Sľubnú kariéru vymenili za…

 

Mali rozbehnutú kariéru s múdro znejúcimi názvami profesií, za ktorými človek hmlisto tuší niečo dôležité, seriózne, výnosné i prínosné. Roky neúnavne plávali po prúde, až si uvedomili, že im to prestáva dávať zmysel. Brehy ohraničujúce náplň ich práce boli zrazu úzke, voda v kariérnej vlne príliš chladná a vzdialená od toho, kam ich vábilo srdcové GPS. Nechýbala im však odvaha svižne vyskočiť z kŕčovitého toku a s pôžitkom sa vrhnúť do neprebádaných vôd. Na miesta, kam intuitívne patria.

 

 

real8

Lucia Rosiarová (32)

Projekt: Mamulo – tvorba spoločenských hier so špecifickými témami ako tehotenstvo, pôrod alebo biblické príbehy aj pre „necirkevníkov“.

Zrod: V roku 2015 v Košiciach.

Než našla svoj hlas: Pracovala ako senior audit konzultant pre medzinárodnú spoločnosť, patriacu do tzv. Veľkej štvorky.

 

Pôvodný plán: Po skončení ekonomickej vysokej školy som sa presťahovala do Prahy, kde som začala pôsobiť v personálnej agentúre, neskôr som nastúpila na oddelenie finančného auditu v medzinárodnej spoločnosti. Pre čerstvého absolventa je to splnenie sna a nezaplatiteľná skúsenosť – lepší štart kariéry pre slobodného mladého človeka si viem len ťažko predstaviť. Veľa som cestovala po Česku aj Slovensku, chodila na medzinárodné školenia, spoznávala nových ľudí. Musela som sa rýchlo učiť a pracovať často po nociach. Po roku som sa nechala preložiť na pobočku v Košiciach, nakoľko môj už terajší manžel sa chcel vrátiť z Prahy bližšie k rodine, pracovné tempo a štýl práce sa však nezmenili.

 

Bod zlomu: Po troch rokoch v audite sa narodil náš prvý syn a ja som odišla na materskú dovolenku. Keď som posledný deň v práci odovzdávala notebook, mala som pocit, že mi odťali ruku a nevedela som si predstaviť, aké to môže byť nepracovať. Po narodení syna sa však všetko zmenilo a materstvo som si veľmi užívala. Po roku sme k synovi našli opatrovateľku a vrátila som sa do práce. V tom čase som ho ešte dojčila, každý deň som letela z práce domov a mala ho na sebe skôr, ako som sa stihla vyzuť, bolo to aj fyzicky náročné. Po roku som otehotnela znova a zostala rok doma – už s dvoma chlapcami. Návrat do práce po druhej materskej bol pre mňa skutočne veľkým trápením. Už po prvej materskej mi prišlo nezmyselné robiť excelovské tabuľky celý deň, pričom moje dieťa sa hrá s cudzou pani. Stále som zápasila s tým, že čas strávený v práci mi nedáva zmysel a ide len o mrhanie energie. Začala som rozmýšľať, aká práca má vlastne zmysel a môže priniesť skutočnú hodnotu pre človeka. Potom mi naplánovali služobnú cestu na deň, keď mal môj syn vianočné vystúpenie v škôlke a vtedy som si povedala, že stačilo.

 

collage-knihy

Vlastnou cestou: Nikdy som nebola tvorivá, nápad vymýšľať spoločenské hry prišiel ani neviem odkiaľ – jednoducho sa unavil a sadol si na mňa. A veľmi sa mi zapáčil. Na tehotenstvo som sa tiež nikdy špecificky nesústredila, hry s takouto témou však neexistujú nikde na svete. Najprv vznikla vedomostná hra, ktorá obsahuje 520 otázok a odpovedí o tehotenstve a pôrode a neskôr zábavná verzia, kde hráči musia prekonať rôzne nástrahy tehotenstva, kým sa dočkajú vytúženého potomka. Obdobie tvorby bolo pre mňa úžasné – cez deň som sa venovala synovi a po večeroch vymýšľala rôzne pravidlá a googlila otázky a odpovede do vedomostných hier. Sestry mi korigovali texty a grafička krásne kreslila. Celé to bolo veľmi impulzívne, intuitívne, nenaplánované a absolútne nepremyslené. Konečne som ale mala pocit, že tvorím niečo, čo dáva zmysel, čo poteší a ostane pre budúce generácie. Problémy nastali, keď som začala zháňať výrobcu hier. Napísala som asi 40 tlačiarňam na východnom Slovensku, no väčšina mi ani neodpísala, potom som náhodou narazila na mladého zamestnanca jednej košickej tlačiarne, ktorý síce nemal s podobnými vecami žiadnu skúsenosť, ale poňal to ako svoj projekt. Veril hrám rovnako ako ja a vyrobil prvé vydanie v super kvalite. Krabice s hrami som mala uložené vo všetkých skriniach a pod posteľou v našom mini byte. Faktúry mi pečiatkovali deti a boli šťastné, že aj ony pracujú pre našu firmu.

