Za všetko môže tá hysterka maternica!

 

Už Aristoteles v tom mal jasno: žena je nepodarený muž. A má maternicu. Iba čert vie, kto ju obdaril týmto nepodareným orgánom! Starí Gréci maternicu nazývali hystera. Normálne slovo na označenie nenormálneho orgánu. Vydaného napospas mužom, ktorí písali jeho históriu. Ako zo slova hystera vznikla choroba, ktorou údajne trpeli iba ženy a ako sa z nepolapiteľnej maternice zrodila nadávka, ktorá prežila až do dnešných dní?   

 

Hippokrates, Platón, Galénos & spol.

Čo ich spájalo: Putujúca maternica. A tiež predstava, že maternica je živý tvor schopný všetkého! Riešenie? Vylákať maternicu zo svojho brloha.

 

Čo prevratné pán doktor vyskúmal

Ak dnes niekto povie, že dotyčná dáma je hysterka a dodá, že je to preto, lebo nemá chlapa alebo deti, právom ho môžeme označiť za zadubenca, ktorý nenávidí ženy, ale taký Hippokrates (460 – 370 p.n.l.) by z neho mal radosť. Áno, myslíme tým najslávnejšieho lekára staroveku, autora ešte slávnejšej lekárskej prísahy. Hippokrates sa do dejín zapísal ako zakladateľ lekárskej vedy aj preto, že odmietol dovtedajšiu predstavu o hriešnom človeku, na ktorého bohovia zoslali choroby, aby ho potrestali. Antický doktor začal systematicky budovať svoje medicínske učenie, ktoré oprel o teóriu štyroch štiav nachádzajúcich sa v tele človeka – krv, hlien, žltá a čierna žlč. V ich nerovnováhe, ktorá môže vzniknúť vplyvom prostredia, ale aj nesprávnou životosprávou (čo bolo veľmi pokrokové), tkvie príčina rôznych chorôb sužujúcich človeka. Pokrokové tiež bolo, že na rozdiel od svojich kolegov nielen analyzoval chorobu a moderne povedané stanovil diagnózu, ale zaujímala ho aj prognóza – ako sa choroba prejaví ďalej a čo to bude znamenať pre neboráka pacienta, ktorému v tele klokoce nadmerné množstvo čiernej žlče, napríklad.

Chvála Hippokratovi, že si všímal aj ženy, ktoré v starovekom Grécku (napriek všeobecnej idealizácii antiky) stáli na okraji spoločnosti. Vo svojom pojednaní o ženských chorobách nadväzuje na starých Egypťanov, tvrdiac, že maternica je na poriadku predovšetkým vtedy, keď v nej pobýva plod. Inak putuje v tele ženy a robí tam šarapatu. Bludička maternica, po grécky hystera, je teda zodpovedná za mnohé ženské neduhy. A tak okrem rôznych záhadných ženských útrap (nepokoj, nespavosť, prehnané emocionálne reakcie ako plačlivosť, apatia či zúrivosť) v rebrách zakliesnená maternica môže aj za problémy s dýchaním a za búšenie srdca, ak stúpa ešte vyššie, stimuluje kašeľ, oslabuje hlasivky a v najhoršom možnom scenári môže nešťastnicu, v ktorej sa takto mece, aj udusiť. Ak sa malo žene uľaviť, bolo treba polapiť tuláčku maternicu a pekne krásne ju prinútiť, aby privandrovala na svoje miesto: napríklad ak zablúdila príliš nízko, čo tak ju polapiť vonnými výparmi z rôznych byliniek? Ak príliš vysoko, bolo žiaduce žene strčiť pod nos čosi smrduté (páčil by sa kus hnijúcej stračej nôžky?), aby maternica vzala nohy na plecia a zostúpila na svoje miesto. Ako sa to robilo? Prikladaním rôznych elixírov na brucho, inhalovaním vonných látok a fumigáciou, teda vykurovaním intímnych partií vedúcich k onomu „živému tvorovi“ vo vnútri. Predstavujete si to? Zapojte obrazotvornosť, fantázii sa medze nekladú!

Podľa Hippokrata maternicu drží na uzde aj pravidelné menštruačné krvácanie, ktoré ženské telo očisťuje, udržiava v požadovanej vlhkosti (na rozdiel od muža, ktorý je suchší a teplejší) a chráni pred „vysychaním“.

