Šediny na hlave sú len tým, čo vidno navonok. Vo vnútri sivovlasých žien sa ale odohráva oveľa väčšia zmena! Zbavia sa farby, no objavia novú slobodu, odvahu a nadšenie.
Romana Koppová (41)
„Deväťdesiat percent ľudí si myslí, že farba mojich vlasov je zo salónu. Vtedy sa len usmejem a vychutnám si šok, keď im oznámim, že sú to moje vlasy.“
Začiatok príbehu: Prvý šedivý vlas na mojej hlave objavila mamina údajne, už keď som mala rok! Možno to bola nejaká predzvesť toho, čo ma čaká. Mala som ich zopár aj ako dieťa a vždy, keď sa nejaký ukázal, vytrhli sme ho. S príchodom puberty, kedy sa veľa experimentuje s farbou vlasov, som túto tému absolútne nevnímala a vlasy som si farbila pre radosť, pre pocit, že sa k niečomu asi vyjadrujem a kvôli pocitu, že sa odlišujem. Vlastne som postupne prešla z farbenia pre radosť k farbeniu z povinnosti. Moje vlasy boli šedivé priskoro, čo podľa spoločenských štandardov nebolo v poriadku, alebo sa spájalo skôr s dôchodcovským vekom. Lenže na to som sa ešte necítila. Nechcela som, aby sa o mojich šedivých vlasoch vedelo, a už vôbec som nemala v pláne chváliť sa nimi. A tak som ich farbila každé 2 – 3 týždne doma farbou z drogérky a príležitostne u kaderníčky.
Rozhodnutie: Farbenie mi dávalo čoraz menší zmysel. Celý proces sa mi zdal otravný, rátala som dni, kedy si vlasy zafarbiť napríklad na nejakú spoločenskú udalosť a odrasty som prekrývala sprejmi na korienky. Zväzovalo mi to ruky. Začala som teda googliť, či tam vonku nenájdem ženy, čo sa na farbenie vykašľali a vyzerajú pritom dobre. Mohli by? Čo som objavila, ma neskonale potešilo! Tie ženy totálne žiarili! Mali povestný „glow“ a porovnania „pred a po“ boli ohromné. Ešte viac ma prekvapilo, že šlo o mladé ženy, niektoré mladšie než ja. Sebavedomé, šťastné. Na Instagrame tvoria celú komunitu, a tá sa stala mojou studňou inšpirácie, podpory a motivácie.
Mama ma viedla vždy ku starostlivosti o seba, k sebaláske a k tomu, aby som bola prioritne sama so sebou šťastná a spokojná. Vždy sa o seba starala a nikdy sa netrápila tým, čo si o nej pomyslia iní. Keď som sa rozhodla, že si prestanem farbiť vlasy, asi nebola fanúšikom tejto myšlienky, ale verila mi a nikdy moje rozhodnutie nekritizovala. Dnes moje vlasy miluje. Najbližšie okolie ma totálne prekvapilo a podporovalo, muž ma dokonca povzbudzoval až tak, že navrhol, aby som vlasy hneď na začiatku odstrihla nakrátko! Rozhodnutie padlo pred firemnou akciou v januári 2020, vtedy som sa farbila poslednýkrát. Mala som 39. Sama so sebou som sa dohodla, že túto premenu dokončím a súdiť budem až vtedy, keď bude hotová. Vlasy sa predsa vždy dajú zafarbiť späť a sloboda je na tomto celom procese to najkrajšie. Možnosť rozhodnúť sa. Osobne som sa stretla len s jediným hejterom, ktorý mi naložil za všetkých: Budeš vyzerať otrasne! Na sedemdesiat! Robíš si srandu?! To už si fakt taká stará?! Totálny výsmech. Bola som vtedy vo fáze, keď bol môj odrast evidentný a už to nebolo len také „Asi si zabudla dofarbiť korienky…“. Najviac ma ale nahnevalo, že sa ma to hlboko dotklo. Napriek tomu, že som mala pred sebou jasný plán a celému procesu som verila.
