Terézia Tomašovičová netrávi svoj život iba za písacím stolom a v prašných mestských archívoch, ale keď prácu vymení za záľubu, vie sa do žien, o ktorých sú jej bádateľské práce, renesančných šľachtičien obývajúcich naše hrady a zámky, aj prevteliť. Ako? Pomocou dobového oblečenia a presne v štýle, v akom vyzerala uhorská móda na našom území v 16. a 17. storočí. Možno ste ju zastihli v kaštieli vo Svätom Jure, kde v rámci realizácie projektu o jeho najslávnejšej majiteľke stvárnila Katarínu Pálffy, veľaváženú pani Svätého Jura a Pezinka. Že ste o Kataríne nikdy nič nepočuli? Aké príznačné!
1.Keby sme sa preniesli do minulých čias, aký obrázok kaštieľa Pálffy by sa nám naskytol?
Kaštieľ vo Svätom Jure mal pomerne turbulentnú históriu plnú prestavieb a zmien majiteľov. Hoci dnes je všeobecne známy ako kaštieľ rodu Pálffy, jeho vlastníkmi boli v priebehu 16. a 17. storočia viacerí významní muži (dokonca i uhorský panovník). Paradoxne prvým majiteľom z tohto rodu bola žena, grófka Katarína Pálffy, ktorá v tých časoch kúriu zdedila po svojom prvom manželovi Jánovi Krušičovi. V jej časoch predstavoval kaštieľ typické renesančné panstvo. Ak by sme doň nahliadli, pravdepodobne by sme boli svedkami čulého stavebného ruchu, v tomto období totiž prebiehala jeho prestavba a modernizácia. Život v kaštieli bol spätý s vinohradníctvom a rozľahlými vinohradmi v jeho širšom okolí. Súčasťou samotného objektu boli rozsiahle vínne pivnice, ktoré v drevených sudoch ukrývali „bohatstvo“ v podobe známeho svätojurského vína.
2.Kto bola Katarína Pálffy a ako sa dostala do Sv. Jura?
Prostredníctvom obojstranne výhodného manželstva, keď sa ako 17-ročná žena z uznávaného starého rodu vydala za Jána Krušiča, bohatého a perspektívneho vojenského veliteľa rýchle postupujúceho v spoločenskom rebríčku. Katarína po jeho boku nazrela do „zákulisia“ správy spoločných majetkov, ale aj do politického diania v krajine. Keďže mužov aristokratov často zamestnávali vojenské, politické a spoločenské povinnosti, ktoré ich na rôzne dlhé obdobie zdržiavali mimo domu, všetky činnosti súvisiace so správou majetkov plnohodnotne preberali ich manželky.
3.Kde by sme Katarínu Pálffy v kaštieli našli najčastejšie?
Po smrti Jána Krušiča zostala žiť na panstve v Jure a sama ho aktívne zveľaďovala. Zdržiavala sa v blízkosti dvora, dosť blízko na to, aby nestratila prehľad o spoločenskom dianí a zároveň v príjemnom súkromí sídla rozprestierajúceho sa na pahorkoch vinohradníckeho mestečka. Aktívne komunikovala so svojím okolím – s blízkymi príbuznými, ale aj priateľmi a mestskými elitami. Pravdepodobne by sme ju preto zastihli, ako píše súkromné alebo úradné listy v jednej z priestrannejších miestností kaštieľa s klenbovými stropmi. Môžeme predpokladať, že pravidelne osobne kontrolovala aj vinohrady a proces spracovania vína. Istotne riadila (minimálne v neprítomnosti manžela) aj obchodovanie s vínom, keďže zisky z predaja vína tvorili podstatnú časť príjmov kaštieľa.
4.Kde a ako ste vo víre dejín naďabili na Katarínu Pálffy?