 

Ďalšie múdre hlavy na obzore

Ak bol Hippokrates najväčším lekárom, Platón (spolu s Aristotelom) bol najväčším filozofom staroveku. V dialógu Timaios Platón o maternici, ktorú nazýva „živým tvorom“, píše, že „má v sebe túžbu po plodení detí, a keď dozrejúc dlhý čas ostáva bez plodu, hnevá sa a je netrpezlivý (ten „tvor“, dopĺňame) a blúdiac po celom tele zapcháva kanály vzduchu a sťažuje tým dýchanie; takto spôsobuje najväčšie ťažkosti a všelijaké choroby, kým vzájomná túžba nespoja muža a ženu a ako zrelé ovocie zo stromu nezasejú do maternice sťa do ornice semená…“ Podobné závery učinil už Hippokrates, ktorý vyzbrojil nositeľky potulnej maternice jednou dobrou radou: ženy antické, vydajte sa, poslúžte manželovi v posteli a roďte deti!

Soranos z Efezu bol Grék, ale žil v Ríme a v Alexandrii v čase vlády cisára Hadriána. Vo svojom diele s príznačným názvom Gynaikeia zavrhuje predstavu o zblúdenej  maternici, to ju však neospravedlňuje, že uterus (po latinsky maternica) má na svedomí rôzne zdravotné komplikácie. Soranos popísal polohu maternice umiestnenú medzi ženskými bokmi a tkanivom spojenú s močovým mechúrom a konečníkom. Takže je celkom prirodzené, že ak sa nejako porúchajú susediace orgány, môže to postihnúť i ju. Čujme, čo na tému putujúcej maternice dodáva menovaný pán doktor: „Maternica nevychádza von z brlohu ako divé zviera, vylákaná voňavými pachmi či utekajúca pred tými nepríjemnými, skôr sa zmršťuje kvôli zúženiu spôsobenému určitým zápalom…“

 

A do tretice – Galénos

Galénov vplyv na starovekú medicínu bol taký veľký, že ešte aj v 16. storočí platil za najväčšiu autoritu v celej západnej Európe. Za zmienku stojí pristaviť sa aj pri jeho osobnosti. Bol čosi ako zázračné dieťa, okrem matematiky, astronómie, filozofie a ďalších vied celých dvanásť (!) rokov študoval medicínu. A nielen študoval, ale aj hojne praktikoval, keďže pôsobil ako lekár gladiátorov a na ich zraneniach (týchto „oknách do ľudského tela“) sa učil anatómiu. (Okrem toho experimentoval so živými zvieratami, a to spôsobom, za ktorý by dnes šiel pravdepodobne rovno do väzenia). Na svojich schopnostiach si veľmi zakladal, nik si ho však nevážil viac ako on sám seba. „Ktokoľvek hľadá slávu,“ prorokoval, „potrebuje sa len oboznámiť s tým, čo som dosiahol ja.“

Galénos učil, že mužské a ženské genitálie sú rovnaké, akurát žena ich má umiestnené vo vnútri tela (z toho vznikla predstava klitorisu ako zakrpateného penisu). Tiež poprel, že by sa maternica pohybovala z miesta na miesto a sformuloval teóriu tzv. vdovskej choroby. To, čo sa neskôr začne nazývať pojmom hystéria, vzniká zo zadržiavania ženského „semena“, ktoré sa v tele úbohej vdovy (resp. inej ženy bez manžela či sexuálneho styku) hromadí a hromadí a hromadí… Rovnováha štyroch štiav je narušená, prebytočné semeno sa mení na jed, podráždi nervy a otrávi telo. Ako z tejto šlamastiky von? Nevydaté dievčatá, šup, šup, rýchlo pod čepiec, vydaté ženy zapojte do terapie manželov (a páni, robte to poriadne, prosím!) a vdovy? Tým musela stačiť masáž. Rodidiel. Teda klitorisu, aby sme to pomenovali celkom bez obalu. Postupom času prišlo aj na vodné procedúry „tam dolu“, ale o tom neskôr…

 

 

Isaac Baker Brown, Edward Jorden & spol.

Čo ich spájalo: Tvrdenie, že hystéria postihuje mladé ženy alebo vdovy, ktoré majú čas na hriešne myšlienky. Keď to na ne príde, obcujú s diablom. Alebo masturbujú. Riešenie? Upáliť ich alebo obrezať.