Z kačiatka na labuť za pár mesiacov: Pôvodná farba mojich vlasov je tmavá hnedá až čierna, odrasty teda vyslovene žiarili. Rozhodla som sa prechod medzi kontrastnými farbami zmierniť a bolo to jediné rozhodnutie, ktoré som neskôr oľutovala. Vlasy som niekoľkokrát zosvetľovala, až ostali úplne zničené a vo farbe otrasnej blond. Ak by som ich nezasvetľovala a netónovala, celý proces by bol oveľa rýchlejší a ak by som prekonala úvodný šok z toho, aké svetlé sú moje odrasty, mala by som to najkrajšie a najštýlovejšie „grombre“, ktoré dodnes tak obdivujem na iných ženách.
Celá premena napokon trvala 15 mesiacov. Vonku zúrili kovidové lockdowny, ja som zničené vlasy pravidelne strihala a chémiu v podobe farby som vymenila za top starostlivosť, ktorá mi v podstate zostala dodnes. Farbu vystriedali pravidelné hĺbkové kúry, kondicionéry, oleje a masky. Posledného milimetra farby som sa zbavila v septembri 2021 a svoje nové vlasy som od prvej minúty milovala. Niektoré ženy tvrdia, že si na svoj odraz v zrkadle po takejto premene potrebujú zvyknúť, ja som ale nepotrebovala ani minútu.
Tatiana Šándorová (50)
„Inšpirovala som moju mamu, ktorá si po viac ako dvoch rokoch od môjho rozhodnutia necháva odrastať svoje farbené vlasy.“
Začiatok príbehu: Prvý šedivý vlas som objavila, keď som mala sedemnásť rokov. Máme to v rodine – môj otec mal šedivé sluchy, odkedy si ho pamätám. Myslím, že som bola na ten šedivý vlas celkom hrdá. Bolo to niečo iné, nové. Vlasy som si začala farbiť počas vysokoškolského štúdia. Nie však kvôli šedivým vlasom, skôr som si chcela zažiť inú farbu. Moje tmavohnedé gaštanové vlasy sa mi zdali príliš obyčajné. Istý čas som dokonca mala červené pramene. Prvé šedivé vlasy sa začali objavovať možno pred 12 – 15 rokmi. Vtedy už boli návštevy kaderníčky veľmi pravidelné – každých šesť, neskôr každých päť týždňov. Nepáčil sa mi kontrast medzi svetlými, šedivými korienkami a tmavými vlasmi, pripadala som si neupravene a bola som z toho nervózna.
Rozhodnutie: V Pezinku, kde bývam, začala som stretávať ženu pred päťdesiatkou, ktorá mala dlhé vlasy – dve tretiny biele a z jednej tretiny odrastajúce, farbené. Úplne ma to fascinovalo, dovtedy som sivé vlasy na takej mladej žene nevidela. Tušila som, že i ja už mám dobre „našliapnuté“ na sivé vlasy – moje takmer biele odrasty sa neomylne ukazovali svetu po troch týždňoch od zafarbenia. No trvalo mi rok, kým som sa rozhodla, že si prestanem farbiť vlasy. Bola som zvedavá, ako budem vyzerať, aké sú vlastne moje pravé vlasy, kto som pod tým farebným nánosom. Na moje odrastajúce vlasy reagovalo okolie zvyčajne podporne a pozitívne. Väčšinou to boli reakcie vyjadrujúce obdiv, že som odvážna. Pamätám si iba dve „nepozitívne“ reakcie – môj otec bol zmätený z faktu, že má už šedivejúcu dcéru, moje rozhodnutie ho veľmi prekvapilo. Druhou reakciou bol hejt známeho, či nemám peniaze na kaderníčku. Nechcelo sa mi nič vysvetľovať, len som si v duchu povedala, že „veď o rok uvidíš, čo z toho bude“. Takéto reakcie však vo mne vzbudzovali vzdor a chuť just vytrvať a vydržať.
