Vďaka jeho nápadu už diváci precestovali kus sveta a aspoň na televíznych obrazovkách ochutnali nielen gurmánske nebo a kuriozity z celej zemegule, ale zároveň spoznali šikovných Slovákov, ktorí sa uchytili v zahraničí. Tibor Patay si úspešným dokumentárnym seriálom Cestou necestou zároveň splnil vlastný sen – živiť sa cestovaním. A hoci sa pohrával s myšlienkou na život v zahraničí, zatiaľ zostáva doma.
Čo sa stane v hlave človeka, ktorý precestuje takmer celý svet?
V mojom prípade sa stalo asi úplne všetko. Myslím, že v každom človeku to zmení jeho pohľad na to, čo doteraz videl a zažil. Rozdelil by som to na „očakávané“ a „nečakané“. Čakáme napríklad, že si uvedomíme nové vône či chute alebo uvidíme, ako žijú ľudia na iných miestach. Ale pri „neočakávanom“, a to je podstatné, si začneme uvedomovať súvislosti, ktoré vytvárajú životné podmienky ľudí, ktorých stretávame. Zrazu zistíme, že ľudia, ktorí sa zdajú byť takí odlišní od nás, sú nám vo svojej podstate veľmi podobní a prežívajú aj veľmi podobné starosti. Z toho jednoducho musí vyplynúť, že na cestách sa človek naučí rešpektu a tolerancii.
Precestovali ste vyše 80 krajín, čo vás dokáže na cestách vždy a znova prekvapiť?
Myslím, že dnes to bude už viac ako sto krajín, ale prestal som ich počítať, lebo na tom až tak veľmi nezáleží. Pri toľkých krajinách vás už ťažko niečo vyslovene zaskočí. No na jednej z posledných ciest vo Rwande som zostal veľmi prekvapený, ako je tá krajina čistá. Väčšina afrických krajín čistotou práve neoplýva, ale tu to bolo naopak, čo bolo veľmi príjemné zistenie.
Ako a kde sa zrodila myšlienka tvoriť gastronomický cestopis Cestou necestou?
Prvotná myšlienka bola pomerne prozaická. S manželkou sme veľmi radi cestovali a hľadali sme spôsob, ako by sme cestovali a zároveň sa tým aj živili. Keďže sme pracovali v televízii, zdalo sa nám to ako najlogickejší spôsob, ako si túto túžbu naplniť.
Prečo ste si za kľúč spoznávania rozdielnych kultúr vybrali práve gastronómiu?
Inšpirovala nás jedna milá príhoda z Jordánska. Keď nám raz uprostred púšte pomaly dochádzal benzín, v zákrute sa spoza skaly objavila benzínová pumpa. Bol vtedy ramadán a slnko pomaly zapadalo. Pumpa bola úplne prázdna, tak som zastavil a skúsil som, či sa dá tankovať. Na moju veľkú radosť som natankoval plnú nádrž. Komu to však zaplatiť? Nikoho som nevidel. No bola tam malá drevená búda, tak som sa išiel opýtať, či tam náhodou niekde nie je pumpár. Vnútri sedelo okolo stola asi šesť chlapov a práve sa chystali zahryznúť do datle, s ktorou počas ramadánu začínajú jesť po západe slnka. Bolo mi jasné, že som neprišiel práve vo vhodnú chvíľu. Jeden z nich sa postavil a prišiel ku mne, mal som pocit, že má dva metre. Vysvetlil mi, že majú ramadán a nemôžu celý deň jesť ani piť a túto chvíľu si chcú užiť. Potom nás spolu s manželkou pozval k stolu. Práve tam sa zrodila myšlienka, prečo spájať spoznávanie kultúr cez gastronómiu – všetci rozprávame iným jazykom, ale máme spoločné to, že musíme jesť.
Celý formát ste obohatili príbehmi Slovákov, ktorí žijú v zahraničí dlhodobo. Ktorá z návštev vám najviac utkvela v pamäti?