 

 

 

real6

Katalin Papp Vargha (28)

Projekt: Chocomaze – ručne robené čokolády na mieru.

Zrod: V roku 2012 v Komárne.

Než našla svoj hlas: Pôsobila ako expertka na medzinárodné vzťahy a projektová asistentka pre EU projekty.

 

Pôvodný plán: Študovala som medzinárodné vzťahy, hoci v hre bol aj interiérový dizajn. V roku 2007 som mesiac strávila v Bruseli ako stážistka v Európskom parlamente. Vtedy som ešte plánovala zostať v blízkosti politiky, ale rýchlo som si uvedomila, že táto scéna nie je pre moju povahu ideálna. Po návrate domov som pracovala ako asistentka zástupcu generálnej riaditeľky v banke, čo bola práca ako z filmu Diabol nosí Pradu. V roku 2011 som sa presťahovala do Budapešti, kde som pracovala v ústave Maďarskej akadémie vied ako projektová asistentka až do rozhodného okamihu.

 

Bod zlomu: Do Bruselu som sa vrátila hneď v roku 2008 na výmenný študijný pobyt, len aby som mohla žiť v meste, ktoré som si tak obľúbila. V škole sme dostali úlohu zostaviť marketingový plán pre miestnu rodinnú čokoládovňu – vtedy som prvýkrát videla, ako sa s čokoládou pracuje. Fascinovalo ma to, ale nápad otvoriť si vlastnú čokoládovňu prišiel až neskôr. Keď som začala pracovať v Budapešti, zistila som, že ani miesto, ani práca nie sú pre mňa – celý deň som sedela pred počítačom, nešla som na prechádzku ani kvôli obedu. Cítila som, že niečo musím urobiť, lebo to nie som ja. Každé ráno som začínala čítaním novín a raz som v nich natrafila na príbeh o človeku, ktorý nechal svoju prácu a začal podnikať v úplne odlišnom odvetví. Hneď som si spomenula na Brusel a čokoládu… Bolo to úplne spontánne rozhodnutie. Po práci som prišla domov a manželovi oznámila, že si otvorím vlastnú čokoládovňu. A on povedal: „Dobre.“

 

real5

Vlastnou cestou: Nikdy som si nemyslela, že raz budem podnikať. Moja mama sa podnikaniu venovala vyše 20 rokov a vždy ma od neho chránila. Čokoládu som najprv začala variť doma. Kúpila som si formy na tabuľkovú čokoládu aj bonboniéry, čítala som blogy a knihy, celý deň, dokonca aj v práci, som sa zaoberala firmou – môj úbohý šéf o tom našťastie vôbec nič nevedel. Skúšala som rôzne techniky, ale vždy mi niečo nevyšlo. Uvedomila som si, že k profesionálnemu produktu potrebujem niečo viac. Odletela som do Bruselu, aby som si urobila kurz na Akadémii čokolády pod vedením jedného z najuznávanejších chocolatierov. Postupne sme vytvárali aj vizuál značky, hľadala som miesto na zriadenie výrobne, vybavovala povolenia od hygieny a veteriny. Trvalo to skoro pol roka, takmer som to už vzdala, ale všetko dobre dopadlo. Na začiatku som všetko robila sama, ani som nemala čas na nejakú reklamu, napriek tomu som skoro celú rodinu zakrátko musela poslať na skúšku odbornej spôsobilosti, aby mi mohli cez vianočnú sezónu pomáhať – sama by som inak nestíhala.