Z kačiatka na labuť za pár mesiacov: Polodlhé vlasy po plecia som si nechala ostrihať. Radikálne. Na krátko. Už po dvoch mesiacoch bolo jasné, že sa so mnou niečo deje – dvojcentimetrový odrast sa nedal prehliadnuť. Bola som veľmi zvedavá, aké sú moje „naozajstné“ vlasy, nevedela som sa dočkať, kedy budem môcť vidieť ich skutočnú farbu. Bola som však veľmi prekvapená, a tak trochu aj sklamaná, keď sa mi okolo tváre začali objavovať úplne biele vlasy. Takto som si to nepredstavovala. Túžila som po strieborných, nie bielych vlasoch. Doma som však mala veľkú podporu – vraj to vyzerá veľmi dobre, a aj to bol jeden z dôvodov nevzdať sa, pokračovať v procese. Krátky účes bolo nutné opakovane „obnovovať“, a tak sa pomer farbených a šedivých vlasov postupne menil. Na toto obdobie budem mať navždy spomienku, pretože práve vo fáze 50:50 sme oslavovali dcérine okrúhle narodeniny. Chvíľu som váhala, či ma táto udalosť „nezlomí“ a vlasy si opäť nezafarbím, ale zrejme zvíťazila moje rebelské Ja, také to „a just nie“. Občas ma dokonca bavilo pozorovať reakcie ľudí na môj dvojfarebný účes a pravdou je, že takmer vždy boli ohlasy na moje odrastajúce vlasy pozitívne. Ku strieborným vlasom som sa dopracovala po necelom roku. Ostrihať som sa dala v auguste 2019 a začiatkom leta 2020 som mala síce krátke, ale úplne strieborné vlasy. Netušila som, že na šedivé vlasy existuje špeciálna vlasová kozmetika – šampón som objavila náhodou na dovolenke, keď sa mi minulo cestovné balenie a kondicionér mi darovala priateľka kaderníčka, ktorej sa moja premena veľmi páčila.
Petra Bachratá (43)
„Práve uplynul rok, čo som sa rozhodla skoncovať s farbením vlasov. Ani jediný raz mi nenapadlo, že by som sa mala vrátiť k mojej havranej čiernej farbe.“
Začiatok príbehu: Vlasy som si začala farbiť už na strednej škole, nevravím, že pravidelne, len tak raz za čas a mama sa pritom zakaždým čudovala, prečo si prirodzene čierne vlasy farbím načierno (smiech). Prvý ozajstný sivý vlas som si objavila asi v tridsiatke, ale nijako som to vtedy neriešila. O pár rokov neskôr som si všimla, že šedivých vlasov už pribúda, že vyrastajú akosi prirýchlo, a tak som farbu musela kupovať častejšie a celý proces pravidelne opakovať. Žiadnu drámu som však z toho nerobila, všetci si predsa farbíme vlasy, no nie? Keď sa ale „farbiace intervaly“ scvrkli na dvojtýždňovú pravidelnosť, keď som si uvedomila, že čierna farba vlasov moju bledú tvár akosi neprirodzene a tvrdo rámuje, keď som si priznala, že ma to farbenie tak strašne nebaví a ešte k tomu ma neustále svrbí pokožka hlavy… rozhodla som sa, že sa na to celé vykašlem. I tak som si vždy predstavovala, že budem mať na dôchodku krásne sivé vlasy, tak prečo čakať ešte 20 rokov?
Rozhodnutie: Prvé mesiace boli trochu zvláštne, prichytila som sa občas pri myšlienke, ako moje „nové“ vlasy prijme okolie a čo na ne povedia ľudia. No, čuduj sa svete, nepovedali nič. Do dnešných dní som sa nestretla so žiadnou priamou konfrontáciou, nik moje vlasy nekomentoval, ani negatívne, avšak ani pozitívne, čo je trochu zvláštne a ja si to po čase vysvetľujem tým, že sa asi k témam, ktoré sú na naše pomery viac či menej kontroverzné, boja ľudia vyjadrovať. A ja by som pritom tak rada počula ich názor! Síce som zachytila z času na čas zopár divných pohľadov, ale okrem nich prebehol rok mojej premeny úplne bezproblémovo. Samozrejme, veľkú rolu v tom celom zohrala podpora môjho partnera a taktiež komunity „silver sisters“ na Instagrame, tam som občas hľadala odpovede na otázky, inšpiráciu a skúsenosti rovnako sivovlasých žien. Vďaka sociálnym sieťam som zistila, že nás je na svete neúrekom, že sa menia zastarané dogmy a mnohé ženy sa už s odvahou akceptujú také, aké sú – aj s pribúdajúcim vekom a nádhernými šedinami.