Počas tých rokov som spoznal mnoho výnimočných ľudí a každý z nich ma inšpiroval. Pokiaľ by som mal niekoho vyzdvihnúť, musím spomenúť Michala a Zuzku, pár, ktorý sme natáčali v Šanghaji – práve pri nich som si uvedomil, ako je nutné robiť prácu, ktorá nás baví a v ktorej sme dobrí. Alebo Gabika z Nového Zélandu, ktorá so svojím partnerom žila v absolútnom spojení s prírodou. To mnou naozaj zamávalo. Im aj všetkým ďalším som veľmi vďačný, že nás pustili do svojho súkromia, že nás zoznámili so svojimi priateľmi a rodinami.
Mali Slováci v zahraničí inú mentalitu?
Nie som si istý, či môžem vôbec rozprávať o mentalite Slovákov, pretože posledné obdobie mi ukázalo, že my Slováci sme veľmi rozdielni. Vytvorili sa tu akési dve skupiny ľudí, dva hodnotové smery, ktoré proti sebe názorovo bojujú, a mám pocit, že ani my na Slovensku jeden druhému nie vždy rozumieme. Čo sa týka našich účinkujúcich, určite by som vyzdvihol, že sú možno viac priebojní a oveľa viac otvorení ako istá skupina ľudí na Slovensku.
Mnohí Slováci vám otvárajú dvere na miestach, kam by ste sa ako turista nedostali. Ako sa vám ich darí hľadať?
Po siedmich sezónach tejto série sa nám ľudia väčšinou už hlásia aj sami. Samozrejme, je to trošku zložitejšie, pokiaľ máme záujem o komplikovanejšiu destináciu ako napríklad Brunej. Je to krajina, kde si všetko chránia a potrebovali sme množstvo povolení na natáčanie. Nakoniec sme sa tam ani nedostali, pretože účinkujúca musela náhle odcestovať z krajiny. Pevne verím, že v ďalšej sezóne tam zavítame. Pri hľadaní Slovákov však nastupuje hlavne networking a trochu trpezlivosti. Práve networking nám pomohol aj pri obsadzovaní českej verzie, ktorá sa bude vysielať od septembra na českej Dvojke pod názvom Svět na talíři.
Na cestách stretávate Slovákov, ktorí za hranicami našli svoj domov. Sú to šikovní ľudia, ktorí však na Slovensku chýbajú – ako to vnímate?
Je to veľmi komplikovaná téma, ktorá trápi aj tých uvedomelejších politikov a pravdepodobne na ňu nie je jednoznačná odpoveď. Treba však povedať, že na jednej strane tých ľudí chápem, keďže nie vždy je ľahké nájsť si uplatnenie na Slovensku. Žiaľ, ešte stále sa stáva, že nie je podstatné, aký dobrý je človek, ale kde a koho pozná. To je pre mladých ľudí veľmi nevýhodná pozícia, a tak skúšajú inde, kde dokážu oceniť ich znalosti, nasadenie a chuť niečo zmeniť, prípadne sa presadiť.
Záleží „odídencom“ na Slovensku? Čo ich láka zostať v zahraničí a aké dôvody ich volajú „domov“?
Myslím, že práve pracovné uplatnenie je najčastejším dôvodom ich odchodov. A najčastejším dôvodom návratov domov je napríklad rodina, teda korene. Keď sa nad tým zamyslíme, tak niekde ako spoločnosť zlyhávame, pretože dôvodom ich odchodu je práve spoločenské nastavenie. Takže je aj v našich rukách, aby sme s tým dokázali niečo spraviť. Možno by pomohlo, aby si ľudia na Slovensku trochu viac vážili odbornosť a niektorí politici by sa mohli zamyslieť nad tým, že pokiaľ idú po primárnych pudoch ľudí, v nejakom smere sa im to vráti, a teda vráti sa nám to všetkým.
Ocitli ste sa niekedy v nebezpečenstve?