 

 

 

real1

Katarína Akáčová Hudecová (28)

Projekt: CirKus-Kus, prvá slovenská škola nového cirkusu, pohybu, kreativity a rozvoja zručností.

Zrod: V roku 2013 v Bratislave.

Než našla svoj hlas: Pracovala ako produktová manažérka v softvérovej firme.

 

Pôvodný plán: Môj pôvodný plán bol rozbehnúť si vlastný IT startup. Pre túto sľubnú kariéru ma pripravovalo štúdium na Fakulte informatiky v Brne, aj moja prvá práca „produkťáčky“ v IT firme. IT je lákavá a veľmi trendová oblasť a poskytuje úžasné možnosti. No vyskytol sa jeden háčik – som totiž odjakživa duša kreatívna a akčná. Ako tínedžerka som vymýšľala vlastné „projekty“, písala som knihu s vlastnými ilustráciami, založila si kapelu, jazdila na skejte, hrala sa počítačové hry, kreslila fan arty, šila si kostýmy, zostavovala cvičebný plán… Súbežne s IT som začala študovať aj manažment v kultúre. Páčil sa mi kontakt s ľuďmi, tvorenie hmatateľných a reálnych vecí, neustále posúvanie sa vpred a neobmedzené možnosti umenia. A toto všetko mi v niekedy až zbytočne sterilnom a prevažne mužskom svete informačných technológií chýbalo.

 

real

 

Bod zlomu: Rozhodnutie opustiť štýlový svet aplikácií, tech konferencií a skype mítingov nemôže prísť zo dňa na deň, bol to asi polročný proces. Na začiatku roku 2014 som naraz žila v troch svetoch. Jedným bol svet univerzity, skvelých tímových projektov, ale aj zbytočných poučiek. Druhým svet IT, inšpiratívnych konferencií, no tiež zmiešaného pocitu zo skutočného úžitku produktu. A tretím – svet nového cirkusu, absolútne neistej budúcnosti, no zato veselých detí a usmiatych rodičov. To bol pre mňa svet skutočných výsledkov práce. Počas toho polroka som mohla porovnávať svoje pocity, a tak sa stalo, že pocit nadšenia z IT postupne slabol, no pocit nadšenia z nového cirkusu stále rástol.

 

 

 

Vlastnou cestou: Keď som v roku 2012 dobrovoľníčila ako „manažér pre všetko“ v Divadle na zastávke, prišla za mnou bábkoherečka Hela Škovierová s nápadom napísať grantový projekt na cirkusové workshopy pre deti. Hela okrem štúdia na VŠMU absolvovala stáže po Európe, kde trénovala vzdušnú akrobaciu a rok pôsobila ako asistentka trénera v estónskej škole nového cirkusu Folie. Vo svojej vášni chcela pokračovať aj na Slovensku. Projekty, to bola moja parketa, no o cirkusových tréningoch som nevedela vôbec nič – u nás nič také neexistovalo. Netušila som, čo vlastne s tými deťmi chcú tréneri robiť a ako to má celé vyzerať. Projekt som však dala dokopy a prešiel. Nakúpili sme žinenky, loptičky, tanieriky, hula hoopy a začali.

 

 

real4

Nina Jassingerová (53)

Projekt: Naja (donedávna Ananda) – poradenstvo a tréningy pri zmene životného štýlu a v krízových situáciách prostredníctvom práce s telom a mysľou (práca s dychom, emóciami, mindfulness, shiatsu, zvukové masáže s gongami).

Vznik: V roku 2000 v Bratislave.

Než našla svoj hlas: Venovala sa umeleckej kritike, publicistke a redaktorskej činnosti.

