literatúry v prípade knihy „Frankenstein, novodobý Prometheus“ udávajú meno iba jedného autora: Mary W. Shelley.
Simonetta Zalová
foto archív