Stane sa, že človek sa nedopatrením dostane do nebezpečnej situácie, no nebolo ich mnoho. Agresívnejšie správanie ľudí sme zažili niekoľkokrát, prevažne na africkom kontinente, prípadne na Jamajke, čo je taká malá Afrika, ale našťastie vždy to dobre dopadlo. Skôr sú podľa mňa zaujímavé také momenty, ktoré sú nebezpečné, no človek si ich uvedomí až neskôr. Spomínam si, ako som vo Vietname natáčal kobru, ktorú sme sa chystali zjesť a vôbec som si neuvedomil, že som od nej asi 50 cm. Kameraman mi potom vravel, že človek, ktorý sa nám chystal tú kobru pripraviť, mal pomerne vystrašený výraz, keď videl, ako blízko som pri tomto smrteľne jedovatom hadovi. Alebo v africkej Namíbii – keď sme sa v noci vracali z natáčania, mali sme požičané malinké autíčko, ktoré ledva svietilo. Popri ceste sme videli iba svietiace oči, ktoré sa pred nami uhýbali a poviem vám, že mi nebolo všetko jedno. Predstava zrážky tohto malinkého autíčka, len o niečo väčšieho ako mal Mr. Bean, s nosorožcom, nie je zrovna príjemná.
Pomysleli ste si niekedy – tak tu by som chcel zostať?
Samozrejme, viackrát som mal pocit, že som si našiel druhý domov, že sem sa chcem vrátiť a tu zostarnúť a pravdepodobne jedného dňa to tak aj bude. Spomínam si na krásny thajský ostrov Koh Ra, kde sme bývali v stanoch a jediné, čo sme ráno počuli, bol šum mora. Žiť na takomto mieste znamená, že človek nemá žiadne ambície a chce si len užívať ten okamih. Tých miest bolo viac, veľmi na mňa zapôsobil starý kamenný dom v Toskánsku s výhľadom na olivové sady. No potom nastúpi ten hnací motor a otázka, čo ak? A to ma donúti vždy ísť ďalej, hľadať povedzme niečo krajšie alebo niečo pokojnejšie.
Čo zvláštne ste na cestách ochutnali?
Tarantulu, myslím, že to bolo v Kambodži a všetci sme boli prekvapení, že po vypražení ten obrovský pavúk chutil ako paštéta. Veľmi zvláštna bola chobotnica, ktorú sme jedli na trhovisku v centre Soulu a ktorá sa jedla živá. Miestni na to majú špeciálnu techniku a dokážu ju zjesť v podstate vcelku. Pani, ktorá nám ju pripravila, nám navrhla, že nám ju radšej nakrája. No chápadlá sa aj tak stále hýbali a prichytávali na jazyk a na podnebie, takže som celkom vďačný, že sme ju nemuseli jesť v celku. Mohlo to dopadnúť všelijako.
Ktoré jedlo je považované za najlepšie na svete?
Istí odborníci zostavili rebríček najlepších jedál a myslím, že to vyhral indonézsky rendang – druh karí, pochádzajúceho z ostrova Sumatra. Je výborný, no hneď mi napadne ďalších desať jedál, ktoré, ak by som ich už nikdy nemal jesť, bol by som veľmi smutný. Patrí k nim thajské kari či dobrá pizza s výhľadom na Koloseum. Niektoré miesta sa mi vyslovene spájajú s určitými druhmi jedla. Napríklad, keď sa povie Dominikánska republika, je to lechon – ich grilované prasiatko. Na gastronómii a jej spoznávaní ma najviac fascinuje ten výber. Páči sa mi predstava, že jeden týždeň si dávam niečo talianske, ďalší niečo thajské a na tretí týždeň niečo z Maroka. Samozrejme, v kombinácii s návštevou krajín, odkiaľ tieto jedlá pochádzajú.
Našli sa aj scény či jedlá, ktoré vás alebo divákov šokovali?