Z kačiatka na labuť za pár mesiacov: Priznávam, prvé tri mesiace boli zo všetkých najťažšie. Keďže som nosievala tmavé vlasy, kontrast medzi odrastajúcimi a farbenými vlasmi bol riadne viditeľný. V tom čase som žila v Čechách, v malom mestečku, kde bolo z ľudí cítiť počudovanie a v očiach som im čítala otázku, prečo si tú hrôzu nezafarbím… (smiech). A to pritom mnohé ženy nosili ružové, modré či fialové vlasy, lenže sivá je akosi stále považovaná za farbu – nefarbu. A tým pádom je neakceptovateľná. Začala som si viac všímať aj staršie panie a babičky, zaujímalo ma, či si vlasy farbia, alebo sú za prirodzenosť a prekvapilo ma, že aj v ich veku boli šediny stále veľké tabu. Asi po polroku som si na odrastené vlasy začala pomaličky zvykať a nabrala som odvahu na zverejnenie svojej prvej fotky na Instagrame. A tam som sa konečne stretla s pozitívnymi reakciami, ktoré ma ešte viac nakopli a, samozrejme, aj veľmi potešili. Dovtedy som sa dokonca zahrávala aj s myšlienkou, že si vlasy radikálne ostrihám, aby sa farba zjednotila, ale po podpore na sociálnej sieti ma začala moja transformácia baviť ešte viac a vlasy farby „salt & pepper“ nosím so vztýčenou hlavou. Cítim sa veľmi dobre a teším sa, ako budem vyzerať o rok. Hovorí sa totiž, že kompletná transformácia trvá dva roky, takže som niekde na polceste.
Gabina Weissová (47)
„Sivovlasým ženám v mojom veku, ktoré stretávam v dave na ulici, v obchode, na úrade alebo kdekoľvek, venujem zakaždým malý úsmev. Malý pozdrav na znak podpory.“
Začiatok príbehu: Dodnes si spomínam na vlasy mojej babky Milky. Boli celkom biele, vlnité a nadýchané ako cukrová vata. Keď sa vybrala von alebo do kostola, schovala ich pod ručník. Keď niekto zazvonil pri bránke, napravila si zásteru, zašla rukou do vlasov, starostlivo napravila každú vlnu a až potom šla návšteve otvoriť. Vždy, keď ma cez prázdniny varovala, obzerala som si jej vypadnuté biele vlasy ešte uväznené v zuboch hrebeňa a fascinovalo ma, aké sú jemné, takmer nežné, na bielej dlážke neviditeľné, ale skutočné. Babka mala svoj rituál a s vlasmi chodievala pravidelne na preliv, len kúsok, o ulicu ďalej k susedke, čo bola zároveň kaderníčka. Neviem, čo preliv s jej vlasmi spravil, ale vracala sa domov pekne upravená, ostrihaná a stále bielovlasá. Moja mama je po nej. Vlnami vo vlasoch určite, má ich ako more, keď ho vietor pomieša sem a tam a vlnky nie a nie sa upokojiť. Farbu má však inú. Ešte stále jej, aj pred sedemdesiatkou, vyrastá veľa čiernych vlasov, medzi nimi sa však leskne čoraz viac striebra a všetko sa miesi do zvláštneho odtieňa, ktorý vyzerá, akoby slnko dlhými lúčmi vytiahlo kusisko farby. Ale je to pekné a maminu tvár táto zmena zjemnila. Mama sa prestala farbiť už dávno. Moja o rok staršia sestra tiež, ale vtedy som sa čudovala, čo blbne, veď je ešte mladá, a prečo chce mať na hlave z ničoho nič šediny. „Nebaví ma to. To farbenie. Kašlem naň,“ povedala a ako povedala, tak aj spravila. Vlasy skrátila na pár centimetrov a nechala ich osudu. A mne sa jej premena (Odvaha? Rebélia?) zvláštnym spôsobom zapáčila…