 

Pôvodný plán: Vzhľadom na komunistický režim, v ktorom som vyrastala, som si nerobila veľké nádeje, okrem tej, že sa mi možno raz podarí emigrovať. Samozrejme, sny typu „keby bolo keby“ som usilovne pestovala – chcela som byť psychiatričkou, režisérkou, spisovateľkou a keby som bola bohatá, tak mecenáškou. Najviac som inklinovala k vede, takže kombinácia, ktorú náhodou vtedy otvárali – interdisciplinárne štúdium umenovedy, psychológie a filozofie (samozrejme vtedy marxisticko-leninskej) – napokon zvíťazila. Predpoklady (zlé) boli naplnené viac ako vrchovato, no vďaka faktu, že som mohla čítať nemecky, anglicky a francúzsky, vytvárala som si paralelne ešte vlastné štúdium. Pomerne idealisticky som sa potom vybrala na púť za zamestnaním do psychiatrických zariadení, kde som túžila po arteterapii, ktorá by navyše prekračovala rámec výtvarna smerom k pohybu, keďže som sa venovala aj fyzickému divadlu. Iste, blúzniť vtedy o prepojení terapie a umenia zo mňa robilo skôr kandidátku na pacienta než zamestnanca v zdravotných zariadeniach. Uspokojila som sa so zašivákom zvaným Ústav umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie, kde som pre potreby šuplíkov písala „umelecké kritiky“. Po dvoch rokoch sa stal zázrak (november 1989) a náhodne, na ulici, prišla ponuka písať pre časopis Kultúrny život. To na celé 90. roky určilo moju publicistickú a redaktorskú „kariéru“. Hoci som to od začiatku považovala za akúsi odbočku, bola to pre mňa druhá vysoká škola – umožnila mi stretnúť ľudí, od ktorých som sa veľa naučila a od ktorých stálo za to učiť sa.

 

Bod zlomu: Po šiestich rokoch som vyhorela, čo som si ani neuvedomila, len telo mi to začalo dávať dosť výrazne najavo. Práve vyhorenie mi pripomenulo, že toto bola odbočka, že som pôvodne chcela niečo iné. Navyše, plíživo sa blížil aj písací blok… Prázdny papier, či neskôr biela obrazovka v počítači, ma začínali desiť, postupne sa každá veta stávala utrpením a nedosiahnuteľnou métou. Samozrejme, aj mediálne prostredie sa menilo, ale v zásade som bola „prežratá“ informáciami, začalo ma dusiť to, ako je všetkého – hlavne popísaného a recyklovaného – veľa, vedomie nezmyselnosti toho počínania. Spočiatku ma neťahalo nič nikam, snažila som sa v podstate neumrieť. Fyzicky a zdravotne som sa stále viac cítila ako troska, úplne bez energie. A opäť na ulici som stretla kolegu, ktorý ma poslal na seminár k Ide Kelarovej. Absolvovala som desať veľmi experimentálnych dní, ktoré nesmierne pozitívne otriasli mojím svetom. Tam som objavila, že to skutočne existuje: že sa dá pracovať so psychikou cez telo – prostredníctvom pohybu, tanca, divadelných techník a cvičení.

 

real3

Vlastnou cestou: Nasledujúcich 11 rokov som strávila štúdiom 5 rytmov Gabrielle Roth kade-tade po Európe. Prvých 5 – 6 rokov to bola moja vlastná terapia, neskôr som si ešte urobila facilitátorský TranceDance tréning, čo je ďalšia forma práce v pohybe a tanci. Celkom sa mi vyjasnilo, akým smerom chcem pokračovať ďalej a aj to, že sa jednoducho musím odhodlať ku zmene, lebo čím dlhšie by som to odsúvala, tým by to bolo ťažšie. Po návrate som sa ešte prihlásila na rekvalifikačné kurzy shiatsu a na homeopatickú školu. To druhé už ani neviem, ako mi napadlo, dnes mi to nepripadá ako najlepšie rozhodnutie. Efektívne sa mi zdalo počúvanie klienta, spoločné sledovanie nití jeho života a ich rozplietanie. Veľa ľudí má buď predsudky alebo sa hanbia u psychológa alebo psychiatra, ale keď prídu do „alternatívneho“ priestoru, uvoľnia sa a napredujú rýchlejšie. Spočiatku som svoje činnosti viac diverzifikovala, aby som videla, čo z toho bude nosné a na čo vlastne mám či nemám. Dnes sa zameriavam na to, s čím človek ku mne príde a podľa toho volím prostriedky – cez rozhovory, cez telo a meditačné a relaxačné techniky (mindfulness). Schopnosť hlboko sa uvoľniť a spomaliť považujem za najdôležitejší predpoklad pre dosiahnutie zmeny – uzdravovania, rozhodovania a posunu v živote.

 

Zuzana Zimmermannová

foto Jozef Barinka

 

Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2016)