Priviedol ma k nej projekt „Silné ženy renesancie“, ktorý sme vytvorili v rámci aktivít občianskeho združenia Fringia, teda záujem o zabudnuté, avšak významné ženy v našich dejinách. Pri hľadaní podkladov som narazila na minimum informácií, lebo, žiaľ, mnohé z najzaujímavejších žien novoveku poznáme len prostredníctvom mužov v ich bezprostrednom okolí, teda v historiografii vystupujú „len“ ako niečie dcéry, sestry a neskôr matky či vdovy. O nich samých, ich povahe, vlastnostiach, schopnostiach, cieľoch a v niektorých prípadoch aj o fyzickom výzore nevieme takmer nič. V prípade Kataríny Pálffy zatiaľ neevidujeme ani žiadny jej portrét či vyobrazenie. Toto všetko, ale aj enormný záujem o túto osobnosť zo strany nových majiteľov kaštieľa vo mne, samozrejme, vzbudilo zvedavosť zistiť o manželke prvého protestantského palatína niečo viac.
5.Katarína a jej druhý manžel Štefan I. Illésházy – skutočne šlo o príbeh lásky? V časoch, keď dievčatá vydávali ich otcovia, aby si tak plnili svoje politicko-ekonomické a mocenské ambície?
Táto otázka zaujíma viacerých, predovšetkým maďarských bádateľov a odpoveď na ňu nie je úplne jednoznačná. Mnohé indície však naznačujú, že v tomto prípade šlo o pomerne výnimočný jav, keď sa vážená vdova z úctyhodného rodu, finančne dobre zabezpečená, vydala v zrelom veku z lásky, nie ako výsledok vykalkulovaných ťahov v rámci rodovej sobášnej politiky. Nezvyčajný bol aj vek oboch manželov – Katarína mala v tom čase 40 a Štefan 39 rokov. Pre oboch to bolo druhé manželstvo.
6.Vzhľadom k jej zámožnosti by sa mohlo zdať, že z tohto manželstva mohol ťažiť skôr Štefan…
Áno, presne tak, pravdou je, že Katarína v tom čase vlastnila 6 kamenných hradov a priľahlých panstiev, takže jeho bohatstvo nepotrebovala. Ich vzťah preverili ťažké časy, Štefan Illésházy padol do nemilosti cisára Rudolfa II. a bol odsúdený za urážku majestátu a vlastizradu. Podarilo sa mu narýchlo utiecť do Poľska, pričom skôr, než opustil Uhorsko, stihol si zobrať cennosti z Trenčianskeho hradu. Konfiškácií svojich majetkov však nezabránil. Vo vyhnanstve strávil tri roky, počas ktorých ho Katarína neúnavne podporovala a snažila sa o jeho rehabilitáciu a návrat do vlasti.
7.Mnohé ženy v časoch absolútnej vlády mužov vedeli využívať svoj pôvab a spoločenský vplyv. Platí to aj o Kataríne Pálffy?
Bezpochyby bola úspešnou diplomatkou a rozhodne sa vyrovnala novovekým aristokratom. Prejavila sa ako ambiciózna a mimoriadne politicky angažovaná žena, ktorá využila všetky svoje vedomosti a schopnosti na dosiahnutie ušľachtilého cieľa – očistenie manželovho mena. Hoci zostala sama v ťažkej situácií, úspešne chránila svoje majetky, komunikovala prostredníctvom listov s manželom, rokovala s právnikmi, dokonca viackrát vycestovala na súkromnú audienciu k cisárovi, ako aj Uhorskej Komore. Z listov vyplýva, že používala aj menej ortodoxné, zato veľmi spoľahlivé vyjednávacie metódy – úplatky. Jej aktivity a predovšetkým zmena na tróne (uhorským kráľom sa stal arcivojvoda Matej Habsburský) vyústili v rehabilitáciu Štefana a navrátenie jeho majetkov. Tak sa po rokoch odlúčenia mohol vrátiť ku Kataríne. Jeho osud sa zavŕšil fenomenálnym úspechom, keď sa v roku 1608 stal prvým uhorským protestantským palatínom (najvyššia funkcia po kráľovi).
8.Predstavme si Katarínu ako sa vykláňa z okien svojich komnát a hľadí na svoje panstvo. Aký Svätý Jur by videla?
Obdobie novoveku znamenalo pre mnohé vinohradnícke lokality na Slovensku vrchol v ich vinohradníckej produkcii – pestovanie viniča sa v tom čase rozšírilo nad jeho dnešnú hranicu a výroba zaznamenávala nebývalý objem. Svätý Jur sa dynamicky rozvíjal a stal sa slobodným kráľovským mestom, s čím súviselo získanie výsad zabezpečujúcich mestu stabilitu a prosperitu. Katarína videla mesto v časoch jeho najväčšej slávy, plné mešťanov, úradníkov a vinohradníkov vyrábajúcich najlepšie víno z celého okolia.