Divákov väčšinou šokujú také jedlá, ktoré v našich končinách považujú za domácich miláčikov. Také boli napríklad morské prasiatka, ktoré sme jedli v Ekvádore a na sociálnych sieťach sa spustili celkom ohnivé diskusie o tom, či niečo takéto ukazovať – ale ide o súčasť miestnej kultúry a ja ako dokumentarista ju zaznamenávam. Mňa asi najviac zaskočila výroba rybacej omáčky (ktorú mám veľmi rád) v Mjanmarsku. Ryby z neďalekého jazera sušili na slnku a, samozrejme, sadali na ne muchy, ktoré tam tiež nakládli vajíčka. Následne dali ryby do veľkých nádob podobných tým, v ktorých sa u nás nakladá kapusta a nechali ich tam fermentovať. Pozreli sme si všetky štádiá fermentácie rýb. Pri jednej z nich, keď pani otvorila nádobu, začali sa v nej hmýriť kostné červíky. Musím priznať, že najbližšie dva dni som dokázal zjesť len príšerne chutiacu pizzu, keďže túto rybaciu omáčku dávali do všetkého.
Ochutnali ste niečo, z čoho vám až slzy radosti vyhŕkli? A naopak, bolo niečo, čo ste odmietli či oľutovali?
Fúha, takých jedál bolo kopec. Napríklad na Srí Lanke sme jedli karí z kraba a bolo to najlepšie karí, aké som dovtedy a asi aj odvtedy jedol. Samozrejme, jedlá od špičkových šéfkuchárov sú jednoducho navrhnuté tak, aby vo vás zanechali spomienku na dlhý čas a také bolo aj jedlo v Singapure s langustou ako hlavnou ingredienciou. Šéfkuchár, ktorý ho vymyslel, dva roky cestoval po celom svete, aby našiel dokonalú langustu, takže nielen jedlo samotné, ale aj celý príbeh sa mi vryl do pamäti. Naopak, niečo, čo mi neurobilo radosť, bola veľryba – z pochopiteľných dôvodov…
Pripravili ste aj špeciál o milovníkoch jedla. Čím to je, že niektoré krajiny majú ku gurmánstvu bližší vzťah?
Myslím, že niektoré národy či národnosti si dokážu jedlo viac užiť primárne z ekonomických dôvodov. Aj taký Afričan si rád dá talianske cestoviny alebo thajské karí. No v domácom prostredí má jedlo úplne inú hodnotu, jednoducho, musí prežiť.
Čo si myslíte o konzumácii jedál, ktoré sú pre človeka rizikom? Napríklad ryba, ktorú, keď kuchár dobre neočistí, spôsobí okamžitú smrť…
Predpokladám, že máte na mysli fugu. Pravdepodobne je to ako s ktorýmkoľvek adrenalínovým športom – ide o vzrušenie. Čo sa týka ryby fugu a podobných jedál, ide tu o riziko pre jednotlivca. Iné je to so surovinami, ktoré môžu spôsobiť niečo horšie, ako sme to všetci zažili počas pandémie. Nie som si úplne istý, či ten netopier, čo nám tu posledné dva roky zastavil svet, naozaj stálo za to. Nechcem to nejako odsudzovať, ale sú na svete veci, ktoré by sa jesť nemali.
Ako riešite etické dilemy „jesť, či nejesť“?
Snažím sa to vnímať ako filmár, nevynášam súdy o niečom alebo niekom, keď nie som súčasťou onej kultúry. Mojou úlohou je prioritne kultúrne rozdiely sprostredkovať divákom. Viem, že zjesť sa dá takmer všetko. Samozrejme, pokiaľ by šlo o mňa ako osobu, tak napríklad veľrybu, delfína či opicu by som nejedol. V rámci natáčania som raz nedokázal ochutnať jedno jedlo – bol to grilovaný pes vo Vietname. Našťastie, už aj v tejto krajine je táto delikatesa na ústupe. Samotní predajcovia si uvedomovali, že my na západe tejto ich lahôdke nebudeme rozumieť.
Zuzana Zimmermannová
foto Jana Gombošová
Celý rozhovor si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2022)