Tallinn

 

 

Vaated_3a.TIF

História a najvyššia veža

Starú stredovekú časť metropoly Tallinn, kde žije zhruba tretina z 1,3 miliónovej populácie Estóncov, vidieť už z diaľky a hlavne z mora. Z obranných dôvodov ho postavili na kopci nad Fínskym zálivom, obkolesili  hradbami a množstvom strážnych  bášt. V období nemeckého panstva patrilo aj medzi významné hanzovné mestá. Dnes je krásne zrekonštruované, čisté, plné kvetov a zapísané na zoznam Svetového dedičstva UNESCO. Cez deň býva plné turistov najmä z výletných lodí, plaviacich sa Baltickým morom. Do čias, kedy Estónsko pripútali po roku 1917 k Sovietskemu zväzu, sa nazývalo Reval. Cestovatelia mu hovoria aj Malá Praha a skutočne ju kľukatými, kameňmi dláždenými, do kopca stúpajúcimi uličkami či množstvom palácov i kostolov pripomína. Vari najviac obdivovateľov má Dóm a guľatými vežičkami zdobený pravoslávny chrám Alexandra Nevského, radnica či dom Bratstva čiernych hláv. Jednu z dominánt tvorí aj veža kostola Sv. Olafa (123 m), ktorá bola v 15. – 16. storočí najvyššia v celej Európe. Cez vojnu ju Červená armáda zbombardovala a keď ju v čase komunistického režimu obnovili, bolo to aj preto, aby do nej umiestnili rušičky pre Estóncov zakázanej fínskej televízie.

 

 SAMSUNG CAMERA PICTURESDámy v pásikavých sukniach na sajdkách

Kresielka v halách tallinnského letiska majú pásikavý vzor. Nie však iba kvôli kreatívnym nápadom dizajnérov, ale najmä preto, že ide o jeden zo symbolov krajiny. Estónci pásiky milujú. Každá správna Estónka musí mať v skrini aspoň jednu pásikavú sukňu a aj moderný Estónec – ak už nie košeľu, tak aspoň šiltovku. Inšpiráciou sú, pravdaže, ľudové kroje. A keďže Estónsko je modernou e-krajinou, vysvetlia vám, že každý pásik je vlastne kód, ktorý nesie vizuálnu informáciu o živote tej-ktorej osoby dámskeho pohlavia – od informácie, odkiaľ pochádza, kde bývala, za koho sa vydala, až po „odkaz“, či je spokojná so svojím životom. Takže sukňa predstavuje „mediálne úložisko informácií“, podobne ako cédečko, pamäťový kľúč či čip. Akési severské woodoo. Ak niečo ešte patrí k typickému dámskemu folklórnemu looku – najmä na najväčšom estónskom ostrove Kihnu – tak sú to motocykle so sajdkami vedľa. Kedysi s nimi ženy prichádzali do prístavu, aby vyzdvihli svojich manželov rybárov. V sajdkách potom putovali domov spolu s úlovkom z mora aj ony samé.

 

SAMSUNG CAMERA PICTURESVôňa haringov a cesnaku

Keď sa spýtate Estóncov (ale aj tam žijúcich Rusov z početnej takmer tretinovej menšiny) na ich najobľúbenejšie jedlo, dostanete odpoveď – ryby na všetky spôsoby. Pravdaže, veď Baltického mora, má krajina aj tisícky jazier, vrátane štvrtého najväčšieho európskeho jazera – Čudského, ktoré na východe tvorí hlavnú časť hranice z Ruskom. Ryby tu teda nikdy nechýbali, a to ani v najhorších časoch. Jednotkou medzi nimi sú malé vyprážané haringy s jemnučkými kosťami, ktoré sa v ústach priam rozpadávajú. Ľudia si ich radi kupujú aj na ulici ako fast food. V Tallline nájdete desiatky výborných reštaurácií. Medzi najpopulárnejšie patrí Balthazar na Radničnom námestí, nazvaná podľa spisovateľa a kronikára Balthasara Russowa, ktorý v jej budove zo 17. storočia žil a spisoval jednu z livonských kroník. Do Balhazara vás dovedie aj špecifická vôňa. Všetky podávané jedlá totiž kuchári dochucujú cesnakom. A určite si dajte na záver cesnakovú zmrzlinu. Verte, nechutí zle.

 

SAMSUNG CAMERA PICTURES

Spievanie nielen v daždi

Svoju nezávislosť si vraj Estónci nevybojovali, ale vyspievali. Isté je, že spievanie milujú a patrí k ich národnej identite, čo dokazuje i miestna tradícia hudobných festivalov, siahajúca až do 19. storočia. V roku 1988 ich na Speváckom poli spievalo tristotisíc, teda každý tretí obyvateľ. Nečudo, že vám Tallinnčania s hrdosťou ukážu aj svoj obrovský amfiteáter, kde sa podchvíľou konajú nejaké hudobné podujatia. Bežne tam v hľadisku (okrem tribún aj trávnaté plochy s výhľadom na more) sedí a baví sa aj stotisíc divákov. O tanečných festivaloch, ktoré vlastne nemajú prestávku, ani nehovoriac. Nečudo, že sa dostali aj na zoznam kultúrneho dedičstva UNESCO.

 

Z metropoly Estónska

Jana Janků