9.Ak by sa mala zahrať na someliérku a predstaviť víno zo svojich pivníc, ako by ho svojim hosťom opísala?
Katarína bola schopná správkyňa panstva a vo vinohradníctve sa dobre orientovala. Vína dokázala nielen výhodne predať, ale aj znalecky oceniť. Predpokladám, že by si najviac vážila práve vinohradnícku tradíciu, keďže víno sa v objekte kaštieľa vyrábalo, uskladňovalo a čapovalo celé storočia. Na túto tradíciu v súčasnosti nadväzuje vinárstvo ViaJur, ktoré sídli v historických priestoroch kaštieľa. V zaklenutých pivniciach tak môžeme znova vidieť drevené sudy, v ktorých dozrievajú vína z miestnych viníc. Nedá mi nespomenúť Rizling Liebling, ktorý nesie odkaz histórie a odrody Rizling rýnsky, typickej práve pre svätojurskú oblasť. Toto víno v sebe nesie odkaz histórie – na počesť Kataríny Pálffy, ktorej život bol spätý s týmto miestom.
10.Čo všetko sa pilo a ako sa hodovalo vo svätojurskom kaštieli pod taktovkou Kataríny Pálffy?
Stolovanie a stravovanie u muselo odzrkadľovať spoločenské postavenie panej panstva. Ku konzumácií sa používal príbor – nožík, lyžica a od 16. storočia postupne aj vidlička. Zatiaľ čo bežne bolo zvykom nosiť si vlastný príbor vždy so sebou, na panskom dvore bolo jedlo servírované na bohato prestretý stôl s vopred pripravenými príbormi. Predovšetkým dámy používali pri stolovaní aj textilný (biely) obrúsok. Na stoloch dominovalo veľké množstvo mäsitých jedál, najbežnejším druhom mäsa bolo hovädzie, napríklad pečienka sa podávala takmer pri každom jedle. O tom, že jej úprava nesadla každému, svedčí sťažnosť poľského vyslanca, ktorý sa vyjadril, že Uhri používajú na jeho vkus príliš veľa chrenu (a aj cesnaku). Prílohu k mäsu tvorili hríby, syr, zelenina, chlieb, placky, neskôr aj zemiaky. Najzastúpenejšou zeleninou na panskom stole bola kapusta (v zime kvasená), mrkva a hrach, obľúbená bola aj šošovica a fazuľa (najčastejšie vo forme kaše či omáčky).
11.K vyberaným pochúťkam iste patrilo aj víno, poprípade pivo…
Práve víno sa užívalo niekoľkokrát denne, dokonca aj k raňajkám (avšak v malých a presne stanovených množstvách, napríklad na raňajky pili urodzené dámy pol holby a k obedu a k večeri dve a štvrť holby). Okrem známeho svätojurského boli pivnice aristokratov zásobené šiprúnskym, tokajským, skalickým, modranským, orešanským, chtelnickým aj bytčianskym vínom. Zaujímavé sú menej obvyklé druhy ako rozmarínové, hrebíčkové, citrónové, pomarančové, škoricové a polinkové. O kvalite a chuti bytčianskeho vína svedčí upozornenie palatína Juraja Thurza svojej manželke Alžbete Czoborovej: „Bytčianskym vínom ponúkajte len toho, koho chcete odnaučiť od pitia“.
12.Žije duch Kataríny Pálffy v kaštieli vo Svätom Jure ešte aj dnes?
Jej odkaz je tu vďaka súčasným majiteľom doslova hmatateľný – jej boj o zachovanie a zveľadenie svätojurského panstva pripomína pozorným návštevníkom nápis na zrekonštruovanej fasáde kaštieľa. Tí ešte pozornejší si však na pozadí jej príbehu uvedomia, že pravý odkaz tejto výnimočnej ženy môžeme vidieť (a ochutnať) pri prehliadke vínnych pivníc. Do týchto priestorov pamätajúcich stáročia poctivej vinárskej práce a umenia sa vrátila tradičná výroba vína, zdokonalená modernými technológiami. Katarínino svätojurské sídlo je zapísané do zoznamu národných kultúrnych pamiatok a po komplexnej obnove dodalo mestu charakteristický ráz.