 

Čo prevratné pán doktor vyskúmal

Nie, nemýľme sa, aj keď slovo hystéria vynašli Gréci, ani Hippokrates, ani Galénos choroby, ktoré spôsobovala (či už putujúca, alebo inak neposedná) maternica, ešte nenazývali hystériou. Dejiny medicíny zaznamenali, že prvá kniha pojednávajúca explicitne o hystérii, bola napísaná v roku 1603 a mala názov Krátka rozprava o chorobe zvanej udusenie Matky. Podpísal sa pod ňu anglický lekár Edward Jorden (1569 – 1632), ktorý z titulu svojho povolania býval prizývaný na súdne pojednávania so ženami obvinenými z čarodejníctva. Jorden bol natoľko príčetný, že si neraz dovolil súdu oponovať. Podľa neho domnelá bosorka zvíjajúca sa v kŕčoch s vyvrátenými očami a penou na ústach nemusí byť nutne posadnutá diablom, ale celkom jednoducho je iba chorá. Samozrejme, že v časoch inkvizičných procesov, keď sa to v Európe len tak hemžilo lovcami čarodejníc, nikto z cirkevných autorít nebral Jordenove argumenty vážne. Taká Elizabeth Jackson, ktorú odsúdili za to, že uriekla istú May Glover, bola upálená ako bosorka napriek tomu, že Jorden jej stanovil „serióznu“ medicínsku diagnózu. Takzvaná Hysterica Passio (passio = vášeň) je choroba na prírodnom základe, spôsobená udusením Matky. („Matkou“ v tomto prípade rozumieme zastarané označenie pre maternicu.) Jorden vychádzal zo svojich pozorovaní žien, ktoré počas hysterického záchvatu tak úporne lapali po vzduchu, až sa išli udusiť. Nadviazal na Hippokrata a jeho teóriu putujúcej maternice, ktorá tlačí na iné orgány a upcháva otvory, pričom keď sa ocitne v krku, je v stave úbohú ženštinu zaškrtiť. Zvuky, ktoré pri tom dotyčná osoba vydáva, sú viac než hrôzostrašné. Jorden spomína kvákanie ako žaba, syčanie hada, priam zvieraciu zúrivosť, kŕče, desivý smiech a spev, klokotavý plač až nárek… Zaujímavé je, že mnohé z týchto fyzických prejavov, tvrdí doktor Jorden, môžu byť spôsobené „pertubáciou“ (nepriechodnosťou) mysle. Hysterickými prejavmi trpia najmä (a máme to tu opäť!) nevydaté ženy, ergo panny a vdovy, ktorým podľa pána doktora chýba „prínos manželstva“. Ale aby bolo jasné, Edward Jorden nebol žiaden feminista, on sa iba pridŕžal svojich medicínskych poznatkov, z ktorých mu vychádzalo, že domnelé bosorky sú iba neukojené hysteričky. Kiežby si našli nejakého rožkatého čerta, ktorý by ich odbremenil od útrap s neposednou maternicou!

 

Ďalšie múdre hlavy na obzore

Peklo však čakalo napríklad aj tie ženy, ktoré možno až príliš vášnivo jazdili na koni a popritom zistili, že trením oných partií „tam dole“ si dokázali privodiť kolosálnu úľavu od všakovakého fyzického či psychického preťaženia. Iným možno nejaký pokrokový doktor diskrétne naznačil, ako sa zbaviť podráždenosti, migrén či nemiestnej vlhkosti medzi nohami a odporučil im masáž intímnych partií za účelom dosiahnutia tzv. paroxyzmov, teda nervových kŕčov, po našom orgazmus. Lenže pred dvesto-tristo rokmi počestná žena nič také ako sexuálny apetít nepoznala. Jej úlohou bolo uspokojiť manžela. A vlastné erotické túžby? To čo je, prosím vás?!

Angličan Isaac Baker Brown (1811 – 1873), predseda Londýnskej lekárskej spoločnosti a jeden z najváženejších doktorov svojej doby, sa do problematiky menom ženská hystéria vložil spôsobom, z ktorého mrazí aj po dvoch storočiach. Masturbácia podľa neho je tá najväčšia hnusoba, zapríčiňujúca mnohé choroby, vrátane hystérie, ktorú diagnostikoval u svojich pacientiek. Masturbácia? Nič nové pod slnkom, povedal by švajčiarsky doktor Simon André Tissot, ktorý sto rokov pred Bakerom Brownom vydal spis L‘ Onanisme (preklad snáď nie je potrebný), v ktorom túto odvekú kratochvíľu označil za metlu ľudstva a ohavný hriech sebapoškodzovania. Svoje úvahy o zdraviu škodlivom onanovaní podoprel vlastnými empirickými skúmaniami: Tissot si na mušku zobral priateľa, veľkého masturbátora, ktorý bojoval s tuberkulózou a keďže sa ani v chorobe nechcel vzdať sebaukájania, svoj boj nakoniec prehral. V dôsledku celkového rozvratu organizmu chlapík zomrel, pretože, onanujúc ostošesť, hazardoval so svojím semenom, ktoré doktor Tissot nazval „esenciálnym olejom“, a ten maže všetky súčiastky ľudského tela. Keď je ho však málo, všelikde to začne drhnúť. Inými slovami, v duchu vtedajších predstáv, že aj človek je len mechanický stroj, masturbácia má na svedomí nerovnováhu medzi príjmom a výdajom energie, čo spôsobuje únavu, debilitu, telesnú tuhosť, kŕče, suchosť, bolesti hlavy, rôzne „chmúrnosti“ duše, nehovoriac o nutkavých sklonoch k samovražde.