Rozhodnutie: Kým sa to naozaj stalo, prešli ďalšie roky. Vlasy som farbila farbami, čo vždy „chytili“ tmavšie, ako vyzerali na obrázku krabičky a hlava ma potom dva týždne svrbela ako divá. Ja som farbenie tak strašne neznášala, a pritom som vedela, že si už s mesačným odstupom nevystačím. Odrasty vykúkali oveľa častejšie, každý sivý vlas som s odporom vytrhla (a modlila sa, nech neplatí, že namiesto jedného vytrhnutého narastie desať nových) a moje vlny boli čoraz suchšie a zúboženejšie. No a potom som sa z farbenia normálne vyspala. Neviem, čo sa stalo, ale deň po 46. narodeninách som vstala na rovné nohy, úplne s jasnou predstavou, že si už ďalší krát vlasy nenafarbím. Že ich už odmietam trápiť a keďže som sa rozhodla dávnejšie prijímať svoj vek s gráciou (aspoň sa pokúšam), patria k nemu aj prirodzené vlasy. No a čo, že budú šedivé?! Cítila som, že som skalopevne rozhodnutá, ale nevedela som, ako to prijme okolie. A rodina bola nadšená: Dcéra bez zaváhania skonštatovala, že to bude cool, syn ma hneď povzbudil, nech do toho idem a manžel sa len neisto opýtal, či si tie vlasy môžem zasa zafarbiť, keď to nebude ono, ale jedným dychom dodal, že aj tak vždy urobím presne to, čo si vezmem do hlavy (smiech). A tak som zrušila po dlhej dobe dohodnutý termín u kaderníčky, zatiahla dlhé vlasy do uzla a rozhodla sa čakať.
Z kačiatka na labuť za pár mesiacov: Keby to len išlo rýchlejšie! Bolo mi jasné, že si na šediny počkám, ale zdalo sa mi, že čas sa vlečie ako v lete na saniach. A prvé 2 – 3 mesiace boli najhoršie. Pôvodne farbené vlasy ešte viac stratili lesk, zdali sa mi unavené a takmer mŕtve, no a nové vyrastali po milimetroch, akoby skúšali moju trpezlivosť. Každej šedine som sa tešila ako blázon, odrazu som ich chcela viac a ešte bledšie, no keď sa okolo mojej tváre vytvorila prazvláštna obruba z bledých odrastov, musela som sa pripraviť aj na otázky. Nie, nezabudla som, kde predávajú farbu na vlasy. Nie, nestratila som číslo na kaderníčku. Ani som sa o seba neprestala starať, ba práve naopak! Že budem vyzerať staro? Veď ja už trošku aj som. Že sa mi šediny nebudú hodiť? A že mi to vravia práve šediví muži…? Po niekoľkých mesiacoch mi bolo jasné, že už sa k farbeniu nikdy nevrátim a musím vymyslieť, ako „prežijem“ prechodovú fázu – z dlhých hnedých vlasov na dlhé vo farbe „soľ a korenie“. Najskôr som si z nich nechala odstrihnúť kúsok, potom ďalší, potom som prešla na dĺžku po krk a presne na ročné výročie bez farbenia som zavolala synovmu barberovi, či pre mňa nemá voľný termín. Mal, vlasy mi ostrihal úplne na kratučko, posledné zvyšky farbených prameňov ostali ležať na zemi a ja som okrem ľahkej hlavy mala pocit, že som si práve venovala kusisko slobody. Od toho dňa som svoje vlasy prijala so všetkým, čo k nim „po novom“ patrí a zároveň som im prestala venovať špeciálnu pozornosť. Toto som ja, takto odteraz budem vyzerať.
Barbora Bohúňová
foto archívy
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2022)