13.V spoločnosti Fringia sa môžeme zoznámiť aj s ďalšími významnými ženami našej minulosti, o ktorých sme pravdepodobne nemali ani potuchy…
Áno, počas výskumu sa nám podarilo zhromaždiť veľmi rôznorodú „skupinku“ výrazných osobností, z ktorých každá bola niečím unikátna a zaujímavá. Ide o ženy obdivované, uctievané, nenávidené, obávané, šokujúce či poburujúce, ktoré by v súčasnosti plnili stránky časopisov a v rôznych smeroch by boli považované za influencerky. Okrem notoricky známej Alžbety Báthory spomeňme „kráľovnú čarodejníc“ či „šintavskú bosorku“ Annu Rosinu Listhiusovú, cnostnú a bohabojnú Žofiu Bosniakovú, ktorá vošla do dejín ako „svätica spod Strečna“, prípadne nezávislú „Muránsku Venušu“ Máriu Séči. Veľmi dramatický je aj osud Juliany Géczy Korponayovej, ktorú viacerí poznajú pod prezývkou „Levočská Biela pani“.
14.Ktorá z nich je vaša najobľúbenejšia?
Pre mňa boli vždy najzaujímavejšie tie, o ktorých je známych najmenej informácií. Napríklad Magdaléna z rodu Esterházy zostala úplne v tieni svojho brata Mikuláša, ktorému počas jeho mladosti významne pomáhala a podporovala ho. Obetavo sa starala nielen o príbuzných, ale aj o mešťanov či sedliakov, ktorých sa vedela účinne zastať, ak sa im konala nejaká neprávosť. Práve Magdaléna zasiahla aj do osudu Štefana Illésházyho, keď v čase jeho exilu robila „spojku“ v doručovaní listov medzi ním a Katarínou. Veľmi aktuálny a trochu úsmevný je aj život Magdalény Zai, ktorá sa po smrti prvého manžela snažila udržať svoje panstvo (a životný štandard) výhodnými sobášmi s vhodnými kandidátmi. Bola vydatá päťkrát a všetkých manželov „šťastne“ prežila. Čím viac sa tejto problematike venujem, tým viac vidím, že životy žien pred viac ako 300 rokmi sú plné podobných motivácií, cieľov, túžob ale aj slabostí a sklamaní, ako naše vlastné.
15.V rámci galaprogramu Fashionshow: Silné ženy renesancie prezentujete divákom aj uhorskú aristokratickú módu z obdobia 16. a 17. storočia. Naozaj tieto šľachtičné tak vyzerali?
Pri rekonštrukcii odevov jednotlivých žien vychádzame z autentického obrazového materiálu, písomných prameňov a archeologických nálezov z tohto obdobia. Ideálne pre nás je, ak sa zachoval portrét dotyčnej dámy – vtedy sa presne držíme aj farebnosti jednotlivých prvkov odevu a naša modelka je vybratá tak, aby čo najviac vizuálne korešpondovala s „predlohou“. Toto je možné napríklad pri Alžbete Báthory alebo Márii Séči. V ostatných prípadoch (napríklad aj u Kataríny Pálffy) sme vytvorili variáciu „ideálneho“ odevu zodpovedajúcu skladbou a konštrukčnými kritériami našej lokálnej aristokratickej móde, avšak pri výbere farieb a vzorov sme symbolicky poukázali na nejakú črtu charakteru nositeľky (Anna Rosina je napríklad oblečená v čiernej farbe). Väčšina našich silných žien je stvárnená v tradičnom reprezentatívnom odeve uhorskej aristokracie, ktorý sa vizuálne líši od západnej módy nosenej napríklad na dvore vo Viedni alebo Prahe. Tieto odevy sa vyznačujú charakteristickou siluetou presýpacích hodín a predovšetkým otvoreným vystuženým živôtikom, ktorý sa šnuruje v prednej časti pomocou dekoratívnej stuhy. Ku kompletu patrí transparentná aranžovaná zástera, objavujú sa aj rôzne zvláštne typy spevnených golierov (napríklad tzv. rebato, známe z portrétu Alžbety Báthory). Odevy pozostávajú z mnohých vrstiev – od troch typov základných spodníc až po kožušinou podšité alebo lemované kabáty a čiapky.