 

A do tretice – opäť Isaac Baker Brown

Vrchol jeho kariéry prišiel, keď ako odvážny chirurg operatér odstránil vaječníky vlastnej sestre. Bola to jeho štvrtá operácia a prvá, ktorú pacientka prežila, čo mu vynieslo uznanie a rešpekt v lekárskych kruhoch. Ak teda ovariotómiou nazývame chirurgické odstránenie vaječníkov (ktoré Baker Brown vykonával pri rôznych cystách a nádoroch), tak klitoridémia bude niečo podobné… ale na oveľa chúlostivejšom mieste. V publikácii O liečiteľnosti určitých foriem šialenstva, epilepsie, katalepsie a hystérie u žien doktor Baker Brown tvrdil to, čo už je obsiahnuté v jej názve: že všetky tieto hrozné choroby sú liečiteľné. Má to však jeden háčik: treba odstrániť ich zdroj, a tým je klitoris. Pretože ženy „trpiace sebapoškodzovaním“ stimuláciou onoho miesta tak predráždili svoj pubický (ohanbový) nerv, až si z toho uhnali celé spektrum chorôb: hystériu, zápal miechy, epilepsiu, idiotizmus, mániu až smrť.

Ak ste o ženskej obriezke počuli iba v súvislosti s malými africkými dievčatkami, ani v časoch vlády kráľovnej Viktórie nebola o ňu núdza. Prinajmenšom nie v ordinácii velehlasného doktora Isaaca Bakera Browna, ktorý zmrzačenie ženských pohlavných orgánov propagoval pod reklamným sloganom „humánna a efektívna operácia“. Pod nôž sa mu dostali rôzne prípady, jeden napríklad opisoval ženu, ktorá sa na manžela vrhala a škriabala ho ako tigrica, po úspešnej operácii sa z nej stala „dobrá manželka vo všetkých ohľadoch“. Alebo taká pani R., ktorá trpela boľavou vulvou, podráždením močového mechúra a nespavosťou. „Teraz má veselú tvár a spôsoby,“ zapísal si doktor Baker Brown aj s dôvetkom „hovorí, že sa cíti ako iná bytosť“. Na čo všetko sa teda odporúčala humánna a efektívna klitoridémia? Okrem masturbácie a ďalších perverzných sklonov londýnskych paničiek napríklad aj na nechuť k manželskému styku, alebo nebodaj celkovo k manželovi či neodbytnú potrebu dať sa s ním rozviesť. Môžeme len hádať, koľko žien naozaj vedelo, do čoho idú, keď prvý raz zaklopali na dvere ordinácie doktora Isaaca Bakera Browna. Veď väčšina žien tej doby vôbec netušila, čo má medzi nohami. Ani ony, ani ich manželia…

 

 

John Kellogg, Joseph Granville & spol.

Čo ich spájalo a čo rozdeľovalo: Obaja mali kutilské gény a niečo vynašli. Jeden cereálne lupienky a druhý vibrátor.

 

