V záhrade bzučali úle. Vinohrady okolo nej medovali. Peľ pršal zo stromov ako zlatý dážď a svetlo bolo žlté. Pod čerešňou kvitli fialky. Okolo studne kvitli chochlačky – mimochodom, to si starenky – zimné víly po zime oprali bombarďáky, vystreli a zaľahli. Na hluchavky povešali konvičky. Svätý Peter pozeral z neba a tak sa čudoval, až mu na zem spadli kľúče od nebeskej brány. Kosatce rozkvitli ako moriaky! Ľalie poľné voňali, až okoloidúcich rozbolela hlava a vadili sa medzi sebou, ktorá je najkrajšia, hoci boli jednovaječné dvanástorčatá. Zvonili zvončeky. Lepili sa smolničky. Cinkali konvalinky. V záhrade kvitli kytice. A muchy machrovali, že vedia chodiť dolu hlavou. Keď pršalo, veľké dažďové kvapky plieskali po lopúchoch ako činely. Vo fľaši od uhoriek sa po daždi topilo slnko.
Úlohou hmyzu bolo len tak sa hemžiť. Zlatone vypadávali z kvetov na chrbát a potom sa nevedeli prevrátiť na brucho. Mravce sa presúvali ako kapela. Okolo sa trepotali veľké dúhové motýle. Kvety stáli v pozore. Osy sa pozerali kvetom do očí. Kvety sa pozerali osám do očí.
Straka sa zohla po lyžičku, čo ležala v tráve.
Včelíny boli neďaleko studne s modrou pumpou. Voňal tam svet. Neďaleko, pod práchnivými doskami, spávali užovky. Zavše vykukli, že kuk! Všetky sa báli záhradnej hadice. Vtedy sa na stromoch rozkričali v hniezdach vtáky. Kričali, aj keď nad kurínom lietala stará trochu slepá kaňa.
Líšky si do kurína chodili ako do obchodu.
– Dobrý deň, jednu sliepku, prosím, – povedala líška.
V obchode, vlastne v kuríne, nastal krik. Ani jedna sliepka nechcela ísť dobrovoľne. A pretože táto líška bola ešte mladá a nevedela, ako to chodí, povedala dovidenia a vyšla zo slepačieho obchodu. Kaňa chvíľu lietala okolo, zameriavala, potom to vyzeralo, že padá a rozbije si držku a napokon chňap! Omylom však vzala do zobáka malú líšku.
– Ja letííím, čo sa to deje? Prečo som vo vzduchu a prečo ma bolí krk, mamááááááá! – vrešťala líška, až sa stará kaňa zľakla a líšku pustila na zem.
– Fuj! Čo to bolo? – čudovala sa stará kaňa, – som krátkozraká, alebo ďalekozraká? Asi budem pilotka!
– Kurnik, ja viem lietať, – čudovala sa líška. – Letela som iba kúsok, ale zľakla som sa. – vychvaľovala sa pred ostatnými líškami. – Asi budem pilotka!
Mimochodom, odvtedy bola líška trochu padnutá na hlavu.
Jašterice spali na kameňoch a vyzerali ako brošne. Hocikde na kameni nechali chvost, aby im narástol ešte krajší.
A šklopce na myši si mačky nosili aj s myšami v papuľkách ako bonboniéry.
– Doma ťa zjem, nevrešti!
Hady sa vyzliekali z kože ako z trička. Vešali ich pri kôlni na drevo. Záhradná hadica im závidela, lebo jej nové tričko nik nekúpi.
Mŕtve drevo je živé. Nadvihnete alebo rozlomíte starý peň, a tam – hmyzí hotel. Práve majú karneval.
Hneď pri vstupe vás privíta „žiariaci“ chrobák so zlatým krovkami, bystruška zlatá, a napcháva sa rovno od dverí – mimochodom, vyhrýza si tu komôrku. Pozor, nosí pri sebe smradľavý spray!
A tento strom je zvnútra úplne červený. Ešte aj chrobák drevník je hrdzavo červený! Myslí si, že je neviditeľný. Má rád túto červenú hnilobu. Zdá sa, že aj tyrkysový slimák, čo tuším hľadá svoj dom – jeho veličenstvo slizniak karpatský. Dobrá maska je aj vzácny fúzač veľký, známy svojím rezbárskym umením. Debatuje s bratrancom, staručkým fúzačom karpatským, ktorý kričí, lebo sám nepočuje, a používa cudzie slová, lebo chce ukázať, aký je múdry.