16.Ani šperky určite nemohli chýbať v celkovom „looku“ týchto dám…
Tu sme si dali naozaj záležať a vyrobili sme presné, materiálovo-technologické rekonštrukcie podľa reálnych archeologických nálezov z nášho územia (uložené v múzeách na Slovensku a v Budapešti). Spomeňme taký náš unikát – pozlátené vlasové ihlice s guľovitou hlavičkou zdobené olivínmi, ktoré sú dlhé 14,5 cm. Takže áno, presne takto ženy, ktoré tvorili naše dejiny, vyzerali, respektíve mohli vyzerať. Väčšina z nás tieto osobnosti pozná len zo školských čias – ako mená v knihách, poväčšine bez širšieho kontextu. My ich prezentujeme ako živé osoby, dynamickým spôsobom v odevoch, ktoré spájajú najvyššie estetické kvality a zároveň spĺňajú historické kritériá.
17.Keby Katarína Pálffy žila dnes, ako by sa jej páčilo na svojom panstve?
Iste by bola rada, že je kaštieľ zrekonštruovaný a okrem svojho pôvodného účelu je aj verejne prístupný domácim či zahraničným návštevníkom a turistom. Tešila by sa, že toto miesto „žije“ a stále nadväzuje na stáročiami overené tradície, ktoré citlivo kombinuje s modernými technológiami, dizajnom a gastronomickými požiadavkami súčasných ľudí. V kaštieli sa konajú svadby, kultúrne podujatia aj luxusné degustačné večere. Okrem samotnej Kataríny tu rezonuje aj odkaz rodu Pálffy, po celé generácie verného Habsburgovcom, ktorý sa symbolicky objavuje v názve veľkolepej sály Pro Rege et Patria („Za kráľa a za vlasť“). Samotných Habsburgovcov pripomínajú mnohé olejomaľby a štýlový salónik nesúci ich meno (dnes už reštaurácia ARTE). Slávne časy monarchie tu hosťom sprostredkujú gurmánske zážitky z rakúsko-uhorskej kuchyne osvieženej moderným espritom. Okrem spomínaných vín sa obnovila aj tradícia varenia piva, na ktorú nadväzuje remeselný pivovar Pálffy Brauerei.
18.Čím všetkým žije Svätý Jur v dnešných časoch?
Svätý Jur žil a stále žije predovšetkým vinárskou tradíciou – mesto je plné rodinných vinárstiev a vínnych pivničiek. Jedinečnú možnosť spoznávať miestne vinárstva majú návštevníci počas Svätojurského dňa otvorených pivníc (posledný januárový víkend). Podobne tematicky ladené je aj podujatie Deň vo vinohradoch. Na miestne zvyky, tradície, remeslá a predovšetkým poľovníctvo sú zamerané Slávnosti sv. Huberta pri burčiaku. Milovníci histórie by nemali vynechať návštevu kostola sv. Juraja s unikátnym oltárom, za pozretie stojí aj expozícia venovaná dejinám mesta v Literárnom a vlastivednom múzeu. Okolie Svätého Jura predstavuje aj ideálny tip na výlet, prípadne cyklovýlet napríklad na hrad Biely Kameň alebo hradisko Neštich. S históriou mesta sa malí aj veľkí návštevníci môžu oboznámiť aj v priebehu podujatia Slovania vo Svätom Jure.
19.„Majetky pominú, víno sa vypije, ale láska nezahynie.“ Nejaký komentár k tomuto výroku Kataríny Pálffy na záver?
Hoci Katarína pravdepodobne narážala na svoj vzťah ku Štefanovi, kvôli ktorému boli obaja nútení prekonať množstvo prekážok, jej láskou bol bez pochyby aj kaštieľ, v ktorom prežívala odlúčenie, smútok, ale aj úspech, šťastie a nakoniec aj zaslúžené pokojné roky po boku manžela. Táto odvážna žena nebojovala len o chladné múry, ale o symbol, tradíciu a dedičstvo, ktoré chcela uchovať pre ďalšie generácie. To je zároveň záväzok aj pre nás.
Simonetta Zalová
foto Jana Hrdlička
Článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2023)