Čo prevratné pán doktor vyskúmal

Doktor John Kellogg bol jedným z prvých vyznávačov alternatívnej medicíny v Amerike. V liečebnom sanatóriu Battle Creek Sanitarium, kde pracoval ako vedúci lekár, zaviedol prísnu disciplínu: žiadne mäso, káva, alkohol, koreniny. Bol totiž presvedčený, že všetky choroby sveta zapríčiňuje zlá životospráva, v dôsledku ktorej sa v čreve vytvárajú jedovaté usadeniny. Zlá životospráva a masturbácia, ktorá je pre ľudské plemeno taká nebezpečná, že jej „obete doslova zomrú vlastnou rukou“. V knižke Holé fakty pre starých a mladých odporúča bojovať s masturbáciou od útleho veku dieťaťa. Okrem ľadových kúpeľov a zväzovania rúk za najúčinnejšiu považuje obriezku, ale bez použitia anestetík, pretože krátka prudká bolesť, ktorú si chlapci zapamätajú do konca života, tu slúži ako terapeutická pomôcka. Dámam odporúčal aplikovať do klitorisu karbolovú kyselinu alebo elektrošoky a nepolepšiteľným nymfomankám dať si klitoris rovno odstrániť. Ako ostrý zástanca sexuálnej zdržanlivosti (lebo tá je predpokladom pevného zdravia) sám šiel svojim pacientom príkladom: s manželkou Ellou „to“ vôbec nerobili a každý žil oddelene. Doktor Kellogg mal tiež jeden znepokojivý zvyk: každodenný klystír. Že by sa aj vďaka týmto praktikám dožil 91 rokov? Už vo vysokom veku sa dal odfotografovať (s papagájom na pleci) a fotku samoľúbo okomentoval slovami: „Nie zlé na žrúta trávy, čo poviete?“ Veril, že s nemastnou-neslanou stravou človeku odíde chuť aj na iné pôžitky života (rozumejme sex). Zdravý a vnútorne vyrovnaný človek by sa mal stravovať ako mních či pustovník. Samozrejme, svojich solventných klientov nemohol nechať o chlebe a vode. A tak aj vďaka náhode počas kuchynských experimentov (a s pomocou brata Willa) prišli na svet kukuričné lupienky – takmer bez chuti a zápachu. Ešteže chrumkali! Will, ktorý sa ukázal ako podnikavejší z bratov, ich po čase osladil cukrom a začal predávať pod značkou Kellogg’s Company.

 

Ďalší vynález na obzore

Uvoľňujúce masáže ženských rodidiel s použitím rastlinných olejov sa používali od staroveku, v stredoveku sa tiež liečilo prikladaním pijavíc (áno, aj na „tie“ miesta!), nasledovali panvové masáže, jazda na koni (neskôr prišiel rad aj na bicykle) a, čuduj sa svete, tiež cestovanie železnicou prinieslo ženským pasažierkam nečakané benefity. Niektoré dámy totiž, sediac v drgľujúcom vlaku, ak správne využili monotónny rytmus jeho kolies, dokázali si privodiť onen blažený kŕč medzi nohami – pochválen buď vynálezca parného stroja, pán inžinier James Watt! Údajne inšpirovaní železnicou, ďalší šikovní inžinieri zostrojili čosi ako „zdraviu prospešnú drgľujúcu stoličku“ (anglický výraz „health jolting chair“), o ktorej celkom presne vieme, ako vyzerala, pretože sa masívne propagoval jej predaj v tlači. „Je to najdôležitejší zdravotnícky mechanizmus, aký bol kedy vymyslený“ – hlásali reklamné slogany odporúčajúce toto kresielko na cvičenie, zmierňujúce rôzne zdravotné neduhy, vrátane „ženského preťaženia“, nech sa tým chápe čokoľvek… Už aby niekto vynašiel vibrátor, čo poviete?

 

A do tretice: Joseph M. Granville

Za vynálezcu vibrátora sa všeobecne považuje Angličan Joseph Mortimer Granville (1833 – 1900), ale pri hlbšom ponore do štúdia dejín tejto erotickej hračky zistíme, že je to o čosi komplikovanejšie. V britskom filme Hysteria (po česky Vrtěti ženou) je však všetko jasné a ešte aj milo úsmevné. Sympaťák Granville je mladý pokrokový doktor, ktorý sa zamestná u staršieho kolegu s dobre zavedenou praxou zameranou výlučne na liečbu hystérie – tá vo viktoriánskych časoch slávi svoju zlatú éru. Pacientky sú skôr staršie ročníky (bohatá vdova, operná matróna…), ktoré pravidelne dochádzajú k doktorovi na terapie. Ošetrenie každej dámy sa deje ležmo, vo všetkej diskrétnosti za paravánom, v opare vonných olejov. Treba si dať na čas, „obslúžiť“ jednu klientku trvá približne hodinu, po ktorej dotyčná dáma odchádza z ordinácie ako znovuzrodená. Doktorovi Granvillovi však ide odpadnúť ruka. Je to úmorná práca, čo vám budeme hovoriť! Ľadové obklady nezaberajú, veci sa komplikujú, Granvillovi hrozí vyhadzov, keď tu si spomenie na technickú hračičku svojho kamaráta, bohatého amatérskeho vynálezcu, ktorý len tak z nudy zmajstroval vibrujúcu prachovku. Od chlpatej vrtuľky na ručný pohon je už len krôčik k čomusi, čo mladému doktorovi zachráni krk. Slúžka Molly súhlasí, že to vyskúša a výsledok prekoná všetky Granvillove očakávania. Opernej matróne sa vráti hlas, ktorý vo chvíli, keď jej telo zachváti hysterický kŕč, takmer zborí doktorovu ordináciu… Toľko film, ktorý si kladie za cieľ pobaviť i poučiť, hoci máločo v ňom sa zakladá na historických faktoch.

