Vlastina Svátková – Potrebujem veľké emócie

Gabina Weissová

foto Jozef Barinka

 

V byte na 6. poschodí pražského paneláku rozvoniava bazalka, cesnak a čerstvé paradajky. Počuť dupot malých bosých nôh, z izby do izby prebehne blonďavé chlapča v modrom pyžame a odkiaľsi sa ozve: „Poďte ďalej, chystám vám obed!“ A zatiaľ čo v bublajúcej slanej vode zovrú cestoviny, herečka Vlastina Svátková rozrozpráva o tom, ako sa jej žije so slávou, s mužmi a s ňou samotnou…

 

BH1A3004

Čo vás, dievča z Myjavy, donútilo usadiť sa v Prahe?

Vedela som, že sa z domu budem musieť posunúť niekam ďalej. Najskôr som odišla študovať pedagogiku na vysokú školu do Bratislavy a aby toho nebolo málo, pridala som aj masmediálnu komunikáciu v Trnave. No a cez letné prázdniny, v čase voľna, kedy som nemala čo robiť a mučili ma moje vysoké ambície, zapáčila sa mi predstava, že budem písať pre nejaký skvelý lifestylový časopis. Napísala som mail do viacerých, z jedného mi odpísali, a tak som sa im šla osobne ukázať. No a už som v Prahe ostala natrvalo.

 

A školu ste nechali tak a skočili rovnými nohami do praxe?

Ale kdeže, dokončila som ju diaľkovo, dochádzala len na skúšky a neustále sa presúvala po diaľnici smer Bratislava – Praha a naopak. Keď si na to dnes pomyslím, vôbec nerozumiem, ako som to mohla zvládnuť. Asi je to tým, že dvadsaťročný človek „dá“ všetko, nepremýšľa, čo sa mu môže stať, nemá starosť o deti a strach o rodinu. Nakoniec som v Prahe začala chodiť na castingy a postupne som sa začala venovať herectvu, ktoré ma už niekoľko rokov aj živí. Inú prácu ako herectvo dnes nemám, kombinujem ho s písaním, mám internetový obchod s oblečením, nečakám, kým mi niečo samo padne do lona.

 

Nikdy ste už nepremýšľali o návrate domov?

Vedela som, že sa nevrátim. „Problém“ je, že si veľmi rýchlo zvykám na nové miesta a Bratislava mi je primalá. Nie je tam toľko filmovej práce ako v Prahe. Modeling bol síce len krátkou epizódou v mojom živote (a utvrdil ma v presvedčení, že táto práca nie je pre mňa), ale otvoril mi nejakú cestu a možno aj oči. Rada opakujem historku, ako som cestovala do Tokia, tam mi odmerali pás a zdvihli varovný prst, pretože 59 cm bolo už na pováženie. O mesiac som v Španielsku bola za anorektičku. V každej krajine je predstava o kráse alebo dokonalom tele iná. Na trojtýždňovej svadobnej ceste po Thajsku som ešte absolvovala nejaké príšerné fotenie a vtedy som si povedala: A už dosť! Jednoducho, nie je možné všetkým sa prispôsobiť, nebavilo ma to, nenapĺňalo a moja predstava o tom, čo chcem v živote robiť, bola už v tom čase celkom iná…

 

Napríklad rýchlo sa vydať?

Napríklad (smiech). Bola to čistá eufória, pretože som mala v pätách bývalého, ktorý ma neustále prenasledoval. Keď som Danovi po dvoch týždňoch randenia povedala, aby urobil niečo veľké ako z filmu, jeho odpoveď bola: No jasné! Zober si ma! Bolo to veľkolepé, úžasné, boli sme zamilovaní, tak by podľa mňa svadba mala vyzerať.

BH1A3241

 

Viac sa o živote talentovanej Vlastiny SVátkovej, o jej vzťahoch, deťoch i najnovšej knihe dozviete z októbrového MIAU