– Vieš o tom, že som postglaciálny relikt? – Nik mu nerozumie, ale všetkým sa páčia jeho zlatožlté oči a lesklé modrozelené až fialové krovky.
A tu na karneval prichádzajú ďalší hostia: mory, čmeliaky, osy, muchy aj mravce, mravec obrovský, mravec drevokaz, vraj najväčší v strednej Európe, ale hovorí, že na svete, lebo nik tu väčšieho mravca ako on nevidel! Po červenom koberci kráčajú borose, kováčiky, vzácni hostia roháč obyčajný aj s nosorožtekom… a na nešťastie aj rodina drzých lykožrútov, kurnik tých predsa nik nepozval!
Nosorožtek má príhovor:
– Milí chrobáci, nie sme tu iba z plezíru a aby ste sa vyskákali. Náš karneval sme zorganizovali, aby ste si uvedomili, akí sme všetci a ako si musíme dávať pozor, lebo ľudia nám ťahajú spod nôh náš svet ako koberec. Staré pne ani skládky dreva sa nenosia, stromy sa rúbu, všade sypú a lejú dáku otravu. Nežerte, o čom nie ste presvedčení, že je vhodné! Aby som vás len nestrašil, vyhlasujem dámsku volenku.
Všetkým je do skoku, hoci muziku ako slabé cvrlíkanie počuť kdesi z diaľky. Sólistu by ste hľadali márne. Keď sa k nemu priblížite, vypne stereo. Počuť však pánsku kapelu, ktorá vyhráva pred chodbami do dier v zemi, kam sa snažia nalákať dámy.
Vtedy vo dverách hotela zastane salamandra.
– Neviete, kde mám nohu? – opýta sa, no zároveň jej nahlas zaškŕka v žalúdku.
– Fíha, to je tabuľa, – keď videla tanečný parket, oblizla sa!
Okamžite pri všetkých dverách aj oknách nastala trma vrma, lusknutím prstov sa všetky živočíchy kamsi vyparili a kým sa beznohá invalidka salamandra snažila niekoho dočiahnuť jazykom, tanečný parket bol prázdny. Len malé myši, ktoré to všetko pozorovali zďaleka, sa rozosmiali na beznohej tanečnici, ktorá ležala rozčapená na parkete… Svrčky stíchli.
V záhrade zostala tma. Užovky sa naparujú pod haldou lístia. Kukučky kukajú. Hrdzavejú ruže. Krovím sa derie nosorožtek. Agáty sladia vzduch ako čaj. Stromy si podávajú ruky.
– Máš oheň, chcem si zapáliť, – hovorí svätojánska muška.
Odrazu sa rozsvieti celá záhrada.
Predstavte si, predstavte si, aká bude večera. Bolo počuť skokana, pred ktorým roztržitý profesor nosorožtek zabudol varovať mládež. Počul hudbu, bol zvedavý, komu vyhrávajú svrčky. Po ceste si vyspevoval. Keď zbadal beznohú nahnevanú salamandru so všetkými tými oranžovými šperkami na čiernych šatách, myslel si, že má narodeniny a zavinšoval jej.
– Všetko najlepšie, milá salamandra, dovoľ, aby som ťa pozval do skoku! Salamandre však nebolo do reči…
– Bojím sa, že by som ti poskákala po nohách!
A tak bola noc. Huby sú hlavy na vychádzkových paličkách, ktoré ktosi nájde. Len ony vedia, kde rastú.
Prečo sa na dvere klope zvonka, keď sa dá aj zvnútra zaklopať…
Potom sa rozpršalo. Na terase mokol stolček. Na stolčeku noviny. Fľaše boli prázdne. Štamperlíky boli plné vody. Mačka zliezla po rebríku zo strechy. Skočila na stôl. Vychlemtala vodu z pohára. Líška to videla. Potom zahrmelo. Stôl sa trasie. Fľaša s fľašou, veľká s malou spolu drmolia. Štamperlíky poskakujú okolo. V oknách domu sa zažalo a v oknách sa premietajú obrázky ľudského sveta.
Fašiang je v plnom prúde, choďte na ples alebo karneval, svet je naozaj kvet, užívajte si ho, vaša Veve
(Úryvok z pripravovanej knižky Svet je kvet)
Veronika Šikulová