V skutočnosti Joseph Granville síce vynašiel (a v roku 1883 si dal aj patentovať) vibrujúcu mašinku, ale tá bola určená skôr mužom na masáž boľavých svalov a chrbtice. Takzvané Granvillovo kladivo sa dosť nebezpečne podobalo na príklepovú vŕtačku s okrúhlou hlavicou na konci. Ručný kľukový pohon či nožný pedál neskôr vystriedala elektrina, lenže batéria predávaná k vibrátoru bola veľká ako lodný kufor a vážila skoro 20 kg. Keď doktor Granville zaznamenal, že jeho zdravotná pomôcka „zaberá“ aj proti hystérii, bol zhrozený. Údajne ostro protestoval proti takémuto použitiu svojho prístroja, dôvodiac, že on sám by ho nikdy nepoužil na ošetrenie žiadnej dámy, preboha!

 

 

J.M. Charcot, Sigmund Freud & spol.

Čo ich spájalo: Poznatok, že hystériou môžu trpieť aj muži. Ólala, to by mohla byť novinka pre niektorých zástupcov silnejšieho pohlavia novinka ešte aj dnes!

 

Čo prevratné pán doktor vyskúmal

V 19. storočí už máloktorý lekár splietal čosi o scvrknutej maternici blúdiacej v ženskom tele. Na hystériu sa začalo hľadieť ako na neurologické ochorenie s celým spektrom často bizarných príznakov. Avšak to, že hystéria postihuje výlučne ženy, zostávalo v platnosti – čo sa dá robiť, ženy sú krehké nádoby a ich nervový systém je ďaleko slabší ako ten mužský. Páni doktori sa teda zhodli, že hystéria môže u žien prepuknúť v dôsledku rôznych zlých návykov (predovšetkým masturbácie, samozrejme), ale napríklad aj z čítania kníh, najmä románov, ktoré u nich prebúdzajú hanbaté erotické fantázie. Od čítania nebolo ďaleko k písaniu, poprípade inej kreatívnej tvorbe žien, túžbe umelecky sa vyjadriť či nebodaj vzdelávať. Pri všetkých týchto ambíciách muži, ktorí určovali ich životy (manželia, otcovia, bratia, lekári…) dvíhali prst: je to nevhodné, nebezpečné, priam zdraviu škodlivé. Prílišná činnosť mozgu by totiž mohla oslabiť maternicu a ženské pohlavné orgány, a tie by si potom nemuseli plniť úlohu, pre ktorú boli stvorené: rodiť deti a starať sa o blaho manžela…

Aj mladý viedenský doktor Sigmund Freud si myslel, že existuje len ženská hystéria a potom navštívil doktora Charcota v Paríži a nestačil sa diviť. Jean-Martin Charcot, muž prezývaný aj „Napoleon neuróz“, ordinoval v Salpêtrière, bývalom blázinci premenovanom na Kliniku nervových chorôb v Paríži. V centre jeho pozornosti boli ženy, ktoré trpeli hystériou v takom rozsahu, že museli byť hospitalizované: ich telá sa zmietali v kŕčovitých záchvatoch alebo naopak, boli čiastočne alebo úplne paralyzované, upadali do mŕtvolnej apatie či blúznili a kričali ako zmyslov zbavené. Charcot opísal „la grande hystérie“, veľký hysterický záchvat a svoje pacientky fotografoval, čím vytvoril na tú dobu zaujímavý študijný materiál. Hystériu chápal ako narušenie nervového systému, ktoré odštartuje nejaká traumatická udalosť a vo veľkej miere aj dedičnosť. Tiež vyslovil odvážny názor, že hystéria môže schvátiť aj mužov a svoju teóriu demonštroval na zranenom drožkárovi, ktorý trpel paralýzou, aj napriek tomu, že sa pri onej desivej nehode nijako vážne telesne nedochrámal. (Tu kdesi tkvie zárodok neskoršej diagnózy nazvanej posttraumatická stresová porucha). Freud bol na Charcotových prednáškach samé ucho, čo počul a videl v Paríži, si dával do súvisu s vlastnými pozorovaniami pacientov na viedenskej psychiatrii a tiež s tým, čo konzultoval so svojím starším kolegom, doktorom Josefom Breuerom. A pomaly si začal klásť otázku, či všetky tie patologické prejavy hysteričiek nie sú len odrazmi čohosi, čo sa skrýva hlboko v ich vnútri. Či hystéria vôbec má nejaký fyzický základ a či neprýšti skôr z myšlienok a predstáv, ktoré väzia v našej minulosti.

 

Ďalšie múdre hlavy na obzore

Hypnóza sa sprvu zdala byť jediným lúčom svetla, ktorý dokázal preraziť hlbokú tmu toho, čo Freud neskôr nazval nevedomím. Ako nástroj liečby ju používal Charcot aj Breuer. V hypnotickom stave pacientky totiž často vyjavili to, o čom normálne pri vedomí vôbec netušili. Hypnózou Breuer aktuálne liečil i jednu pozoruhodnú mladú dámu. Anna O. (ako ju nazýva v chorobopise), inteligentná mladá žena z dobrej rodiny, sa starala o chorého otca, až z vysilenia ochorela. Začalo to nervóznym kašľom a rôznymi tikmi, po otcovej smrti ju sužovali halucinácie, zostala nehybná, upútaná na lôžko, zmätená, až agresívna. Len hypnóza jej dokázala uľaviť a keď ju doktor Breuer zakaždým rovnakým spôsobom naviedol, aby začala rozprávať, šlo to aj pri vedomí. Pacientka hovorila o svojich snoch, respektíve príbehoch, ktoré z nich nejako vyplývali. Bertha (lebo v skutočnosti šlo o Berthu Pappenheim, neskôr známu feministickú aktivistku) túto očistu od spomienok žartom nazvala „vymetanie komína“. A naozaj. Akoby v jej mysli zostalo čosi zašprajcnuté, nejaká trinásta komnata, od ktorej už dávno stratila kľúč, a tak na ňu celkom zabudla. Breuer bol toho názoru, že Berthin stav má určitú fyziologickú príčinu. Lenže Freud už šípil čosi iné. Z analýzy kolegových sedení s Berthou nemohol prehliadnuť, že na pozadí jej choroby sa odohráva čosi, čo súvisí v tej dobe s absolútne tabuizovanou témou – nejaký sexuálny konflikt… To už Freud prevádzkoval súkromnú prax ako neurológ. Namiesto tradične predpisovaných terapií – vhodnou stravou, masážami, elektroterapiou alebo hydroterapiou – umiestnil do svojej ordinácie veľkú pohovku a… zrodila sa psychoanalýza! Také jednoduché to však nebolo. Freud sa zakrátko odklonil od hypnózy v prospech  metódy takzvaných voľných asociácií, ktorú vyvinul. Čo urobil? Niečo neskutočne prosté: nechal pacientky hovoriť. Hovoriť o svojich emóciách, prežitkoch, spomienkach, o zdanlivo celkom nepodstatných veciach v ich živote, často prekrútených, pomýlených, rôznymi zložitými mechanizmami uspôsobených tak, aby sa im uverilo. Aby im verili ony samé. Bolo treba kopať naozaj veľmi hlboko, aby Freud objavil onen prameň, z ktorého vyvieral prúd rôznych neuróz vrátane hystérie. A kvôli čomu ženy prichádzali o rozum? Čo sa najčastejšie skrývalo v tajomných katakombách ich nevedomia? Najskôr hystériu odvodil od sexuálneho zneužívania v detstve, potom však pochopil, že väčšinou nejde ani tak o priame zneužívanie, ako skôr o sexuálne fantázie, túžby, predstavy a frustrácie, ktoré jeho pacientky „vytesnili“ do nevedomia. A všetky tieto nezahojené rany sa v istej chvíli predrali na povrch pod maskou rôznych telesných symptómov, obsesií a fóbií ako náhrada za všetko to nespracované haraburdie. Freud bol toho názoru, že každá vytesnená myšlienka má nejaký sexuálny základ. Ako jednu z prvých sformuloval svoju prevratnú teóriu oidipovského komplexu. Avšak keď v roku 1896 vystúpil s odvážnou prednáškou o etiológii hystérie, kolegovia ho označili za „židovského pornografa“ a dali mu kruto pocítiť svoje pohŕdanie.

 

 

Ako hystéria zmizla z histórie

Freudovo dielo dalo základ psychoanalýze, celému jednému veľkému (a značne košatému) smeru v psychológii, ktorý sa ešte počas jeho života dočkal stovák nadšených stúpencov, ktorí majstrovu pochodeň niesli ďalej, ale vzápätí aj kritikov, konkurentov a odporcov. Na každý pád pred Freudom bolo nemysliteľné uvažovať napríklad o tom, ako môže detstvo ovplyvniť našu osobnosť a ako rôzne nespracované traumatické zážitky malého šraca môžu v dospelosti pošramotiť jeho duševné zdravie a prejaviť sa v podobe rôznych neuróz. A že tieto neurózy (vrátane hystérie) môžu človeku spôsobovať strašné utrpenie, takže ľudí nimi postihnutých nemožno za žiadnych okolností ohovárať ako simulantov. Pred Freudom sa totiž na hystériu pozeralo zvrchu, keďže sa z nej stala „diagnóza odpadkov“, divoká skládka všemožných ženských chorôb, ktoré si lekárska veda až do konca 19. storočia nevedela vysvetliť.

Tento termín sa v medicíne už dávno nepoužíva. Ako sa rozvíjala psychológia a postupovalo poznanie o ľudskej duši, hystériu si medzi sebou rozobrali iné choroby a dnes mnohé jej prejavy sa dajú nájsť pod diagnózou úzkostných či somatoformných porúch a psychóz… Ale to nie je všetko. Menilo sa aj postavenie žien v spoločnosti a mnohé príznaky ich neslobody, neschopnosti nájsť si svoje miesto vo svete ovládanom mužmi, nedostatočnej sebarealizácii, sebadôvere a sebaúcty, ktoré mohli viesť až k hystérii, odvial čas. Lebo aj napriek diagnostikovanej mužskej hystérii šlo o chorobu postihujúcu prevažne ženy, ktorých mizivé nároky na uspokojovanie vlastných potrieb, vrátane tých sexuálnych, u nejednej vyvrcholili až do momentu prepuknutia „la grande hysterie“, ako by ho nazval Charcot. Tak z hystérie zostala len nadávka. Predovšetkým adresovaná ženám mužmi…

 

 

Panvovou masážou k orgazmu

Hydroterapia alias vodoliečba sa v polovici 19. storočia stala módnou záležitosťou pre lepšiu spoločnosť. Vznikali rôzne sanatóriá a hydropatické ústavy vykonávajúce rozličné „mokré“ procedúry vrátane panvovej masáže. Čo treba na panvovú masáž? Predovšetkým silný (a príjemne ostrý) prúd vody, ktorý smeruje do lona klientky, odkiaľ je to len pár centimetrov k onomu zvlášť citlivému miestu v jej ctenom pohlaví. Koľko litrov vody muselo pretiecť, kým sa pacientka dopracovala k vytúženej úľave, ťažko odhadnúť, zato v knihe Šarlatáni jej autori citujú istého francúzskeho doktora, ktorý v roku 1843 „opísal popularitu panvovej sprchy medzi pacientkami takto: ‚Reakcia organizmu na chlad spôsobený oplachovaním pokožky a obnovenie rovnováhy (autorská poznámka: najlepší eufemizmus pre orgazmus vôbec), to všetko vyvolávalo u mnohých taký príjemný pocit, že sú potrebné priebežné opatrenia, aby sa nepresiahol predpísaný čas, zvyčajne štyri až päť minút.’“

 

 

Za masturbáciu môže ľudská pažravosť

Sylvester Graham (1794 – 1851), predchodca Johna Kellogga, nebol žiaden doktor medicíny, ale kazateľ. Okrem Boha rád kázal aj o dobrodeniach vegetariánstva a domáceho čierneho chleba. V tých časoch totiž pekári objavili, ako zbaviť múku otrúb, čo značne vylepšilo jej chuť i farbu. Biely chlieb sa stal výsadou bohatých, ktorí však začali viac než kedykoľvek predtým trpieť zápchou. Túto nemilú záležitosť pán farár uviedol do širších súvislostí. Človek je hriešna bytosť, ktorú ovláda libido, žiadostivosť. Čím viac dráždidiel v podobe mäsitých korenistých jedál do seba naprace, tým viac túži po fyzickej rozkoši. Ale sex oslabuje ľudské telo a čo je slabé, to môže ochorieť. Sexuálna zdržanlivosť patrí k predpokladom pevného zdravia, kázal pán Graham, a kto chce byť zdravý, ten by mal spávať na tvrdom matraci, dbať na dôslednú osobnú hygienu, piť iba čistú vodu, vzdať sa mäsa a jesť tmavý domáci chlieb. A aby neostalo len pri teórii, v roku 1829 Sylvester Graham vynašiel múku, ktorá neskôr dostala jeho meno. Ide o normálnu pšeničnú múku, ktorej jednotlivé časti sa zvlášť melú (šupka, klíčky a škrobová časť) a následne sa zmiešajú dokopy.

 

 

Simonetta Zalová

foto Wikimedia Commons/Public Domain

 

Článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2022)